Psychická odolnosť ranených víťazov

Skôr ako sa bližšie zameriame na spomínanú publikáciu, ktorá nepracuje primárne s psychickým, ale systémovým pojmom reziliencie, spomeňme, že doteraz najpozoruhodnejšie rozvinuli tento pojem psychológovia a lekári, Boris Cyrulnik, a môžeme uviesť aj lekárskeho sociológa Aarona Antonovského na ktorého nadväzuje napríklad nemecká filozofka Barbara Schmitzová.

Boris Cyrulnik, francúzsky neuropsychiater poľsko-ukrajinského pôvodu, sa narodil roku 1937 v židovskej rodine vo francúzskom Bordeaux. Ako šesťročný unikol za neuveriteľných okolností gestapu, jeho rodičia však boli zavraždení. Od detstva vedel, že jeho výzvou bude žiť napriek svojej minulosti a svojim stratám. Do jeho pojmu rezliencie vstúpili osudy preživších holokaust, ale aj osirelé či zneužívané deti, ktorým zasvätil svoj výskum.

Neprekvapí, že v prípade odložených detí je kľúčové - čo najrýchlejšie získať novú kontaktnú osobu. Ale môže prekvapiť, že keď sa toto podarí, existuje podľa výskumov Borisa Cyrulnika rovnaká pravdepodobnosť, že dané dieťa vyrastie na zdravého dospelého, ako v prípade dieťaťa s netraumatickou minulosťou. 

Zvlášť pozoruhodná je štúdia, ktorú spomína v knihe Reziliencia (2009): americkí vedci po dobu štyridsať rokov sledovali študentov Harvardu. Počas desaťročí, ktoré nasledovali po ich odchode z univerzity, necelá tretina z niekdajších študentov ochorela na psychické poruchy. Rovnaký podiel psychických ochorení zaznamenávame aj u tých dospelých, ktorí boli ako malí odložení, ale včas sa dostali do bezpečia. 

Inými slovami, všeobecne platí, že tretina obyvateľov za svoj život ochorie závažnou psychickou chorobou a že deti opustené v útlom veku netrpia viac ako zvyšok populácie, pokiaľ im spoločnosť podá pomocnú ruku včas.

Snáď ešte pozoruhodnejšia je iná vec. Nemalý podiel tých, ktorí prešli traumou, žije šťastnejší život ako tí, ktorí traumou neprešli. Ukazuje to Antonovsky, Schmitzová, ale rovnako hovorí aj spomínaná harvardská štúdia. 

Najspokojnejší ľudia boli tí, ktorí v detstve zakúsili zlom, traumu, utrpenie. Ako je to možné? Trauma ich motivovala, aby vedome posilňovali obranné mechanizmy. Tie im boli oporou pri zvládaní nielen bolestivej minulosti, ale aj v ďalších každodenných ťažkostiach. Anna Freudová išla ďalej: Akonáhle sa človek ocitne uprostred problému, nemôže si dovoliť hlúposť. 

Problémy trénujú inteligenciu a vyššia inteligencia sa priaznivo prejavuje na šťastí. Dá sa špecifikovať, čo sa u trpiacich rozvíja?

Cyrulnik zdôrazňuje predstavivosť. Deti, ktoré boli otrasené, si vymýšľajú príbehy, vďaka ktorým ľahšie prečkajú ťažké chvíle. Vytvárajú si alternatívne skutočnosti, zvládajú žiť vo viacerých svetoch. Vedia pracovať s nejednoznačnosťou, pretože sú oxymoron, jednotou protikladov. Vďaka temnote vedia o svetle, alebo ho prinajmenšom vedomejšie hľadajú ako tí, ktorým je prirodzene „fajn“. Sú to ranení víťazi.

Ako to súvisí s onou mladou ženou Brielle z úvodu textu? Rozhodne nechceme povedať, že by sa vo svetle toho, čo zvládli preživší holokaust, či odložené deti, mala „pozbierať“. Skôr ide o dva typy neporovnateľných problémov. Tejto mladej žene by sme priali odolnosť voči zvládaniu každodennosti, ale Cyrulnik pracuje s odolnosťou, ktorá nastupuje po traume. Dominantným problémom našej spoločnosti nebude trauma, akokoľvek toto slovo nadužívame. Dominantný bude stres, ktorý nás môže urobiť bezmocnými.

Na hranici ideologickosti

V porovnaní so súčasným stresom má trauma tú „výhodu“, že po zrútení nastáva nový normál: vojna skončí, tornádo pominie. Ale v čase, v ktorom sa stretávame s mnohopočetnými krízami, ako ukazuje aj spomínaná kniha Odolná spoločnosť, obyčajne – a našťastie – nenastáva trauma, ale – a bohužiaľ – ani nekončí stres. V tomto zmysle je žiaduce vypracovať pojem odolnosti nie ako odpoveď na traumu, ale na stres, ktorý plynie z netraumatických, no napriek tomu zaťažujúcich kríz.

V závere knihy vypichuje filozofka Alice Koubová niekoľko hlavných bodov tejto spoločenskej odolnosti. Krízu chápe ako prirodzenú súčasť života, ako príležitosť na rast, ale odmieta krajnosť, že „čím viac kríz, tým lepšie“. Podobne ako zástupcovia psychickej verzie reziliencie zdôrazňuje význam sociálneho kontextu a medziľudských väzieb bez toho, aby individualitu vo vzťahoch rozpustila. Cenný je dôraz na to, že kultúra nie je sekundárna, ale je súčasťou materiálnej skutočnosti. Žijeme podľa príbehov. Takto vypracovaný pojem odolnosti rozbíja protiklady sily a slabosti, indivídua a vzťahu, materiálnej reality a kultúry.

Menej presvedčivé je celkové spracovanie knihy. Množstvo profesií, ktoré boli prizvané do dialógu, pojem skôr vyprázdňuje. Odolnosť, o ktorej hovoríme vo vzťahu k ľuďom, ktorí bojujú napríklad s chudobou, bude odlišná od tej, s ktorou sa stretáva ekologický či ekonomický systém. Takú priepasť nemôže preklenúť ani záverečná systematizácia.

V inom zmysle je kniha uzavretá. Spovedaní sú z veľmi podobnej sociálnej, vzdelanostnej a tiež svetonázorovej „bubliny“. Keď Alice Koubová tvrdí, že odolnosť je pojem neideologický (nie však apolitický, ako zdôrazňuje), čitateľ nemusí chápať, čo tým myslí. Jednou z najväčších výziev súčasnosti sú vraj dezinformácie, nečelíme len klimatickej zmene, ale katastrofe. Zaznieva, že „systém už reálne kolabuje“. Nápadná je tiež v knihe opakovaná téza, že sme mladá demokracia, a preto slobodu nemáme zažitú a máme sa čo učiť od vyspelejších.

Nejde o to, či súhlasiť, alebo nesúhlasiť. Podstatnejšie je, že nič z toho nie je samozrejmé, hoci dané tézy ako samozrejmé prezentované sú. Aj človek, ktorý v čomkoľvek súhlasí, môže cítiť diskomfort, že tu sa mimoriadne zložité otázky podávajú až príliš priamočiaro. Zvlášť predposledné a posledné tézy bijú do očí. Aj početní klimatológovia, napríklad Thomas Stocker, ktorý rovnako pracuje s Medzivládnym panelom pre zmenu klímy, ktorý sa v knihe spomína, odmietajú podobný alarmizmus ako neplodný. 

Hartmut Rosa, jeden z najcitovanejších nemeckých sociológov, považuje úsilie o „záchranu planéty“ za prejav agresívneho vzťahu k svetu, za postoj kopírujúci nastavenia, ktoré nás do klimatickej krízy dostali. Ilustráciou takého bojovného postoja k svetu, ktorý podľa Rosu kríza nerieši, ale vytvára, je veta z rozhovoru s Katarínou Šimáčkovou. „Pre mňa by ale veľkým príbehom českej spoločnosti mohol byť príbeh klimatickej krízy: Teraz čelíme výzve ochrániť svet, poďme do toho spolu to vybojovať.“

Je škoda, koľko predpojatosti i silných svetonázorových téz, ktoré sú skôr na starostlivú diskusiu než na oznámenie, vstúpilo do pojmu reziliencia. Nie je problém viesť rozhovory v súlade so svojím svetonázorom. Ale pojem, ktorého výskum podporuje EÚ, má presiahnuť úzky svetonázorový okruh. To vedia autorky aj prispievatelia. Dôraz na podporu rôznorodosti a na nebezpečenstvo uzatvárať sa do jedného správneho postoja v knihe nechýba. Bohužiaľ, zatiaľ zostalo len pri dôraze verbálnom. 

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.