Nejde o rozdelenie RTVS

To by asi mohlo byť dôkazom mojej názorovej nestálosti alebo apriórneho negativizmu. Ibaže aj v prípade, keď Radičovej vláda spájala, aj dnes, keď sa Ficova vláda hotuje rozpájať, som bol proti tomu istému – proti účelovej zmene. Pretože spájanie či rozdelenie, vtedy aj teraz, sleduje v prvom rade cieľ výmeny riaditeľa a členov kontrolných orgánov verejnoprávnych médií. Také je to jednoduché a toľko zbytočnej energie sa na to opäť vyplytvá.

Osviežme si však pamäť, ako to bolo v roku 2011, keď sa náhle zrodil nápad zlúčiť STV a SRo a chválenkársky sa to nazvalo reformou. Bolo to rozhodnutie, ktorému nepredchádzala žiadna diskusia, nepredložili sa žiadne podporné analýzy či audity. Iba týždeň trvala príprava zákona a verejnosť dostala dva dni na jeho pripomienkovanie. No aj za taký krátky čas ministerstvo kultúry obdržalo takmer 700 pripomienok. A čerešničkou na torte tohto skráteného „reformného“ konania bolo oprávnenie ministra kultúry Krajcera v prechodnom období priamo riadiť verejnoprávne médiá.

Vtedajší „spájači“ sa odvolávali na zlý ekonomický stav Slovenskej televízie a vyčíslili, že zlúčenie má priniesť úsporu „až“ vo výške 1,6 milióna eur. (Experti si azda pamätajú, že z toho 1,1 milióna tvorilo zrušenie vysielania na krátkych vlnách v SRo.) Podobné argumenty používajú aj dnešní „rozpájači“ Predseda SNS Andrej Danko to v debate na pôde RTVS oznámil moderátorke sebe vlastným štýlom: „Pozrite sa, v akých priestoroch ste. Veď vám to tu o chvíľu padne na hlavu. Pozrite sa, aké máte toalety, aký bordel je v celej RTVS.“ A na vysvetlenie dodal: „Liekom je rozdelenie, lebo sa musí niečo zmeniť.“

Pochopiteľne, veď už sme uviedli, čo sa musí v prvom rade zmeniť.

No ironickí a príkri nemusíme byť len na Danka.

Je to len pár mesiacov, čo sa matovičovsko-hegerovská koalícia na popud Richarda Sulíka postavila k RTVS tiež ako k onuci a zo dňa na deň, bez diskusie zmenila jej financovanie a dostala ju do úplnej závislosti od štátneho rozpočtu. Veď načo diskutovať a zdôvodňovať takú „správnu“ vec, ktorá vytvára čistý vzťah dominancie štátu nad RTVS. A reformátor Sulík, jednou nohou už na ranči, si dnes môže spokojne povedať, čo som ja zasial, to bude Danko žať – lebo kto platí, ten rozkazuje.

Pre historickú pravdu treba tiež pripomenúť, že legislatívne zmeny s cieľom ovládnuť orgány verejnoprávnych médií robili doteraz výlučne vlády pravicové. Bola to druhá vláda Mikuláša Dzurindu, ktorá v roku 2004 preniesla systém voľby riaditeľov STV a SRo v parlamente na rady, v ktorých mali väčšinu jej nominanti. A bola to zase vláda Ivety Radičovej, ktorá od roku 2011 vrátila voľbu naspäť do rúk poslancov a súčasne schválila nový zákon o RTVS, ktorým boli zrušené dovtedajšie kontrolné orgány a nový bol tiež obsadený nominantmi vládnej koalície. To len, aby sme si spomenuli, keď sa určití ľudia budú biť do pŕs, akí boli vždy verejnoprávni.

Avšak vráťme sa do súčasnosti, k zatiaľ ideovému návrhu vlády presadiť právny a ekonomický rámec rozdelenia RTVS na dve nezávislé inštitúcie. Pozor! Nie je to ešte na betón isté, lebo vo vládnom programe sa k tomu viaže aj pol veta, že sa prípadne „zváži iné riešenie, ako posilniť verejnoprávnosť RTVS“. Je teda možné, že k cieľu výmeny vedenia RTVS sa dospeje menej invazívnou formou. Snáď to súvisí s tým, že viacerí predstavitelia vládnej koalície si dokážu predstaviť zložitosť rozdeľovania RTVS a možno chápu aj to, že pre kvalitu či nekvalitu verejnoprávneho média nie je vôbec dôležité, či sú rozhlas a televízia spojené pod jednou hlavičkou, ako je to v prípade BBC alebo sú to dve samostatné médiá ako v Českej republike. Preto je možné, že ak sa nájde ľahšia cesta, ako sa zbaviť aktuálneho generálneho riaditeľa RTVS, tak sa vykročí po nej. Minimálne zamestnancom RTVS sa tým ušetrí množstvo zbytočnej námahy pri rozdeľovaní prepojených inštitúcií a vyhneme sa rušeniu tých užitočných spojív medzi Slovenskou televíziou a Slovenským rozhlasom, ktoré predsa len prirodzene vznikli za roky ich zlúčenej existencie.

Nepochybne sa však o rozdelení RTVS bude ešte veľa diskutovať. No pre ďalší osud našich verejnoprávnych médií nebude vôbec rozhodujúci formálny model ich fungovania, ale to, kto príde do ich vedenia, aké dostane od vládnej moci úlohy a ako ich bude plniť.

A niečo mi hovorí, že na prvom mieste medzi nimi nebude figurovať posilnenie verejnoprávnosti. Jedine, že by sme si tento pojem vykladali každý inak.