Zabudnutá pocta európskemu východu. Čierny baranček a šedý sokol Rebeccy Westovej

V 90. rokoch, v čase juhoslovanských vojen, zažil jej cestopis po Juhoslávii Čierny baránok a šedý sokol (1941) oživenie záujmu. Hoci ho niektorí komentátori hodnotili kriticky, z nevyhnutnosti sa k nemu vracali ako k nezabudnuteľnému anglicky písanému pohľadu na túto krajinu. Ale aj autori, ktorí sa nezaoberajú vojnou, sa o knihe občas zmienia ako o jednom z najlepších anglických moderných cestopisov vôbec.

Westová bola so svojou záľubou – v novovzniknutých národných štátoch strednej a juhovýchodnej Európy po skončení prvej svetovej vojny – dosť osamotená. V móde bolo skôr hovoriť, že Versailleská mierová zmluva bol omyl. Westovú viedol k tomuto názoru jednak antiimperializmus – impériá sú podľa nej zhubné pre ovládaných, ako aj pre ovládajúcich, a jednak presvedčenie, že európsky Západ dlhuje Juhoslovanom za zadržiavanie náporu Turkov a biedne zaobchádzanie zo strany Rakúsko-Uhorska.

Je dobré vedieť, že na Západe bol vtedy niekto, kto písal, že pre nové národné štáty „bola sloboda extázou. Vedela som, že to je pravda, pretože som to videla na vlastné oči. Fínsko, Estónsko, Lotyšsko, Československo a Juhoslávia boli ako mladý muž naťahujúci sa skoro ráno pri okne po dlhom spánku. Jesť v týchto krajinách vonku, prechádzať sa po ich parkoch, znamenalo naplniť si nozdry vôňou šťastia“. 

A nebola to samozrejmosť. „Najmä ľavica sa k týmto novým štátom a všetkému, čo robili, stavala ostro kriticky,“ píše Westová. A vyčíta jej, že verila, „ že jedinec má slobodne rozhodovať o svojom osude“, a zároveň podliehala teórii, že „nacionalizmus je vždy antidemokratický a internacionalizmus je vždy liberálny a mierumilovný“. Čo sú vlastne veľmi aktuálne konflikty – v Bruseli aj vo Washingtone.

Je ľahké povedať, že dejiny neboli k pohľadu Westovej vľúdne. Balkánske vojny dali priechod tým najhorším inštinktom a juhoslovanská štátna myšlienka je teraz odpísaná. Ale odpísaná je, koniec koncov, aj československá štátna myšlienka, a predsa to neznamená, že by sme mali prvú republiku zatracovať.

A Balkán, práve preto, že je to ten „Východ“, a my predsa „patríme k Západu“, si zaslúži, aby sme ho posudzovali obsiahlejším pohľadom. Ten región nemožno z Európy vytrhnúť. Rímsky cisár Dioklecián pochádzal z Juhoslávie. Rukopis Petroniovho Satirikonu sa našiel v dalmátskej Trogire. Sestra manželky Přemysla Otakara I. bola byzantská cisárovná. A zatiaľ čo dnešná progresívna mládež hltá americké blúznenie o „dekolonizácii“, kto z nich vie, že na osmanskom Balkáne existovalo otroctvo ešte v 19. storočí?

Westová nemala politickú zodpovednosť a nepísala politický pamflet. Písala rozprávanie o ceste, ktorú spolu s manželom absolvovala na jar 1937 naprieč všetkými krajinami Juhoslávie okrem Slovinska. Knihu, ktorá má vyše tisíc strán, dokončila v roku 1941. „Mojim priateľom v Juhoslávii, ktorí sú dnes všetci mŕtvi alebo zotročení,“ znie venovanie.

Kniha v sebe zahŕňa nespočetné množstvo žánrov. Obsahuje sprievodcu srbskými dejinami so všetkými ich kráľovskými bratovraždami a inými špecifikami. Zvlášť podrobný je opis sarajevského atentátu, jeho habsburských obetí i srbských páchateľov (z ktorých jeden zomrel za otrasných podmienok v Terezíne). Obsahuje dejiny neskorej Byzantskej ríše, ktorej disfunkčná vnútorná politika pozvala Turkov do Európy. Ak hľadáte úvod do neskorého rímskeho kultu Mithry a dodnes opäť aktuálneho manicheizmu, nájdete ho tam. 

Ak chcete analýzu ústavného zriadenia Dubrovníckej republiky, jediného samostatného štátneho útvaru na juhoslovanskom území, ktoré trvalo od stredoveku až do 19. storočia, budete ju mať. Dozviete sa o Turkoch, národe tak neschopnom akejkoľvek abstraktnosti, že nemá vo svojom jazyku slovo „zaujímavý“ a nikdy nenašiel spôsob, ako svoje dŕžavy produktívne spravovať, ale rozumel pohodliu a zanechal Balkánu pôvabnú architektúru. 

Môžete s Westovou obdivovať malebné dalmátske pobrežné mestečká tak ako dnes, len by ste nedokázali povedať, že „na jednoduchej architektúre ich domov a spôsobe, akým vysádzajú kvety, bolo poznať, že tí ľudia si ešte neotupili zrak kníhtlačou“.

Antituristka

Predovšetkým je to však cestopis. Westová je antituristka, v zmysle opaku dnešného masového turistu, ktorý sa pri ceste na dovolenku k moru stará, či bude na hotelovej televízii TV Markíza. Kvôli cestám do Juhoslávie sa naučila srbochorvátsky. Tomu, čo je v civilizácii i správaní ľudí odlišné, sa nevyhýba, naopak, (pravda, má vodiča a sprievodcu z radov miestnych elít, dosť času a prostriedky na to, aby vždy bývala v dobrom hoteli). 

Je tým typom cestovateľa, ktorým by chcel byť hocikto z nás, ale väčšinou to nedokážeme – pretože ten svet už neexistuje a ten, ktorý ho nahradil, sa stal homogenizovanejším a preto, že nemáme jej erudíciu a videnie.

Balkán bol pre ňu príležitosťou prežívať stále prítomnú históriu – históriu v stave zrodu, ale hlavne tú uchovanú ako v aspiku vďaka piatim storočiam tureckej nadvlády. „Niektorí z mužov, ktorí ho zhotovili, sú mŕtvi od štrnásteho storočia, iní ešte žijú,“ poznamenáva v popise typického mobiliára macedónskych kostolov. A keď uvidí v Macedónsku na cintoríne deliť sa o pokrm dve cudzie ženy, okamžite v tom spoznáva scénu zo života svätej Moniky zo štvrtého storočia. Tá mala zo svojej rodnej severnej Afriky rovnaký zvyk, ale keď sa presťahovala za svojím synom, svätým Augustínom do Milána, s prekvapením zistila, že tento zvyk Ambróz, „svätec milujúci protokol“, zakázal. „Bolo to, akoby som objavila, že môžem vojsť do dejín ako do vedľajšej izby,“ žasne Westová.

Názov knihy odkazuje jednak na krvavý rituál plodnosti so zabíjaním jahňaťa, na skale blízko macedónskeho Velesu, ktorého bola svedkom, a jednak na srbskú legendu dochovanú v piesni o príčine porážky v bitke na Kosovom poli. Svätý Eliáš v podobe sokola navštívil v predvečer bitky knieža Lazára a povedal mu, že musí voliť medzi kráľovstvom božím a kráľovstvom na zemi. Lazár si vybral to prvé. 

Historici to považujú za typickú legendu, ktorá mala ospravedlniť obyčajnú porážku, „mýtus dýky v chrbte“, pre Westovú je to však vyvrcholenie jej dlhotrvajúceho sporu, ktorý viedla na diaľku so svätým Augustínom. On podľa nej zasadil do západného myslenia neblahé, masochistické poňatie pokánia, v ktorom „je bolesť tou správnou cenou za čokoľvek dobré“. „Premenil tak náboženské uctievanie na výmenný obchod“, ako znie jedna z jej početných sťažností na tohto svätca.

Toto je, povedzme, skôr voliteľná súčasť jej diela a nemusíme sa ňou nechať pohltiť, aby sme knihu ocenili.

Ako Machiavelli

V každom prípade lepšie vysvetľuje puto, ktoré majú súčasní Srbi k miestu ich historickej porážky. Kosovo, „Staré Srbsko“, ako ho ona nazýva, bolo centrom najväčšieho rozmachu srbskej civilizácie, kráľovstva Nemanjičov, súčasníkov našich Luxemburgovcov. 

Pasáže popisujúce obratnosť ich panovníkov sú hodné Machiavelliho: „Všetci ľudia majú túžbu žiť podľa zásad; dobrý človek by chcel žiť podľa cnosti, zlý podľa neresti, ale obaja chcú pre svoje šťastie pevné pravidlo. Vládca však nesmie mať žiadne. Musí si pri každom čine položiť oportunistickú otázku, či nakláňa svoju krajinu k slnku, alebo k tieňu, a riadiť sa odpoveďou. Táto povinnosť mu bráni byť zlým alebo dobrým človekom, ale pôsobí na ľud tak, aby k nemu choval city ako k milujúcemu otcovi.“

Súčasných Srbov Westová nepoteší tým, že už vtedajšie Kosovo opisuje ako miesto, z ktorého dokázalo stáročné cudzie panstvo vysať ducha najviac z celej Juhoslávie. Kláštor v Gračanici (dnes trvale strážený KFOR) však vyzdvihuje ako najúžasnejší výtvor srbskej kultúry. Lepšie než citovaním obsiahlych, extatických popisov fresiek priblížime jej vnímanie objavom, ktorý v Gračanici aj ďalších kostoloch urobila: niektoré fresky sa nápadne podobajú obrazom Williama Blaka, britského mystika zo začiatku 19. storočia. Mystik, ktorý tvoril osamote, našiel cestu k rovnakej skutočnosti ako mystici pôsobiaci v kultúre niekoľko storočí a niekoľko tisíc kilometrov vzdialenej.

Westová je zároveň moderná, individualistická spisovateľka s okom pre príbehy, ktoré by sa pokojne mohli vyskytovať napríklad v čiernych groteskách Evelyna Waugha. Hneď na začiatku opisuje svojich nemeckých spolucestujúcich vo vagóne prvej triedy zo Salzburgu do Záhrebu, ktorí poštvú sprievodcu na mladíka, o ktorom sa dozvedia, že má lístky do druhej triedy. Potom v Juhoslávii vyjde najavo, že lístky do druhej triedy majú aj oni, a nepríde im na tom nič divné. Neúspešne sa pokúsia podplatiť sprievodcu.

Jej hlavný sprievodca sa v knihe volá Constantine. Žid, ktorý sa stal Srbom a prijal juhoslovanskú myšlienku za vlastnú, náruživejšie ako mnohí Juhoslováci. Študoval v Paríži filozofiu u Henriho Bergsona, počas prvej svetovej vojny bojoval v srbskej armáde, po vojne sa stal novinárom, šedou eminenciou politiky a neoficiálnym diplomatom. Očarujúci, vitálny človek, ktorý každého poznal, rád sa počúval a na všetko mal odpoveď („Constantine je skutočný básnik. Vie všetko o veciach, o ktorých nič nevie.“) Je to krásne literárne stvárnenie človeka, na ktorom môžeme vidieť tisíc chýb, a napriek tomu si vážime jeho priateľstvo. Constantinova predloha je známa, volal sa Stanislav Vinaver, prežil vojnu a zomrel v roku 1955.

Tí, ktorí „sa nezaujímajú o proces“

Najväčším z mnohých Constantinových paradoxov bolo, že si vzal za manželku Nemku. Gerda (v skutočnosti Elsa) je šovinistka, ktorá opovrhuje všetkým nenemeckým, teda všetkým, čo okolo seba vidí, a je majsterka toho, čo by sa dnes nazvalo pasívna agresivita. Trvá na tom, že sa pripojí k ich ceste do Macedónska, aby sa neustále na všetko sťažovala a v jej polovici sa demonštratívne vrátila do Belehradu. 

Raz zavedie hovor na tému, že z Nemecka by mali vyhnať lužických Srbov. „To by potom Slovania mohli začať premýšľať o tom, že vyženú všetkých nemeckých kolonistov, ktorí žijú na miestach ako Franzstal (predmestie Belehradu),“ povedala som. „No, to by mohli,“ odpovedala Gerda a zatvárila sa skrúšene, pretože jej ideálnemu programu čistej a germánskej Európy prostredníctvom násilia a vyháňania, sa postavila do cesty prekážka. ,Tá žena je príšerne netaktná,“ posťažovala sa po srbsky Constantinovi.“

Westová s manželom ju považujú za reprezentantku neblahého javu, výskytu ľudí, ktorí „sa nezaujímajú o proces“, nevedia a nechcú vedieť, ako veci – výrobky aj civilizácie – vznikajú, chcú si len brať plody a boja sa, že o túto možnosť prídu. Ich Gerda sa veľmi podobá „masovému človeku“ zo Vzbury davov Josého Ortegu Gasseta (1929). Ich obavou je, že sa Gerdy sveta zjednotia a zaútočia na všetko, čo nie je Gerda. „Myslím, že Gerdino impérium nemôže trvať dlho,“ hovorí manžel. „Ale kým bude trvať, bude strašné. A to, čo po ňom zostane, keď zanikne, bude tiež strašné.“

Tá predzvesť bola vo vzduchu, či sa vlastne už naplnila v epilógu, ktorý Westová písala z perspektívy doby vydania knihy, keď Hitler už Juhosláviu dobyl.

Ale zostáva tu cestopis z roku 1937, pocta kultúram, ktoré možno neboli uspôsobené na úspech v modernom svete – dokumenty beznádejnej juhoslovanskej politickej kultúry Westová neignoruje, ale má bezprostrednejší kontakt s prameňmi našej civilizácie.

A zostávajú tu drobné lyrické scénky a portréty, v ktorých spisovateľka Westová necháva vyznieť zážitky bez toho, aby sa snažila vypátrať celý ich význam. Ponecháva miesto lyrike a mágii spôsobom, ku ktorému snáď mali umelci len dospieť, a ešte skôr filmári ako spisovatelia. Ako z filmu Wernera Herzoga pôsobí stretnutie s malým, špinavým, neznesiteľným mníchom nemeckého pôvodu v kláštore Dečani. Je podliezavý a drzý zároveň. Keď sa mu nepodarí vylákať z manželov Westových ich cestovné pasy, pomstí sa im bizarným škodoradostným fantazírovaním: „Dnes sme sa dozvedeli skvelú správu, že počas nasledujúcich svätodušných sviatkov budeme mať tú česť hostiť v Dečani pána Hitlera a generála Göringa!“

A ako od Federica Felliniho je v kvitnúcom jabloňovom sade v jednom macedónskom kláštore scéna obeda, ktorý sa pretiahol do neskorého popoludnia. Komitadži boli macedónski zbojníci či partizáni, ktorí bojovali v Macedónsku, okupovanom až do roku 1912, proti Turkom:

„Za nami sa opití mladíci pri stole oddali ďalšej  piesni, ktorú spievali tak pomaly, že prestala mať melódiu, ale l vytvárala len melancholickú atmosféru. Akrobat teraz stál na hlave a pôsobil dojmom podivuhodnej statickosti. Kňaz uprel pohľad na šedý vrchol, ktorý ovládol údolie, a povedal: ,Chcel by som tam hore do skaly zasadiť obrovský stožiar, na ktorom by viala tá najväčšia juhoslovanská vlajka, aká kedy bola zhotovená.‘ (…) Akrobat sa zachvel, zvalil sa na trávu, okamžite zaspal a jeho priatelia začali spievať John Brown’s Body. ,Je to stará pieseň našich komitadžov,“ vysvetlil kňaz.“

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.