Pred viac než desiatimi rokmi, ako opozičný poslanec, som nesúhlasil so zlúčením Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu do takzvaného telerozhlasu – RTVS. Dnes, naopak, som proti rozdeleniu RTVS na Slovenskú televíziu a Slovenský rozhlas.
To by asi mohlo byť dôkazom mojej názorovej nestálosti alebo apriórneho negativizmu. Ibaže aj v prípade, keď Radičovej vláda spájala, aj dnes, keď sa Ficova vláda hotuje rozpájať, som bol proti tomu istému – proti účelovej zmene. Pretože spájanie či rozdelenie, vtedy aj teraz, sleduje v prvom rade cieľ výmeny riaditeľa a členov kontrolných orgánov verejnoprávnych médií. Také je to jednoduché a toľko zbytočnej energie sa na to opäť vyplytvá.
Osviežme si však pamäť, ako to bolo v roku 2011, keď sa náhle zrodil nápad zlúčiť STV a SRo a chválenkársky sa to nazvalo reformou. Bolo to rozhodnutie, ktorému nepredchádzala žiadna diskusia, nepredložili sa žiadne podporné analýzy či audity. Iba týždeň trvala príprava zákona a verejnosť dostala dva dni na jeho pripomienkovanie. No aj za taký krátky čas ministerstvo kultúry obdržalo takmer 700 pripomienok. A čerešničkou na torte tohto skráteného „reformného“ konania bolo oprávnenie ministra kultúry Krajcera v prechodnom období priamo riadiť verejnoprávne médiá.