Martin Weiss

V 90. rokoch, v čase juhoslovanských vojen, zažil jej cestopis po Juhoslávii Čierny baránok a šedý sokol (1941) oživenie záujmu. Hoci ho niektorí komentátori hodnotili kriticky, z nevyhnutnosti sa k nemu vracali ako k nezabudnuteľnému anglicky písanému pohľadu na túto krajinu. Ale aj autori, ktorí sa nezaoberajú vojnou, sa o knihe občas zmienia ako o jednom z najlepších anglických moderných cestopisov vôbec.

Westová bola so svojou záľubou – v novovzniknutých národných štátoch strednej a juhovýchodnej Európy po skončení prvej svetovej vojny – dosť osamotená. V móde bolo skôr hovoriť, že Versailleská mierová zmluva bol omyl. Westovú viedol k tomuto názoru jednak antiimperializmus – impériá sú podľa nej zhubné pre ovládaných, ako aj pre ovládajúcich, a jednak presvedčenie, že európsky Západ dlhuje Juhoslovanom za zadržiavanie náporu Turkov a biedne zaobchádzanie zo strany Rakúsko-Uhorska.

Je dobré vedieť, že na Západe bol vtedy niekto, kto písal, že pre nové národné štáty „bola sloboda extázou. Vedela som, že to je pravda, pretože som to videla na vlastné oči. Fínsko, Estónsko, Lotyšsko, Československo a Juhoslávia boli ako mladý muž naťahujúci sa skoro ráno pri okne po dlhom spánku. Jesť v týchto krajinách vonku, prechádzať sa po ich parkoch, znamenalo naplniť si nozdry vôňou šťastia“. 

A nebola to samozrejmosť. „Najmä ľavica sa k týmto novým štátom a všetkému, čo robili, stavala ostro kriticky," píše Westová. A vyčíta jej, že verila, „ že jedinec má slobodne rozhodovať o svojom osude“, a zároveň podliehala teórii, že „nacionalizmus je vždy antidemokratický a internacionalizmus je vždy liberálny a mierumilovný“. Čo sú vlastne veľmi aktuálne konflikty – v Bruseli aj vo Washingtone.