Prečo si Fico obchádza Tarabu a čo sú príčiny trápenia v opozícii

Z toho by vyplývalo, že aj opozícia už dáva o sebe vedieť a formuje sa. Prirodzene, každá z opozičných strán po svojom. Matovič nás už prvým, nechutným verbálnym útokom na predsedu parlamentu Pellegriniho uistil, že nepatrí do slušnej spoločnosti a jeho pôsobenie v politike bude opäť len deštrukčné.

Naproti tomu KDH nečakanou ochotou diskutovať s koalíciou o zmene volebného systému naznačilo možnosť zmysluplnejšieho opozičného pôsobenia.

V prípade Sasky sme svedkami opotrebovanosti a vnútorných rozporov. Jej ešte predseda Sulík oznámil, že už nechce byť predsedom a dodatočne si môžeme myslieť, že predvídal výsledok kontroly NKÚ – viac než 600-tisíc eur premrhaných na výstave EXPO, kam vozil aj svoju dcéru sťa odborníčku. To, samozrejme, akosi nejde dokopy s predstieraným imidžom strany bez káuz, podobne ako vyvoláva rozpaky to, že najvýraznejšou povolebnou persónou liberálnej Sasky je bývalý predseda KDH Hlina.

Najviac pozornosti by sme však mali venovať Progresívnemu Slovensku, pretože ide o najsilnejšiu opozičnú stranu a zároveň stále veľkú neznámu.

To, že sa nachádza v stave akejsi politickej puberty dosvedčuje fakt, že k výraznejšiemu činu ho museli dokopať jeho mediálni tútori, lenže, chyba lávky, stal sa ním Trubanov horlivý návrh odvolať ministra vnútra Šutaja Eštoka ešte skôr, než vláda získala dôveru. Výsledkom je dvojtýždňový parlamentný kabaret, v ktorom na seba strhli pozornosť predstavitelia vlády a opozícia sa dostala k slovu až vo chvíli, keď už daná vec nikoho nezaujíma.

Takže radšej späť ku koalícii, ktorá sa pomerne suverénne etabluje na všetkých úrovniach. Treba uznať, že premiér Fico aj počas napäto očakávanej návštevy Českej republiky vyškolil stoickým nadhľadom nielen nabudených novinárov, ale aj niektorých nezrelých českých politikov a tu nemám na mysli nikoho menšieho, ako je prezident Pavel a predsedníčka Snemovne Pekarová Adamová. Prvý aj druhá, azda aby dostáli svojej morálnej nadradenosti, sa síce s Ficom stretli, no bez prítomnosti kamier. Diplomati to môžu stokrát rozoberať ako reč symbolov, malosť a neúcta k susednému štátu z toho trčí ako slama z topánok.

Pre našu domácu politiku sa zaujímavejšia vec deje na úrovni najmenšieho koaličného partnera. Andrej Danko poposúval a ešte zrejme bude posúvať niektoré figúrky zo svojho klubu do exekutívnych funkcií a týmto spôsobom si formuje pre seba lojálnejšiu poslaneckú zostavu. Prečo tak robí? Asi to nebude z presvedčenia, že niet lepších štátnych tajomníkov, ako sú otec a syn Kuffovci.

Čitateľnejšia je Dankova frustrácia, že ho koaliční partneri neberú dostatočne vážne, čo sa môže zmeniť, akonáhle bude mať v poslaneckom klube potrebný počet od neho závislých straníkov. Každá minca má však dve strany a ďalej než za roh dovidia aj iní. A tak pozorujeme nebývalú mediálnu aktivitu ministra Tarabu, ktorý poskytuje rozhovory napravo, naľavo, médiu priateľskému aj nepriateľskému, akoby sa už zajtra chystal na voľby do europarlamentu on a nie Danko. Odbíja pritom s mierne polichoteným úsmevom všetky podozrenia, že by v sebe choval nejakú ambíciu v rámci SNS, no nezabudne pritom zdôrazniť, že je to práve on, kto tvorí s Dankom rozhodujúci tandem.

Bezpochyby to vníma aj pozorný premiér Fico, ktorý preukazuje ministrovi životného prostredia nebývalú priazeň, až by sa zdalo, že si ho z nejakých dôvodov predchádza. A tak sa Ficov tajuplný výrok zo snemu Smeru o zásadnej zmene politickej mapy na Slovensku po prezidentských voľbách nemusí týkať len osudu strany Hlas. A hoci nám politológovia už teraz podsúvajú scenár, ako Smer pohltí Hlas, keď sa Pellegrini stane prezidentom, tento obraz sa vzpiera realistickým záujmom oboch strán. Hlas má totiž hneď viacerých kandidátov na predsedu strany, ktorí majú skúsenosti a potenciál udržať stranu v strednej váhovej kategórii. A aj keby sa stalo, že z 15-percentnej strany by sa stala strana desať a menej percentná, stále by to bola pre jej predstaviteľov lepšia platforma na uplatnenie ambícií, ako hrať druhé husle po zlúčení so Smerom. A pre samotný Smer dáva tiež mocenský zmysel mať v budúcnosti naporúdzi spoľahlivého koaličného partnera, ktorým, ako sa ukazuje, Hlas je. Pre istotu, ako sa vraví, by sa však k Hlasu zišla aj stabilne parlamentná SNS, ktorú by dokázal do budúcna ešte posilniť a racionálne viesť človek, ktorý nepodlieha emotívnym výkyvom alebo komplexu neuznaného velikána.

Načrtnutá politická skica nám teda momentálne ukazuje pomerne súdržný koaličný blok, ktorý má perspektívu byť v budúcnosti ešte silnejší. Uľahčuje mu to stav opozície, ktorá je zatiaľ jeho veľmi slabou konkurenciou. Oslabuje ju, žiaľ, aj dedičstvo matovičovského chaosu. V živej spomienke naň vláde Roberta Fica totiž stačí držať fazónu poriadku a rozdávať ľuďom rovným dielom chlieb a hry, čiže všemožné dávky a boj s médiami, prípadne s iným vnútorným či vonkajším nepriateľom a občas prihodiť nejakú tú slávnostnú, národnú ceremóniu.

Dosť chudobná vízia pre Slovensko, ktorú bude uskutočňovať, ruka v ruke a chtiac-nechtiac, naša koalícia s našou opozíciou.