Akoby boli mŕtvi alebo žili na Marse. Poznámka k jednej relácii RTVS

Čo sa to s nami stalo, že po viac ako troch desaťročiach prežívame veci, ktoré nám pripomínajú éru normalizácie? Dnes to nie je kópia toho, čo sme prežívali za komunizmu. Komunizmus bol tvrdší. Ale mnoho vecí je podobných. Píše Vladimír Palko.

Môj priateľ Anton Selecký, známa postava z katolíckeho disentu, ma upozornil na absurdnú situáciu, ktorá nastala v relácii RTVS Biele miesta dejín 20. storočia, vysielanej 15. októbra na Rádiu Slovensko. 

Absurdnosť spočívala v tom, že relácia bola venovaná zápasu disidentov za demokraciu na Slovensku počas komunistického režimu v 80. rokoch, ale metóda rozhodovania, kto bude a kto nebude prizvaný do relácie, pripomínala skôr tie metódy komunizmu ako metódy demokracie.

Popíšme, o čo ide, aby sme si uvedomili, aké časy za niekoľko posledných rokov prežívame.

Počuli ste o Hnutí za občiansku slobodu?

Relácia bola venovaná 35. výročiu vzniku Hnutia za občiansku slobodu (HOS), ktoré bolo založené českými a slovenskými disidentmi presne 15. októbra 1988.

Dovtedy boli v Československu fakticky známe viac-menej len dve disidentské zoskupenia zápasiace s komunistickým režimom. V Čechách to bola Charta 77, na Slovensku neformálna tajná cirkev. V porovnaní trebárs s Chartou 77, ktorá nastavovala komunistickému režimu zrkadlo upozorňovaním na to, že režim porušuje svoje vlastné zákony, HOS už šiel ďalej. Požadoval zmenu politického režimu, hovoril o nastolení demokracie a žiadal slobodné voľby.

Slovenská časť HOSu vystupovala na Slovensku autonómne a sama sa označovala za Hnutie za občiansku slobodu na Slovensku. I ja som sa v ňom od jesene 1988 angažoval. Na stretnutí v byte Jána Čarnogurského v novembri 1988, ktorého sa zúčastnilo asi dvadsať ľudí, som vtedy okrem Čarnogurského spoznal Antona Seleckého, Milana a Martina Šimečkovcov, Vladimíra Maňáka, Miroslava Kusého, Hanu Ponickú, Tibora Novotku, Jána Szöllösa, Juraja Kohutiara a ďalších.

HOS na Slovensku okrem publikovania svojich názorov v samizdatovej tlači organizoval rôzne akcie, napríklad spomienky na obete okupácie Československa v roku 1968, v máji 1989 návštevu Štefánikovej mohyly na Bradle, kde sa zhromaždilo asi tisíc ľudí.

Režim udrel v auguste 1989, kedy bolo päť členov HOSu trestne stíhaných. Boli to Ján Čarnogurský, Miroslav Kusý, Hana Ponická, Anton Selecký a Vladimír Maňák. Ján Čarnogurský bol stíhaný vo väzbe a na slobodu sa dostal až v dňoch novembrovej Nežnej revolúcie. Stali sa známymi pod názvom Bratislavská päťka. Proces s Bratislavskou päťkou bol na Slovensku kľúčovou domácou udalosťou, ktorá nasmerovala politický vývoj napokon až k samotnej Nežnej revolúcii.

Komunistické úrady rozdelili proces s päťkou na dva procesy, lebo Čarnogurský bol stíhaný osobitne. V októbri a začiatkom novembra sa prívrženci HOSu zúčastňovali na spontánnych demonštráciách pri vchode do Justičného paláca, keďže na súdne pojednanie neboli vpustení. Zúčastnil som sa dvoch takýchto demonštrácií. V oboch prípadoch tam bolo zhruba päťdesiat až sto ľudí.

Proces s Čarnogurským vrcholil v týždni po 17. novembri. V stredu 22. novembra dopoludnia v čase pojednávania sa na jeho podporu zišlo pri Justičnom paláci päť až sedemtisíc ľudí. A v ten deň podvečer sa už na Námestí SNP v Bratislave zišli desaťtisíce ľudí žiadajúcich zásadnú politickú zmenu, slobodu a demokraciu.

Boli to vrcholné chvíle Hnutia za občiansku slobodu, paradoxne aj posledné, lebo November znamenal okrem iného i vznik diferencovaného pluralitného systému politických strán. Ján Čarnogurský založil Kresťanskodemokratické hnutie (KDH), v ňom sa angažoval aj Anton Selecký. Miroslav Kusý sa angažoval vo Verejnosti proti násiliu (VPN).

V každom prípade je však jasné, že v období niekoľko mesiacov pred Novembrom to bol HOS, ktorý hýbal slovenskými dejinami. Preto je správne, že teraz si RTVS pripomenulo 35. výročie jeho vzniku.

Problém bol však v tom, ako to urobilo. Spôsobom, ktorý pripomínal práve komunizmus, ktorý HOS pomohol poraziť.