Môžete opísať situáciu pro-life hnutia vo Veľkej Británii?
Hnutie za život sa pomaly rozrastá. Angažujem sa v ňom už desať rokov a predtým som ani netušila, že takéto hnutie existuje. Za uplynulých desať rokov však vidieť, že veci sa posunuli. Pomohlo nám aj to, čo sa stalo v Amerike (zrušenie rozhodnutia Roe v. Wade, pozn. red.). V médiách aj na sociálnych sieťach sa o tejto téme zrazu vo veľkom hovorilo, vďaka čomu sa nám podarilo rozšíriť medzi ľudí informácie o tom, čo je vlastne potrat a ako prebieha. Zmobilizovalo nás to. Dokonca tu pred niekoľkými mesiacmi bol reportér z časopisu Time, ktorého článok mal názov: Pro-life hnutie naberá na sile. Stále sme síce malí, ale naberáme na sile. Už to vidia aj médiá.
Kto sú vaši členovia? Sú to skôr mladí, starší ľudia alebo kresťania?
Sme zmiešaná skupina. Pokiaľ ide našu organizáciu, CBR UK (Centrum pre bioetickú reformu Spojeného kráľovstva), je nás asi desať, ktorí pracujeme na plný úväzok. Vekovo je to rôzne, väčšina z tých, ktorí sú na plný úväzok, sú kresťania. Podobné je to u dobrovoľníkov, ktorí pôsobia v desiatich mestách po celom Spojenom kráľovstve. Sú tam študenti, ale aj dôchodcovia, muži aj ženy. Prevažujú kresťania, ale nielen. Jeden z našich najvernejších londýnskych dobrovoľníkov je ateista.
Vašou hlavnou činnosťou je chodiť do ulíc a ukazovať obrázky nenarodených či potratených detí, aby ste ukázali ľudskosť nenarodeného dieťaťa a odhalili realitu potratov. S akými reakciami ste sa stretli?
Keď som sa začala angažovať v CBR UK chceli sme chodiť najmä pred potratové kliniky, pretože práve tam sa diali vraždy, tam sme videli, ako naša práca zachraňuje deti. Chodili sme tam každý týždeň, vždy v rovnakom čase. No keďže ľudia z kliniky vedeli, že ľudí to môže odradiť, zmenili procesy na klinike a v čase, keď sme tam boli, už neprichádzali ženy na potrat, ale len pre antikoncepciu.
Nebránil vám v takejto aktivite aj zákon takzvaných „ochranných zón“ (buffer zones), ktorý zakazuje podobné aktivity pred potratovými klinikami?
Áno, takýto zákaz tu je. Ale my sme prestali chodiť pred kliniky už pred jeho prijatím. Dôvodom bolo, že nemocnice sú zväčša umiestnené v tichších lokalitách. Naša práca je však prevažne vzdelávacia, a preto sme sa v poslednej dobe začali zameriavať skôr na centrá miest, pretože tam oslovíte viac ľudí. Ale ak sa vrátim k vašej pôvodnej otázke, teda, aké máme skúsenosti, môžem povedať, že väčšina ľudí je veľmi prekvapená a šokovaná, keď vidí naše vizuály. A to po prvé preto, že si dovtedy neuvedomovali, ako vyzerá nenarodené dieťa, a po druhé preto, že nevedeli, aký násilný je potrat.
Mnohí ľudia s fungujúcim svedomím preto zmenia názor. Iní sa však na nás hnevajú, lebo spochybňujeme to, čo oni podporujú. Tí často zakrývajú naše vizuály, čo je veľmi zaujímavé, pretože sa snažia zakryť niečo, s čím súhlasia, a nechcú, aby to niekto videl. To veľmi nepodporuje ich pozíciu. Prečo nechcú, aby to niekto videl? Zrejme vedia, že to ich postoj nepodporí.
Aké sú vaše skúsenosti s políciou či úradmi, nemáte s nimi problémy?
Keď som začala pôsobiť v pro-life hnutí, polícia si nebola istá tým, či je s našimi vizuálmi všetko v poriadku. Asi dvanásť rokov dozadu sme tu však mali súdny prípad, v ktorom vystupoval môj šéf Andy Stephenson, ktorý bol zatknutý práve preto, že na verejnosti ukazoval obrázky nenarodených detí. Súd vtedy uznal za prijateľné ich ukazovať, pretože ukazujú realitu toho, čo znamená interrupčný zákrok.
Teraz to robíme tak, že keď ideme do niektorého mesta, dopredu upovedomíme políciu a vopred jej ukážeme súdne dokumenty, aby náhodou nedošlo k zatknutiu. Bohužiaľ, v niektorých mestách, ako napríklad v Norwichi máme ešte stále problémy s políciou. Niektorí policajti sa napríklad správajú ignorantsky, ale vcelku nás polícia podporuje, pretože vidí, ako sa správame, a vie si to porovnať s inými protestnými skupinami. Ľudí možno niekedy nahneváme, ale všetci naši dobrovoľníci sú veľmi dobre vyškolení. A napokon, jediné, čo robíme, je, že chodíme po uliciach a pýtame sa ľudí, čo si myslia o potratoch. Vedieme rozhovory, rozdávame letáky s informáciami.
V Británii počas pandémie covidu začal platil zákon, ktorý povoľuje potratové tabletky. Na Slovensku máme v súčasnosti podobné snahy. Čo prijatie takéhoto zákona spôsobilo vo Veľkej Británii?
V podstate išlo o to, že potratový priemysel chcel presadiť, aby sa viac potratov robilo tabletkami, pretože je to pre nich jednoduchšie a menej nákladné. Ich šanca prišla počas pandémie a to vďaka lockdownom a celkovej situácii vo vláde. Chemický potrat funguje na báze dvoch tabletiek. Prvá zabije dieťa, druhá spôsobí jeho vypudenie. Predtým sa mohla doma užiť len prvá pilulka. Ale počas pandémie sa to zmenilo a povolilo sa užitie oboch tabletiek doma. V praxi to fungovalo tak, že žena už nemusela ani prísť k lekárovi na vyšetrenie a jednoducho jej len poštou prišli tabletky až domov.
Aké to malo následky?
Predstavte si mladé zmätené dievča alebo ženu v náročnej životnej situácii. Mnohé ani nevedeli, ako dlho sú už tehotné, pritom tieto tabletky sa môžu užívať do 10. týždňa, čo je napísané aj v návode. My sme však mali ženy, ktoré tieto tabletky užívali aj v 16., 17. či dokonca v 24. týždni. Vziať druhú tabletu pritom znamená, že svoje dieťa spláchnete do záchoda alebo ho vyhodíte do koša. Toto je pravý význam frázy jednoduchší potrat. Okrem toho, tabletky majú mnoho vedľajších účinkov. Nezriedka sa stáva, že v tele ženy zostávajú časti tela dieťaťa. Preto došlo k nárastu návštev ambulancií. Mnohé ženy mali silné krvácania alebo dostali otravu krvi. Všetko to znamená omnoho väčšiu záťaž na zdravotníctvo a pre ženy je to extrémne nebezpečné.
Vyskytli sa aj prípady, že žena po užití potratovej tabletky zomrela?
Áno, vyskytlo sa niekoľko takýchto prípadov, ale neboli to vysoké čísla. Ale situácií, keď mali ženy vážne zdravotné problémy, bolo pomerne veľa. Zvláštnosťou však boli prípady, keď sa ženy dostali na súd a dokonca do väzenia za to, že užili potratovú tabletku vo vysokom štádiu tehotenstva. V jednom prípade to bolo dokonca po 24. týždni tehotenstva, čo je horná hranica, dokedy je v Británii možné podstúpiť potrat.
Druhá strana teraz hovorí, že je to strašné, že to kriminalizuje ženy a snažia sa využiť tento príbeh na dekriminalizáciu potratov a úplne ich vyradiť z právneho systému. Ale skutočnosť je taká, že to len ukazuje škodlivosť tohto zákona. Keby sme tu nemali zákon, ktorý povoľuje domáci potrat, tak by sme nemali ani ženy, ktoré užívajú potratovú tabletku v 20. či 24. týždni tehotenstva a nikto by nemusel preto skončiť pred súdom.
Aká je vaša najlepšia a najhoršia skúsenosť z pôsobenia v pro-life hnutí?
Moja najlepšia skúsenosť sa odohrala pred potratovou klinikou v Brixtone, kadiaľ práve prechádzali dve mladé dámy. Nezastavili sa, aby sa porozprávali, len si vzali leták. Na ňom bol obrázok živého dieťaťa a potrateného dieťaťa. S letákom vošli dovnútra a po desiatich minútach vyšli von, zamávali letákom a jedna z nich povedala: "Nechám si svoje dieťa." Mali sme aj iné, podobné príbehy, tento bol však veľmi rýchly. Je vždy pekné, ak dobrovoľníci vidia zachránené deti, ak sa s nimi neskôr stretnú alebo ich vidia vyrastať.
Viete koľko asi detí sa vám takto podarilo zachrániť?
To je veľmi ťažké povedať. Získali sme totiž len hŕstku fotografií detí, ktoré sa nám podarilo zachrániť. A nie je medzi nimi ani dieťa matky, ktorá na nás mávala a o ktorom som práve hovorila. Pritom podobných príbehov je množstvo. Napríklad, keď som bola pred budovou ministerstva zdravotníctva, prišla za mnou jedna pani a povedala, že nás tu stretla pred troma mesiacmi. Keď potom otehotnela a uvažovala o potrate, v hlave sa jej vynorili naše transparenty, ktoré ju od zákroku odradili. Táto žena nám prišla poďakovať a oznámiť, že je v treťom mesiaci tehotenstva.
Množstvo ľudí sa však nevráti a nepovie nám o tom. Ale ja úprimne verím, že zakaždým, keď ideme do ulíc, ukazujeme naše vizuály a diskutujeme s ľuďmi, zachraňujeme detské životy. Či už teraz, alebo v budúcnosti. Zakaždým, keď ideme do centra mesta, naše vizuály vidí v priemere možno tisíc ľudí. Verím, že v tom čísle sa vždy nájde aspoň jeden, ktorého to zmení a zachráni ďalší ľudský život.
Z toho, čo hovoríte sa mi zdá, že ľudia v Británii vlastne vôbec netušia, čo je to potrat.
Stopercentne. Je tu veľká neznalosť.
Ako je to možné?
Pretože propotratová lobby bombarduje vzdelávací systém, politické strany na oboch stranách a médiá propagandou, že ide o zdravotnú starostlivosť, že potrat je voľba, že to je ženské právo. Celá generácia ľudí bola vychovávaná tak, aby tomu verila. Okrem toho sa v tejto téme používa silne dehumanizujúci jazyk: ak sa bavíme o potrate, "dieťa je len zhluk buniek, je to plod". Tie slová sú odľudštené. Ale inak hovoríme, že tehotná žena čaká dieťa a ten istý zhluk buniek nazývame nenarodeným dieťaťom. Niekedy je to až na smiech. Keď bola princezná Megan tehotná, na BBC vyšiel článok, kde sa písalo o jej dieťati. No v ten istý deň na ich stránke pribudol ďalší článok, kde sa o nenarodenom dieťati písalo ako o plode, alebo dokonca ako o produkte počatia. To je veľmi dehumanizujúci jazyk. Preto jeden obrázok živého dieťaťa doslova rozbíja lži.
Takže aký bol váš najhorší zážitok?
Najhoršia skúsenosť s touto prácou? Atmosféra v cirkvi. Apatia, ktorá tam vládne. Pastori, ktorí sa nechcú dotknúť tejto témy. To ma mrzí najviac. Oni by predsa mali byť tí, ktorí budú viesť národ k pravde. No mnohí z nich sa nechcú ani len dotknúť tejto témy. Je bolestivé vidieť to.
Je to rovnaké vo všetkých denomináciách?
Katolíci sú v tom lepší. Oveľa lepší. Ale okolo tejto témy vládne veľký strach a nedostatok odvahy u ľudí všeobecne.
V pro-life prostredí sa aktívne pohybujete už desať rokov. V čom po tých rokoch vidíte nádej?
Verím, že nádej existuje. Verím v to, pretože vidím, že pokiaľ ľudia vidia, čo je vlastne potrat, mnohí z nich zmenia názor, pretože väčšina ľudí má stále fungujúce svedomie. A verím v to aj preto, že to ukazuje pohľad do histórie a na predchádzajúce nespravodlivosti.
Dobre vieme, ako to dopadlo s transatlantickým obchodom s otrokmi, občianskymi právami v Amerike, dokonca aj s detskou prácou tu v Spojenom kráľovstve. Veci boli skryté, ale akonáhle reformátori ukázali realitu a škaredú tvár nespravodlivosti, došlo k zmene verejnej mienky a napokon aj k výzvam na zmenu zákona. Preto verím aj v túto vec. Vidíme to na vlastné oči zakaždým, keď vyjdeme von. Zakaždým, keď ukazujeme obrázky, zakaždým, keď predkladáme fakty. Ľudia menia svoje názory. Musíme len stále odhaľovať túto nespravodlivosť a fungujúce svedomie ľudí bude žiadať zmenu.
Ruth Rawvlinsová pracuje ako vedúca oddelenia komunikácie v pro-life organizácii Centrum pre bioetickú reformu Spojeného kráľovstva (CBR UK). Viac o činnosti tejto organizácie sa možno dočítať na www.cbruk.org.