Postavenie oznamovateľa sa zneužíva na povolebnú ochranu „našich ľudí“

Podľa medializovaných informácií dostalo ochranný status minimálne 15 policajtov z prostredia NAKA a iných zložiek policajného zboru, generálny riaditeľ inšpekcie životného prostredia Ján Jenčo a aj prvý viceprezident Policajného zboru Branko Kišš. Tieto osoby okrem údajného odkrývania rozsiahlej trestnej činnosti, ku ktorej vypovedajú ako „oznamovatelia“, spája aj ochrana pri pracovnoprávnych úkonoch zo strany ich nadriadených.

Na zásahy v práci, ktoré by mohli vyznieť ako pomsta za oznámenie závažnej protispoločenskej činnosti, potrebuje ich nadriadený súhlas Úradu pre ochranu oznamovateľov. V opačnom prípade je takýto postup priamo podľa zákona o ochrane oznamovateľov neplatný. Zároveň voči všetkým týmto osobám vykonalo ministerstvo vnútra na čele s ministrom Šutajom Eštókom úkony, ktoré ich postavili do pracovne zhoršenej situácie, v akej boli počas pôsobenia minulej vlády. 

K týmto kauzám sa vyjadrovala riaditeľka úradu Zuzana Dlugošová, ktorá potrebovala ozrejmiť stanovisko k týmto situáciám, aby sa v budúcnosti predišlo sporom. Na úvod zdôraznila, že úrad nestojí na žiadnej strane a jeho úlohou je dodržiavať zákon a rešpektovať princípy ochrany oznamovateľov v reálnom živote.

Súhlas vraj treba aj pri obvinení

Pri policajtoch, ktorí boli postavení mimo služby, pretože je voči nim vznesené obvinenie pre podozrenie z trestného činu, Dlugošová odkazuje na ustanovenie zákona o ochrane oznamovateľov, ktoré menuje možnosti, pri ktorých zamestnávateľ súhlas nepotrebuje. V tejto konkrétnej situácii tvrdí, že pri postavení policajtov mimo služby minister súhlas úradu potreboval, lebo ide o situáciu, v ktorej mal vykonať hodnotiaci úsudok. Teda rozhodnúť sa, či policajtov postaví alebo nepostaví mimo služby.

Minister vnútra oponuje, že zákon o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru nedáva žiadnu možnosť výberu či posúdenia slovným spojením „policajt musí byť postavený mimo služby“.

Dlugošová tvrdí, že ustanovenie zákona o ochrane oznamovateľov, ktoré hovorí o prípadoch, keď sa súhlas úradu nevyžaduje, je mierené na skutočnosti ako strata štátneho občianstva alebo strata trvalého pobytu. Takýto výklad je však iba jej právnym názorom, pretože ani dôvodová správa k danému zákonu nič podobné neobsahuje. Tá v tomto kontexte hovorí napríklad o strate bezúhonnosti, teda o odsúdení za trestný čin.

Do konfliktu sa tak dostali dva zákony, ktoré konkrétnu situáciu upravujú v podstate opačne. Jeden hovorí o zákaze pracovného preradenia policajta bez súhlasu úradu, druhý hovorí o nutnosti postavenia policajta mimo služby, ak je stíhaný a ohrozuje objasnenie prípadu alebo záujem polície.

Ak ide o protichodné ustanovenia dvoch právnych predpisov rovnakej sily, rozhodnutie o aplikácii konkrétneho zákona na danú situáciu s konečnou platnosťou môže dať iba súd rozhodujúci v konkrétnej veci. Rozpor a protichodnosť ustanovení dvoch zákonov však riaditeľka nevidí, lebo každý zákon podľa jej názoru upravuje inú situáciu a môžu existovať vedľa seba.

Ministerské hodnotenie je podstatné

Zároveň Dlugošová interpretuje dané ustanovenie zákona o ochrane oznamovateľov tak, že odkazuje na hodnotiaci úsudok ministra v kontexte posúdenia, či postavenie policajtov mimo služby je v dôležitom záujme štátnej služby. V tomto prípade by boli podmienky na postavenie policajtov mimo služby rozhodne naplnené.

Tí sú totiž stíhaní za zneužívanie právomoci verejného činiteľa preto, že údajne z pozície policajta marili vyšetrovanie samých seba a účelovo stíhali tých, ktorí ich vyšetrujú (ľudí z inšpekcie). Toto bezpodmienečne spĺňa podmienku zákona, ktorá hovorí, že ponechanie takýchto policajtov v aktívnej službe by mohlo ohroziť dôležitý záujem štátnej služby. A to je záujem štátu na odhaľovaní a potieraní trestnej činnosti, o to viac, ak ide o policajtov.

Napriek tomu, že minister Šutaj Eštók nebol ten, ktorý inicioval trestné oznámenie, trestné stíhanie policajtov sa začalo počas minulej vlády a minister nie je vyšetrovateľom, Dlugošová tvrdí, že mal žiadať o súhlas úradu, aby úrad prešetril, či z jeho strany nejde o pomstu proti „oznamovateľom trestnej činnosti“. Dlugošová tak prezumuje fakt, že trestné stíhanie policajtov je skutočnosť, ktorá závisí od posúdenia ministra, čo je mimoriadne odvážna právna téza. Subjektívne rozhodovanie ministra o postavení či nepostavení mimo služby v prípade obvinených policajtov má svoje riziká, o to viac, že sám nemá oprávnenie nazerať do živých spisov.

Je potrebné si predstaviť situáciu, že nejaký policajt je dôvodne podozrivý zo závažnej trestnej činnosti, ale nebude postavený mimo služby. Lebo minister vyhodnotí na základe vlastného subjektívneho názoru, ktorý môže byť z rôznych príčin naklonený smerom k policajtovi, že jeho postavenie mimo služby si nevyžaduje dôležitý záujem úradu. A ten pokojne pôsobí ďalej vo funkcii a vykonáva úkony, pre ktoré bol vlastne obvinený.

Je teda racionálne vyžadovať, aby policajt, ktorému bolo vznesené obvinenie, ktoré bolo potvrdené prokurátorom a aj inými inštitúciami, bol postavený mimo služby. Ako policajt má totiž omnoho väčšie možnosti a znalosti ovplyvňovať vlastné trestné konanie ako ktorýkoľvek iný občan.

Zamestnávateľ má byť proaktívny

Podľa Dlugošovej sa má zamestnávateľ vždy proaktívne obrátiť na úrad, aby ten prešetril, či nejde o pomstu proti oznamovateľovi. A že nejde o pomstu, má preukázať zamestnávateľ, pretože tu platí obrátené dôkazné bremeno.

Odhliadnuc od skutočnosti, že iný zákon vyžaduje postavenie policajtov mimo služby, Dlugošová ozrejmila, že úrad si musí vyhodnotiť, či postavenie policajta mimo služby nie je motivované aj inými skutočnosťami ako zákonom. V prípade obvinených policajtov, ktorí iba formálne splnili podmienky na udelenie ochrany v podobe podania žiadosti, keď si náhle spomenuli, že krátko pred výmenou vlády majú poznatky o trestnej činnosti, ktorú sami vyšetrujú, ide o skutočne problematický prístup.

Asi je zrejmé, že aj v prípade žiadosti ministerstva o súhlas úradu, pri jeho dôvodení neuvedú pomstu ako podklad pre udelenie súhlasu. Na základe čoho chce teda riaditeľka úradu bez znalosti spisov obvinených policajtov alebo materiálnych podmienok udelenia ich ochrany zo strany prokurátora, ktoré ani neexistujú, rozhodovať o tom, či nejde o pomstu, nie je známe.

V kontexte takýchto vysvetlení Dlugošová apeluje na zamestnávateľov, aby sa obracali na úrad v oblasti poradenstva, pretože ten má v tejto oblasti potrebnú expertízu. Zamestnávateľ tak môže predchádzať porušovaniu zákonov, ktoré zbytočne zneisťujú oznamovateľov, ktorí nebudú mať dôveru v postup štátu. Tu je skutočne pozoruhodné, že úrad sa pokúša nahradiť súdy, ktoré môžu ako jediné dať záväzné stanovisko ohľadom výkladu zákonov.

Stále platí, že aj názor úradu je stále len názorom, ktorý bude právoplatným rozhodnutím súdov buď odobrený, alebo zamietnutý.

Sporná expertíza

Vo svojej doterajšej činnosti úrad eviduje 58 chránených osôb, pričom riaditeľka zdôraznila, že ochranu neschvaľuje úrad, ale prokurátor, na ktorého sa žiadateľ o ochranu musí obrátiť. Zároveň dodala, že od roku 2021 posudzovali dokopy 13 žiadostí o súhlas zo strany zamestnávateľov, čo je pomerne skromné číslo, pokiaľ by sme chceli hovoriť o expertnom výklade noriem v tomto smere. Úradnú moc byť expertom v danej oblasti odvodila od toho, že im to zveril zákonodarca zákonom pri kreovaní tohto úradu.

Na konkrétnu otázku novinára, aké má úrad možnosti zakročiť proti postupu ministerstva vnútra, riaditeľka Dlugošová odpovedala, že úrad má možnosť uložiť sankciu zamestnávateľovi až do výšky 100 000 eur. O výške sankcie rozhoduje samotný úrad, ale jeho rozhodnutie možno preskúmať na súde v prípade neúmerne vysokej alebo skutkovo neodôvodnenej pokuty. V prípade, že by zamestnávateľ zaplatil pokutu, ale aj tak vyhodil zamestnanca s ochranou, Dlugošová hovorí o neplatnosti samotného úkonu. To však neznamená, že zamestnanec by sa mohol vrátiť naspäť do práce, neplatnosti sa totiž musí domáhať aj na súde.

Reálna bezzubosť úradu

Úrad nevie zabezpečiť vymáhanie neplatnosti pracovnoprávneho úkonu, ale vie poskytnúť poradenstvo dotknutej osobe, pričom nepôsobí ako právny zástupca osoby. Na otázku a konštatovanie novinára, či praktická nemožnosť úradu vyriešiť podstatné a potreba dlhého súdneho sporu zo strany zamestnanca voči zamestnávateľovi neukazuje limity úradu, Dlugošová nemala rovnaký názor. Podľa nej zákon aj úrad majú veľmi silné postavenie v prospech zamestnanca, práve pre zákonné znenie neplatnosti úkonu bez súhlasu úradu. Zároveň však dodáva, že je nešťastný postup štátnych orgánov, ktoré ignorujú úrad, a tak prehlbujú nedôveru občanov v právny štát.

Dlugošová považuje z pohľadu úradu za podstatné, že proti policajtom s ochranou bolo vznesené obvinenie, lebo skutočne je to podmienka, pre ktorú ich minister podľa nej môže postaviť mimo služby. Tvrdí, že musí splniť aj úvahovú časť posúdenia, či bude ohrozený dôležitý záujem štátu. A úloha úradu je posudzovať samotné posúdenie ministra, prečo sa takto rozhodol. Teda prečo postavil obvineného policajta mimo službu a či má na to zákonné dôvody, a či nešlo z jeho strany o pomstu.

Riaditeľka nechcela polemizovať o tom, či okrem pokuty je možné vyvodiť aj iné sankcie voči ministerstvu, ak nebude spolupracovať s úradom. Hovorila však o možnostiach rôznych sankcií za rôzne typy porušení, ktoré treba vyhodnocovať podľa konkrétnych situácií a skutočností.

Právna úprava aj postavenie samotného úradu odkryli slabiny dobre mieneného úmyslu chrániť skutočných oznamovateľov trestnej činnosti (nie policajných funkcionárov, ktorí potrebujú povolebnú ochranu).

Namiesto obyčajných ľudí poukazujúcich na nečisté postupy v zamestnaní sa však ochrana poskytuje politicky dosadeným alebo dokonca obvineným osobám. Namiesto riadneho prešetrenia podozrení a absolútne bežnej povolebnej výmeny politicky dosadených funkcionárov sa zrazu objavila diera v zákone, pre ktorú to nemá byť možné. Získať pritom ochranu je mimoriadne jednoduché. Stačí vypísať žiadosť a tvrdiť, že došlo k spáchaniu trestného činu, o ktorom máte informácie. Takéto formálne podmienky na udelenie ochrany stačili čurillovcom podľa vyjadrení prokurátora.

Okrem bránenia spravodlivosti a demokratickým volebným princípom sa ukázala aj reálna bezzubosť ochrany. Ak zamestnávateľ Úrad pre ochranu oznamovateľov ignoruje, môže dostať pokutu. Po rokoch súdov ju možno aj zaplatí. Zo zákona má byť úkon bez súhlasu úradu neplatný, ale toho sa treba domôcť opäť na súde pomocou dlhého konania aj za predpokladu, že protistrana nerobí obštrukcie.

Ak po rokoch súd rozhodne, že úkon bol skutočne neplatný, reálny dopad na terajšiu situáciu to bude mať minimálny. Je to iná obdoba neoprávnenej výpovede. Aj keď sa neprávom vyhodená osoba po rokoch na súde domôže neplatnosti výpovede, naspäť už nenastúpi, jej prácu urobí za ten čas niekto iný, a jediné, čo získa, je absolútna nechuť riešiť podobnú záležitosť opäť.