Môj priateľ Anton Selecký, známa postava z katolíckeho disentu, ma upozornil na absurdnú situáciu, ktorá nastala v relácii RTVS Biele miesta dejín 20. storočia, vysielanej 15. októbra na Rádiu Slovensko.
Absurdnosť spočívala v tom, že relácia bola venovaná zápasu disidentov za demokraciu na Slovensku počas komunistického režimu v 80. rokoch, ale metóda rozhodovania, kto bude a kto nebude prizvaný do relácie, pripomínala skôr tie metódy komunizmu ako metódy demokracie.
Popíšme, o čo ide, aby sme si uvedomili, aké časy za niekoľko posledných rokov prežívame.
Počuli ste o Hnutí za občiansku slobodu?
Relácia bola venovaná 35. výročiu vzniku Hnutia za občiansku slobodu (HOS), ktoré bolo založené českými a slovenskými disidentmi presne 15. októbra 1988.
Dovtedy boli v Československu fakticky známe viac-menej len dve disidentské zoskupenia zápasiace s komunistickým režimom. V Čechách to bola Charta 77, na Slovensku neformálna tajná cirkev. V porovnaní trebárs s Chartou 77, ktorá nastavovala komunistickému režimu zrkadlo upozorňovaním na to, že režim porušuje svoje vlastné zákony, HOS už šiel ďalej. Požadoval zmenu politického režimu, hovoril o nastolení demokracie a žiadal slobodné voľby.
Slovenská časť HOSu vystupovala na Slovensku autonómne a sama sa označovala za Hnutie za občiansku slobodu na Slovensku. I ja som sa v ňom od jesene 1988 angažoval. Na stretnutí v byte Jána Čarnogurského v novembri 1988, ktorého sa zúčastnilo asi dvadsať ľudí, som vtedy okrem Čarnogurského spoznal Antona Seleckého, Milana a Martina Šimečkovcov, Vladimíra Maňáka, Miroslava Kusého, Hanu Ponickú, Tibora Novotku, Jána Szöllösa, Juraja Kohutiara a ďalších.
HOS na Slovensku okrem publikovania svojich názorov v samizdatovej tlači organizoval rôzne akcie, napríklad spomienky na obete okupácie Československa v roku 1968, v máji 1989 návštevu Štefánikovej mohyly na Bradle, kde sa zhromaždilo asi tisíc ľudí.
Režim udrel v auguste 1989, kedy bolo päť členov HOSu trestne stíhaných. Boli to Ján Čarnogurský, Miroslav Kusý, Hana Ponická, Anton Selecký a Vladimír Maňák. Ján Čarnogurský bol stíhaný vo väzbe a na slobodu sa dostal až v dňoch novembrovej Nežnej revolúcie. Stali sa známymi pod názvom Bratislavská päťka. Proces s Bratislavskou päťkou bol na Slovensku kľúčovou domácou udalosťou, ktorá nasmerovala politický vývoj napokon až k samotnej Nežnej revolúcii.
Komunistické úrady rozdelili proces s päťkou na dva procesy, lebo Čarnogurský bol stíhaný osobitne. V októbri a začiatkom novembra sa prívrženci HOSu zúčastňovali na spontánnych demonštráciách pri vchode do Justičného paláca, keďže na súdne pojednanie neboli vpustení. Zúčastnil som sa dvoch takýchto demonštrácií. V oboch prípadoch tam bolo zhruba päťdesiat až sto ľudí.
Proces s Čarnogurským vrcholil v týždni po 17. novembri. V stredu 22. novembra dopoludnia v čase pojednávania sa na jeho podporu zišlo pri Justičnom paláci päť až sedemtisíc ľudí. A v ten deň podvečer sa už na Námestí SNP v Bratislave zišli desaťtisíce ľudí žiadajúcich zásadnú politickú zmenu, slobodu a demokraciu.
Boli to vrcholné chvíle Hnutia za občiansku slobodu, paradoxne aj posledné, lebo November znamenal okrem iného i vznik diferencovaného pluralitného systému politických strán. Ján Čarnogurský založil Kresťanskodemokratické hnutie (KDH), v ňom sa angažoval aj Anton Selecký. Miroslav Kusý sa angažoval vo Verejnosti proti násiliu (VPN).
V každom prípade je však jasné, že v období niekoľko mesiacov pred Novembrom to bol HOS, ktorý hýbal slovenskými dejinami. Preto je správne, že teraz si RTVS pripomenulo 35. výročie jeho vzniku.
Problém bol však v tom, ako to urobilo. Spôsobom, ktorý pripomínal práve komunizmus, ktorý HOS pomohol poraziť.
Tri sekundy pre Jána Čarnogurského
Reláciu moderovala Soňa Gyarfášová a výročie ako historik komentoval Patrik Dubovský z Ústavu pamäti národa. Z členov HOSu dostali slovo Ján Szöllös (donedávna bol poslancom KÚ, zvoleným na kandidátke OĽaNO), Tibor Novotka a psychiater Vladimír Komár. Určite si všetci traja zaslúžili prehovoriť a všetko, čo hovorili, sa dá podpísať. Problém bol v niečom inom. Všetci traja menovaní boli v roku 1989 neznámi. V relácii však nedostali priestor ľudia z HOSu, ktorí boli v roku 1989 v centre udalostí. Napríklad Ján Čarnogurský.
Čarnogurský bol najvýznamnejším a najznámejším členom HOSu. Je to normálne, že pri 35. výročí HOSu nedostal priestor v relácii venovanej tomuto výročiu? Podobná otázka nám napadá pri Antonovi Seleckom. Ten bol ako člen Bratislavskej päťky tiež známy už v roku 1989.
Čarnogurský a Selecký sú dnes poslednými žijúcimi členmi Bratislavskej päťky.
Tvorcovia relácie, aby sa nepovedalo, nechali Čarnogurského aj Seleckého, aby povedali jednu-dve vety. Tie však boli vybrané z nahrávok natočených pred mnohými rokmi. Všetko, čo hovorili Szöllös, Novotka a Komár, bolo čerstvo natočené pre reláciu pár dní pred vysielaním. Nehovoriac o tom, že všetci hovorili dohromady asi 15 minút, zatiaľ čo Čarnogurský a Selecký spolu asi 15 sekúnd. Z toho Ján Čarnogurský tri sekundy. Aby bolo čitateľom jasné, nemôžu za to Szöllös, Novotka ani Komár, ale tvorcovia relácie.
Je zrejmé, prečo to tak bolo. Čarnogurský a Selecký sa tvorcom do relácie v dnešnej dobe nehodili. Bolo to celé absurdné. A tá kamufláž s niekoľkými sekundami pre Čarnogurského a Seleckého to všetko len zhoršovala.
Ako by sme boli mŕtvi alebo žili na Marse
Anton Selecký pred pár dňami napísal otvorený list Soni Gyarfášovej a generálnemu riaditeľovi RTVS Ľubošovi Machajovi. Selecký píše: „Vašu reláciu si po vypočutí môžem nazvať – žiaľ - iba účelovo vystavanou, respektíve priam chirurgicky cenzurovanou.“
Selecký v liste upozorňuje na to, že predsa najviac informácií o HOSe má Ján Čarnogurský. Upozorňuje i na trik tvorcov relácie a na adresu Gyarfášovej píše: „Alibisticky a zrejme 'na istotu' ste použili nejaké naše jednovetové vyjadrenia z minulosti na zázname. Naživo by sme zrejme boli príliš nebezpeční.“
Trefné sú tieto Seleckého slová: „Čo ma ale zarazilo viac, vy akoby ste brali Jána Čarnogurského a mňa priam za mŕtvych, alebo akoby sme žili niekde na Marse, kam sa ani nedá dovolať.“ Presne tak.
Anton Selecký označuje prístup tvorcov relácie za nanajvýš protidemokratický a nehorázny, ktorý „ide presne proti myšlienke Hnutia za občiansku slobodu v jeho manifeste Demokracia pre všetkých“. Áno, je to tak.
Ono to bolo v relácii ešte horšie
Ono to bolo vlastne ešte horšie. Tvorcovia relácie ako keby cítili problém, o ktorom píšem, a ako keby sa nepriamo snažili svoj postup vysvetliť. V jednej chvíli Soňa Gyarfášová hovorí: „Keď sa pozrieme na ten vývoj po tridsiatich piatich rokoch, mnohí čelní predstavitelia (HOSu), ktorí bojovali za demokratické princípy, ich dnes, naopak, popierajú. Napríklad Ján Čarnogurský.“ Vzápätí bola ako argument spomenutá ruská agresia na Ukrajine. Patrik Dubovský predniesol pasáž, kde spomínal potrebu skúmania, či úcta k slobode vychádza z pravdy. Čiže naznačuje, že Čarnogurský má problém s pravdou.
Nuž, povedať, že Ján Čarnogurský popiera demokratické princípy, je trochu prisilná káva. S Čarnogurským, ktorý sa sám označuje za rusofila, sa v mnohom možno sporiť. Sporiť sa možno, niekedy je to aj potrebné, aj s ruským chápaním politiky a sveta. Ale Čarnogurský predsa bojoval za demokraciu ako za komunizmu, tak aj po jeho páde.
Áno, v zástupnej vojne medzi demokratickým Západom a nedemokratickým Ruskom stojí na strane Ruska. Ale tá zástupná vojna nevznikla ako spor o demokraciu. Vznikla ako geopolitický spor o rozšírenie NATO na Ukrajinu.
Falošný je preto aj samotný ponúkaný protiklad medzi Čarnogurským za Nežnej revolúcie a Čarnogurským dnes. Spomeňme si na prejav čerstvého prezidenta Václava Havla, inak zakladateľa českého HOSu, vo februári 1990 v americkom Kongrese. Havel sa tešil, že americkí vojaci sa z Európy vrátia domov k svojim mamičkám. Nehovoril o tom, že raz vstúpime do NATO, a to nielen my, ale aj Ukrajina. Ani západní politici to nehovorili. Naopak, sľubovali Gorbačovovi, že NATO sa nerozšíri ani o palec.
Ak u niekoho existuje protiklad medzi jeho postojom v roku 1989 a postojom dnešným, tak je to u liberálneho politického mainstreamu. Ten bol počas Havlovho prejavu v Kongrese havlovský, dnes považuje za samozrejmosť, že NATO sa má rozšíriť na Ukrajinu, hoci nás to doviedlo ku krutej vojne.
A ten protiklad liberálny politický mainstream, samozrejme, tají. A tým sa dostávame k onomu postoju k pravde. Dnes liberálny mainstream popiera, že koreň vojny na Ukrajine spočíva v nestriedmom rozširovaní NATO. Tým popiera pravdu, ktorú vidí každý, čo dlhodobo sledoval globálny politický vývoj.
A toto nepochopili tvorcovia relácie Biele miesta dejín 20. storočia, ktorí si namýšľali, že sú tými správnymi sudcami v otázke, kto je nedemokratický a kto má problém s pravdou.
O nás bez nás
Anton Selecký píše v otvorenom liste, že postoj tvorcov relácie bol „O nás bez nás“.
Pripomenulo mi to obdobie posledných rokov komunistického režimu. Režim ovládal všetky médiá a tie sa tvárili dlhé roky predtým, že v podstate v Československu žiadna opozícia voči komunistickému režimu, ktorá by stála za reč, neexistuje. Od Sviečkovej manifestácie v marci 1988, od pražských demonštrácií 28. októbra 1988 a počas Palachovho týždňa v januári 1989 to už nebolo možné. Spomínam si, ako som s údivom sledoval, ako sa v televíznom spravodajskom vysielaní objavovali občas debaty o politickej opozícii voči režimu. Účastníkmi debát, samozrejme, boli len režimoví ideológovia, prípadne ich pomáhači. Tá opozícia tam zastúpená nebola a ideológovia na ňu iba nadávali. Prvýkrát som to zažil po Sviečkovej manifestácii. Do televíznej diskusie o nej, samozrejme, neboli pozvaní ani Čarnogurský, ani Mikloško, ktorí patrili k známym organizátorom Sviečkovej manifestácie.
Takže terajšie neprizvanie do Bielych miest dejín 20. storočia, nie je pre Čarnogurského niečím, čo by nepoznal.
Kam sme sa to dostali?
Otázkou je, čo sa to s nami stalo, že po viac ako troch desaťročiach prežívame veci, ktoré nám pripomínajú éru normalizácie.
Nie, dnes to nie je kópia toho, čo sme prežívali za komunizmu. Komunizmus bol tvrdší. Ale mnoho vecí je podobných.
V časoch, kedy vznikal HOS, komunizmus už slabol. Dokázal ešte zatvárať za slobodne prejavený názor, ale vzápätí padol.
Dnes opäť cítime určité zovretie a obmedzovanie slobodného prejavu, aké sme pred pár rokmi nezažívali. Nevieme, kedy to zovretie skončí. V čase, keď bola stíhaná Bratislavská päťka, sme to tiež nevedeli.
Vtedy zovretie skončilo rýchlo.