Medzitým streľbou z diel rozohnal demonštráciu rojalistov v Paríži v októbri 1794. Zahynulo v nej 1 400 civilných obyvateľov Paríža, ale revolučný režim sa zachránil.
Republikánsky revolučný režim zmenil až Napoleon – najskôr pučom pod názvom 18. brumaira (9. novembra) 1799 a v roku 1804 tým, keď zmenil formu vlády a nechal sa vyhlásiť a korunovať za cisára Francúzska. Známy detail, keď si nový vládca cisársku korunu nasadí na hlavu sám a neumožní to pápežovi, vo filme nechýba.
Nasleduje najväčšie Napoleonove vojenské víťazstvo v bitke troch cisárov (francúzskeho, rakúskeho a ruského cára) pri Slavkove 2. decembra 1805. Podpis bratislavského mieru už vo filme nie je a slovenský divák si môže povedať, že je to škoda. Ani návšteva Napoleona v Bratislave v roku 1809 vo filme nie je, na film bola príliš bezvýznamná, rovnako ako zničenie Devínskeho a Bratislavského hradu francúzskymi vojakmi.
Anglicko zostávalo stále neporazené a za kanálom pozemnou armádou nedosiahnuteľné. Rozhodujúcu námornú bitku s anglickým loďstvom pri myse Trafalgar v októbri 1805 Francúzi prehrali. Napoleon to skúsil inak. Vyhlásil proti Anglicku ekonomické sankcie pod názvom Kontinentálny systém. (Nepripomína vám to niečo?) Okrem Anglicka zostávala ešte jedna iná krajina, ktorá bola silná a nebezpečná – Rusko. Napoleon sa pokúsil Rusko zapojiť do Kontinentálneho systému Tylžskou zmluvou z júla 1807. Cár Alexander I. zdanlivo súhlasil a vymenili si s Napoleonom ako dary jazdecké kone. Dosť rýchlo sa však ukázalo, že cez Rusko prúdi na kontinent anglický tovar a opačne. V Paríži padlo rozhodnutie, že je potrebné poraziť priamo Rusko, Anglicko potom zostane osamotené. (Opäť to niečo nepripomína, Anglicko sa dnes nazýva Čína.)
Napoleon postavil La Grande Armée a prekročil ruské hranice v júni 1812. Joséphine si povedala, že je to nešťastné rozhodnutie. Ale o Joséphine neskôr.
Ruská armáda pod velením maršala Kutuzova sa poučila zo Slavkova a nepúšťala sa do rozhodujúcej bitky, stále ustupovala. Pred Moskvou však už musela ukázať akýsi odpor a došlo k bitke pri Borodine. Napoleon bitku vyhral, ale Kutuzov si nenechal zničiť armádu. Vedel, že k rozhodujúcej zrážke ešte nedochádza. La Grande Armée veľkolepo vstúpila do Moskvy, Napoleon sa ubytoval v Kremli. Ale na druhé ráno ho zobudil mohutný požiar mesta za oknami Kremľa. Napoleon a jeho generáli kládli otázku: kto podpálil mesto? A dostávali odpoveď: „Oni“ – Rusi. Toľká odhodlanosť nepriateľského národa bola pre Francúzov nepochopiteľná.
Nasledoval hanebný ústup po trase, ktorú La Grande Armée zničila cestou do Moskvy. Z Veľkej armády sa vrátila z Ruska ani nie desatina. Bitku národov pri Lipsku, ktorú Napoleon prehral, film vynecháva. Veliteľom spojeneckých vojsk proti Napoleonovi v nej bol rakúsky generál Schwarzenberg, bočný predok nám známeho Karla Schwarzenberga, kancelára Václava Havla a potom ministra zahraničných vecí Českej republiky. Z veľkého Napoleona sa stáva kráľ malého ostrova Elba.
Boli to romantické pomery. Dnes po takej porážke líder porazenej krajiny spácha samovraždu alebo je popravený.
Napoleonovi to nestačilo. Po necelom roku sa z Elby vráti do Francúzska. Armáda, ktorá ho mala poraziť a zajať sa pridáva na jeho stranu. Víťazoslávne vstúpi do Paríža. Na žurnalistike sa dodnes učia, ako tie isté parížske noviny v prvý deň Napoleonovho návratu nadpísali článok s titulkom Zločinec ušiel z Elby, keď sa však rýchlo blížil k Parížu, titulky boli stále miernejšie a v deň vstupu do Paríža noviny písali: Hrdina Francúzska sa vrátil do hlavného mesta.
Napoleon v tej chvíli už prekročil svoj horizont. Narýchlo zozbieral armádu a vyrazil proti spojeným nepriateľom. Mal odvážny plán, ako zvíťaziť, ale druhá strana bola rýchlejšia. Bitku pri Waterloo 18. júna 1815 prehral. Tentoraz ho odviezli ako zajatca na ostrov Svätá Helena na juhu Atlantiku a tam aj zomrel 5. mája 1821.
Teraz prejdime k druhej poznámke k filmu.
Osobný život akoby kopíroval Napoleonovu vojenskú kariéru, len s väčšími amplitúdami. Pochádzal z drobnej šľachty, akej bolo vo Francúzsku veľa. Úspechy mohol dosiahnuť len svojimi schopnosťami, ktoré mal. Vojenskú kariéru najskôr kombinoval s milostnými zápletkami so ženami vo svojom okolí až stretol v parížskom salóne Joséphine de Beauharnais, manželku nezodpovedného syna z lepšej rodiny. Napoleon sa prvýkrát zaľúbil a Joséphine sa stala najskôr jeho milenkou, potom sa rozviedla s manželom a zosobášila s ním. Stala sa Napoleonovou životnou láskou.
Z určitého pohľadu boli rovnaké typy – išli bezohľadne za svojím cieľom. Striedanie milencov a mileniek neprestalo ani po sobáši. Napoleon, už cisár, potreboval syna, svojho nástupcu a uchovávateľa až pokračovateľa svojho diela. Toho mu Joséphine nemohla dať. Už pri rokovaniach s ruským cárom v Tylži v roku 1807 navrhol cárovi, aby mu dal za manželku svoju sestru. Cár mu ju nedal. Keby Rusko robilo rakúsku politiku nahradzovania vojen sobášmi, k rusko-francúzskej vojne by nebolo došlo.
Zabralo však Rakúsko. Po porážke Rakúska pri Wagrame v roku 1809 rakúsky cisár František I. dal Napoleonovi za manželku svoju dcéru Máriu Lujzu, aby odvrátil horšie následky pre ríšu. Predtým sa Napoleon rozviedol s Joséphine. Mária Lujza porodila Napoleonovi vytúženého syna. Dostal meno Napoleon (II.) a domácke meno Orlík. Otca videl naposledy ako trojročný v roku 1814. Zomrel ako 21-ročný v júli 1832.
Do filmu sa nedostal ani iný Napoleonov vzťah, ktorý geneticky trvá. V roku 1807 chcela poľská šľachta získať Napoleona pre podporu obnovy poľského štátu, zaniknutého delením v roku 1795. Poznajúc jeho záľubu v ženách, vybrali mu 21-ročnú poľskú milenku Máriu Walewskú, manželku omnoho staršieho šľachtica. Napoleon sa do Poľky naozaj zaľúbil, udržiaval s ňou milenecký pomer, z ktorého sa narodil v roku 1810 syn Alexander, neskôr počas druhého cisárstva v rokoch 1855 až 1860 francúzsky minister zahraničných vecí Francúzska. Rod Walewských stále trvá a pravidelne sa stretávajú v Paríži. V La Grande Armée bojovala aj poľská armáda pod velením kniežaťa Poniatowského. Keďže ruské ťaženie skončilo porážkou, obnovenie poľského štátu sa uskutočnilo až o storočie neskôr. Knieža Poniatowski padol v Bitke národov pri Lipsku v roku 1813, Michael Poniatowski bol ministrom vnútra Francúzska za vlády prezidenta Valéryho Giscard d´Estaing v 70. rokoch minulého storočia. Napoleon má svoj pamätník na námestí v centre Varšavy.
Na Napoleona sa viažu viaceré udalosti aj známe výroky. V decembri 1825 vypuklo v Sankt Peterburgu povstanie dôstojníkov proti cárizmu, povstanie dekabristov, inšpirované Francúzskou revolúciou a pobytom dôstojníkov v Európe počas vojny s Napoleonom. Vošlo do ruských dejín. V roku 1804 dal Napoleon uniesť vodcu rojalistickej opozície vojvodu d´Enghiena z Nemecka a popraviť ho. Skutok vyvolal pobúrenie v celej Európe. Minister Talleyrand vtedy povedal: „Bolo to horšie než zločin, bola to chyba.“ Výrok sa stal klasickým. Vo filme nie je. Zato je vo filme iný klasický výrok, keď maršal Wellington zabránil svojmu strelcovi strieľať na Napoleona so slovami: „Generáli velia vojskám, generáli na seba nestrieľajú.“ Po porážke Napoleona v Rusku a vstupe ruskej armády do Paríža ruskí dôstojníci navštevovali parížske kaviarne a reštaurácie. Na personál zvykli volať: Bystro (rýchlo). Z toho vznikli podniky rýchlejšieho stravovania pod názvom bistrá.
Pozostatky Napoleona previezli do Paríža v roku 1840. Jeho mramorová hrobka je vystavená v Invalidovni a je cieľom pútí Francúzov aj turistov.
Napoleonov synovec Napoleon III. sa zmocnil vlády vo Francúzsku v roku 1848, neskôr sa tiež vyhlásil za cisára, ale viedol Francúzsko do vojny s Nemeckom v rokoch 1870 až 1871 a vojnu prehral. Francúzsko stratilo územia pri Rýne, platilo veľké reparácie a umožnilo zjednotenie Nemecka, nepriateľa Francúzska vo dvoch svetových vojnách. Po vojne Napoleon III. ušiel do Anglicka, kde dožil. Obaja Napoleonovia na čele Francúzska znížili mocenský status Francúzska a dožili svoj život u konkurenta Francúzska, v Anglicku. Jeden ako vojnový zajatec, druhý ako emigrant.
Anglický historik Paul Johnson napísal životopis Napoleona. Životopis zakončil konštatovaním, že Napoleon nemal morálku, čo viedlo k jeho záverečnému neúspechu. Na jeho hodnotenie nadväzuje aj anglický režisér Ridley Scott vo svojom filme.
