Ešte 24. októbra sa konalo zasadnutie synody Moldavskej pravoslávnej cirkvi, ktoré zbavilo prebehlíkov kňazského stavu. Ale potom sa náhle niečo zmenilo. Medzi moldavskými duchovnými sa rozšírila myšlienka preniesť celú ich cirkevnú štruktúru pod jurisdikciu Rumunskej pravoslávnej cirkvi a jej patriarchu Daniela. Inak povedané, utiecť z Moskovského patriarchátu. Strata ďalšej národnej cirkvi by po tej ukrajinskej bola pre moskovského patriarchu Kirilla ťažkou ranou.
Je známe, že Kišiňovsky a všemoldavský metropolita Vladimír varoval moskovského patriarchu, že v dôsledku negatívneho pozadia okolo ruskej pravoslávnej cirkvi sa Moldavská pravoslávna cirkev „ocitla na periférii“ a stráca pôdu pod nohami. Údajne dostal od neho určitú podporu. Ale predsa, keď Vladimír oznámil mimoriadne stretnutie s duchovenstvom, nálada verejnosti bola nanajvýš alarmujúca. Očakávali sa drastické zmeny...
Senzácia sa nekonala
Napriek tomu Moldavská pravoslávna cirkev nielenže nevyhlásila pripojenie k rumunskému pravosláviu, ale zaznamenala, že – a teraz pozor – o tejto otázke sa nikdy vôbec nehovorilo. V každom prípade, záver pre dejiny znie, že počas spomenutého stretnutia 16. novembra Moldavská pravoslávna cirkev nepodľahla navrhovanej možností odpadnutia od Moskvy.
Oficiálny predstaviteľ kišiňovskej metropoly, biskup Ioan de Soroca novinárom povedal, že na stretnutí padlo rozhodnutie, podľa ktorého si moldavské pravoslávie zachováva súčasný štatút (čítaj: ako súčasť Moskovského patriarchátu). O jej vstupe do Rumunského patriarchátu nebudú žiadne diskusie. Zároveň moldavská cirkev pokračuje v trestaní prebehlíkov: farnosti a kňazi, ktorí sa pripoja k metropole Besarábie, budú kánonicky sankcionovaní.
Takže senzácia sa nekoná.
Môžeme to považovať za úspech moskovskej diplomacie? Do určitej miery áno. Ale je tu ešte niečo, čo nebolo povedané nahlas, ale účastníkom stretnutia bolo dobre známe. Aby sme to pochopili, musíme sa pozrieť na situáciu v Moldavskej pravoslávnej cirkvi v širšom kontexte.
Neopätovaná láska
V moldavskej spoločnosti je pomerne veľa zástancov integrácie so susedným Rumunskom, až po spojenie do spoločného štátu. Západne orientovaná časť obyvateľstva to vidí ako najkratšiu cestu k členstvu v Európskej únii. Okrem toho sa Moldavci neustále cítia ohrození Ruskom, kde jastrabi otvorene hovoria, že ruské plány zahŕňajú anexiu územia Podnesterska (časť Moldavska, ktorá vyhlásila nezávislosť, ale nedostala medzinárodné uznanie) do Ruska. Iní to formulujú podmienečne, že ak k tomu nepríde, Rusko časom o Podnestersko príde.
Hlavnou prekážkou týchto integračných nálad doteraz neboli vnútorné konflikty okolo nich v Moldavsku ani odpor Ruska. Problém bol inde. Že Rumuni nie sú nadšení z projektu zjednotenia, pretože ho považujú za príliš náročný z ekonomického hľadiska. Ich krajina nie je taká bohatá, aby ohrozovala životnú úroveň svojich občanov v prospech susedov. Moldavská láska k Rumunsku teda zostava neopätovaná.
Údajne sa niečo podobné stalo aj v cirkevnej sfére. Besarábska diecéza Rumunskej pravoslávnej cirkvi, s ktorou sa tá moldavská vraj zamýšľala spojiť, nevyjadrila potrebnú túžbu pustiť na svoje kanonické územie cudzincov. V tomto prípade už argumenty nie sú ekonomické. Znamenalo by to, že by sa v Rumunsku objavili dve paralelné a konkurujúce štruktúry jednej cirkvi. Povedzme to tak, že by to mohlo spôsobiť zmätok medzi veriacimi. Vedenie Rumunskej pravoslávnej cirkvi napokon už ostražito sleduje ukrajinskú skúsenosť, kde cirkevné nepokoje zasiahli aj Rumunov, kompaktne žijúcich v regióne Černovice.
Takže podľa niektorých expertov skutočný dôvod pretrvávajúcej lojality moldavskej cirkvi voči Moskve spočíva v odmietnutí rumunskej cirkvi prijať svojich pravoslávnych bratov a sestry do svojej jurisdikcie. Ruská pravoslávna cirkev len využila situáciu, ktorá vznikla bez jej pričinenia.
Lenže moment, ak všetko dobre dopadlo, prečo tomu ruské noviny venujú pozornosť? Tiež to možno vysvetliť aj pochopiť: Rusom chýbajú pozitívne medzinárodne správy. Poteší už to, ak sa niekde nestalo nič zlé, čo poškodzuje Moskvu.
Ale celý tento príbeh hovorí ešte niečo. A to je smutná správa pre všetkých, pre pravoslávnych kresťanov zvlášť. Je smutné, že nezhody medzi kresťanskými cirkvami nevznikajú pre dogmy či liturgiu, ale vinou márnych administratívnych rozporov a politike. Je škoda, že politické ambície či pýcha jednotlivých vodcov pravoslávneho kresťanstva tým riskujú, že postupne môžu úplne stratiť dôveru svojich veriacich. Tí sa totiž z toho akosi úplne strácajú. A to je zo všetkého najsmutnejšie.
