Počas socializmu sa umelci delili na oficiálnych a neoficiálnych. V osemdesiatych rokoch minulého storočia už režim nemal drastickú podobu päťdesiatych rokov a normalizácia nezúrila ako v rokoch sedemdesiatych, realita však bola šedivá. Ľudia prežívali vo svojich bublinách. Časť obyvateľstva aktívne vyhľadávala inú kultúru, než bola tá oficiálna.
Výtvarník Joska Skalník bol v hľadáčiku Štátnej bezpečnosti už dlho. Napriek tomu v roku 1984 rozposlal po československej výtvarnej scéne drevené krabičky s výzvou na slobodnú umeleckú hru. Oslovil umelcov, ktorí nesmeli oficiálne vystavovať a dvestoštyridsiatich štyroch jeho ponuka zaujala. Na malom priestore drevenej škatuľky s rozmermi 15x15x5 mohli výtvarne stvárniť tému, ktorú považovali za dôležitú. Formát to bol maličký, ale práve preto zjednodušoval logistiku celého projektu – krabičky sa dali posielať poštou z celého Československa.
Vznikol obraz doby – súbor Minisalón. Jeho osudy boli premenlivé. Najskôr ho skrývali, po revolúcii s úspechom cestoval po svete a začiatkom tohto roka sme si zreštaurovanú výstavu mohli pozrieť aj v bratislavskej Umeleckej besede.
O procese jej vzniku nakrútil JQr (Janek Růžička) dokumentárny film, v ktorom spovedá protagonistu Skalníka a časť autorov výtvarných objektov. Práve sa premieta v artových kinách.
Film však nie je plejádou hovoriacich hláv s nastrihanými dielami a týždenníkmi z danej doby. Je to niečo ako esej o slobode s výraznými animovanými vsuvkami. Zdá sa, že rovnakú radosť, ako cítili výtvarníci pri tvorbe, prežíval scenárista a režisér počas tvorby filmu. Protagonisti sa vracajú k dobe vzniku svojich dielok a po desaťročiach ich znova, miestami prekvapene, držia v rukách.
Prešlo takmer štyridsať rokov
Hoci je film obrazovo bohatý, jeho dĺžka (100 minút) je prehnaná. Prínosom je, že zachytáva podobu diel, proces vzniku i reflexie časti jeho tvorcov. Hlavný priestor je, samozrejme, venovaný autorovi projektu – Joskovi Skalníkovi.
Otázne je, či bol využitý aj výrazný časový odstup. V roku 1984 bola komunistická propaganda primitívna, Štátna bezpečnosť sledovala časť ľudí a bolo i veľa udavačov. V porovnaní s dnešnou dobou to však bol len slabý odvar. Rozvoj technológií prekonal každú Orwellovu fantáziu. Možnosti sledovania a obmedzenia slobody dnes – sú nekonečné. Tento, podľa mňa zásadný moment, je v niektorých výpovediach len zľahka naznačený.
Samozrejme, že zmena režimu umožnila slobodu cestovania a sebarozvoja. Technológie na sledovanie, nehovoriac o umelej inteligencii, umožňujú v súčasnosti takmer absolútnu kontrolu. Štyridsať rokov neubralo umeleckým dielam na ich výpovednej hodnote. Je dodnes platná. Sloboda je však ohrozená viac ako v roku 1984.