Najväčším kritikom Henryho Kissingera v slovenskom exile bol Eugen Löbl

Jozef Mikuš, Ľudovít Kandra, Eugen Löbl a Jozef Kirschbaum počas schôdze predsedníctva SKS v septembri 1974 (zľava doprava) Zľava: Jozef Mikuš, Ľudovít Kandra, Eugen Löbl a Jozef Kirschbaum v roku 1974. Foto: súkromný archív autorky

Pred pár dňami odišiel na večnosť významný americký mysliteľ, diplomat a politik Henry Kissinger. Historička ÚPN Beáta Katrebová Blehová píše, ako jeho osobnosť a myslenie vnímal slovenský exil v čase komunizmu.

Nedávne úmrtie významného amerického politika, diplomata a geopolitického stratéga Henryho Kissingera, nás núti zamyslieť sa nad zmyslom a podstatou jeho geopolitickej koncepcie.

Je známe, že Kissinger politikou uvoľňovania medzinárodného napätia medzi dvomi znepriatelenými blokmi – Západom na čele s USA a Východom, v ktorom vládol sovietsky komunizmus – začal písať novú kapitolu v dejinách „zamrznutého konfliktu“ studenej vojny. Vyvrcholením Kissingerovej politiky détente však nebolo len zblíženie USA s Čínou, symbolicky vyjadrené návštevou prezidenta USA Richarda Nixona v Pekingu vo februári 1972. V duchu zbližovania medzi Západom a Východom sa totiž od konca 60. rokov začal uskutočňovať aj iný dôležitý vývoj – Helsinský proces.

Helsinský proces bol súčasťou snáh sovietskeho vedenia po definitívnom uznaní povojnového statu quo v Európe. V tejto súvislosti sa Moskva usilovala o uznanie východného Nemecka ako samostatného štátu, zlepšenie hospodárskej spolupráce medzi Východom a Západom a v neposlednom rade aj o legalizovanie sovietskeho vplyvu v satelitných štátoch Východného bloku a sovietskych územných anexií získaných v dôsledku druhej svetovej vojny. Za jeho vyvrcholenie sa považuje podpísanie Záverečného aktu, ku ktorému došlo na Konferencii o bezpečnosti a spolupráci v Európe v Helsinkách 1. augusta 1975. Záverečný akt podpísalo 33 európskych štátov, vrátane socialistického Československa, USA a Kanady. Pridruženou časťou dohody boli záväzky o dodržiavaní ľudských práv ukotvených v takzvanom treťom koši, ktoré sovietske vedenie zjavne podcenilo. Takzvaný tretí kôš s ľudskoprávnou agendou podmienil nárast disidentského hnutia a vznik tzv. Helsinských výborov v štátoch sovietskeho bloku, ktoré dohliadali na agendu ľudských práv.


Dočítajte tento článok zadarmo vytvorením účtu alebo sa prihláste.

Pokračovaním súhlasíte s aktualizovanými Podmienkami k ochrane súkromia a Všeobecnými obchodnými podmienkami