Nedávne úmrtie významného amerického politika, diplomata a geopolitického stratéga Henryho Kissingera, nás núti zamyslieť sa nad zmyslom a podstatou jeho geopolitickej koncepcie.
Je známe, že Kissinger politikou uvoľňovania medzinárodného napätia medzi dvomi znepriatelenými blokmi – Západom na čele s USA a Východom, v ktorom vládol sovietsky komunizmus – začal písať novú kapitolu v dejinách „zamrznutého konfliktu“ studenej vojny. Vyvrcholením Kissingerovej politiky détente však nebolo len zblíženie USA s Čínou, symbolicky vyjadrené návštevou prezidenta USA Richarda Nixona v Pekingu vo februári 1972. V duchu zbližovania medzi Západom a Východom sa totiž od konca 60. rokov začal uskutočňovať aj iný dôležitý vývoj – Helsinský proces.
Helsinský proces bol súčasťou snáh sovietskeho vedenia po definitívnom uznaní povojnového statu quo v Európe. V tejto súvislosti sa Moskva usilovala o uznanie východného Nemecka ako samostatného štátu, zlepšenie hospodárskej spolupráce medzi Východom a Západom a v neposlednom rade aj o legalizovanie sovietskeho vplyvu v satelitných štátoch Východného bloku a sovietskych územných anexií získaných v dôsledku druhej svetovej vojny. Za jeho vyvrcholenie sa považuje podpísanie Záverečného aktu, ku ktorému došlo na Konferencii o bezpečnosti a spolupráci v Európe v Helsinkách 1. augusta 1975. Záverečný akt podpísalo 33 európskych štátov, vrátane socialistického Československa, USA a Kanady. Pridruženou časťou dohody boli záväzky o dodržiavaní ľudských práv ukotvených v takzvanom treťom koši, ktoré sovietske vedenie zjavne podcenilo. Takzvaný tretí kôš s ľudskoprávnou agendou podmienil nárast disidentského hnutia a vznik tzv. Helsinských výborov v štátoch sovietskeho bloku, ktoré dohliadali na agendu ľudských práv.
Svetový kongres Slovákov, založený po vpáde sovietskych vojsk do Československa a združujúci takmer všetkých Slovákov a ich organizácie v slobodnom svete, dokázal excelentne využiť Helsinský proces na zápas za oslobodenie Slovenska spod komunizmu. Na všetkých kontrolných konferenciách Helsinského procesu v Belehrade, Madride a napokon vo Viedni sa zúčastnila vysoko karátová delegácia z vedenia kongresu, ktorá aj v súčinnosti s americkou diplomaciou v precízne vypracovaných memorandách poukazovala na sústavné potláčanie základných práv občanov Slovenska represívnym aparátom komunistického režimu.
Jednu z takýchto delegácií viedol Eugen Löbl. Pôvodom slovenský Žid, ktorého časť rodiny zahynula počas druhej svetovej vojny v koncentračných táboroch, neskôr presvedčený komunista a povojnový námestník ministra zahraničného obchodu v československej vláde, bol v novembri 1952 v politickom procese s generálnym tajomníkom KSČ Rudolfom Slánským – v jednom z najväčších politických procesov päťdesiatych rokov s jedenástimi rozsudkami smrti – odsúdený na doživotie. Ako významný poaugustový emigrant z Československa sa Löbl čoskoro stal vedúcou osobnosťou politických kruhov v slovenskej diaspóre, patril do vedenia Svetového kongresu Slovákov, úzko spolupracoval s jeho predsedom Štefanom Romanom, s ktorým vydal v roku 1977 knihu s názvom Responsible society, neskôr preloženú do slovenčiny pod titulom Zodpovedná spoločnosť. Po príchode do USA nadviazal kontakty na americký State Department a začal prednášať v rôznych amerických inštitúciách.
Löbl patril medzi zásadných kritikov Kissingerovej koncepcie politiky détente. Ostro sa staval proti ním presadzovanej téze o potenciálnom (a teda nie nevyhnutnom) nepriateľstve Sovietskeho zväzu, ktorá už nemala mať absolútny charakter. V dôsledku Kissingerovej tézy sa západné vlády začali predháňať v tom, ktorá z nich bude úspešnejšia pri prehlbovaní spolupráce s Moskvou. Práve v období začiatku 70. rokov americká vláda urobila azda najviac ústupkov Sovietskemu zväzu a jeho satelitom poskytnutím vysokých úverov, technologickým transferov a iných vymožeností. Löbl kritizoval aj povojnové uznanie záujmových sfér zo strany západných spojencov, sústavné porušovanie Atlantickej Charty a v nej ukotveného práva každého národa na samourčenie a slobodný vývoj, podvoľovanie sa Západu sovietskemu imperializmu a nepochopenie jeho skutočnej podstaty a napokon aj nezáujem o osudy malých národov stredovýchodnej Európy. Politikou détente sa teda Západ dostal do závozu a hrozilo, že studenú vojnu prehrá. Kľúčovým riešením bola pre Löbla otázka, či Západ pochopí význam samourčovacieho práva pre národy utláčané sovietskym imperializmom. Ak áno, významne by to prospelo aj samotnému zápasu Svetového kongresu Slovákov za oslobodenie Slovenska spod komunizmu.
Namieste je teda otázka, či Kissingerova koncepcia zbližovania USA s komunistickým Východom, i keď sa v danom období únavy z napätia a hrozby nukleárnej vojny javila ako racionálna, nepredĺžila studenú vojnu a napokon aj utrpenie národov za železnou oponou. Je to otázka, na ktorú historici ešte budú musieť nájsť odpoveď.
V tejto súvislosti spomeniem skutočnosť, že na nemožnosť koexistencie so sovietskym komunizmom poukazoval slovenský exil na pôde USA ešte v 50. rokoch, keď politika USA vychádzala zo zásadného antikomunizmu. Republikánsky kongresman Charles Joseph Kersten, ktorý so slovenským exilom úzko spolupracoval a bol presvedčený, že samostatný slovenský štát nemal zaniknúť, pretože by cieľom antikomunizmu lepšie poslúžil, než obnovené Československo, inicioval dva kongresové výbory pre vyšetrovanie zločinov komunizmu. Politiku koexistencie odmietal, pretože predstaviteľov sovietskej moci považoval aj podľa svedectiev, získaných vyšetrovaním, za zločincov. V prejave pred Snemovňou reprezentantov začiatkom augusta 1954 označil koexistenciu za „komunistický mýtus“. Považoval za nemožné spolupracovať s agresívnym systémom, ktorý mal za cieľ deštrukciu civilizácie a zotročenie ľudstva. Z jeho vystúpenia sa zachoval nasledovný výrok: „Kto má odvahu radiť prezidentovi Eisenhowerovi, aby zasadol za spoločný stôl s takými charaktermi, ktorých kriminálne činy sú horšie ako čokoľvek v dejinách?“
Evidentne mal na mysli sovietskeho ministra zahraničných vecí Viačeslava Molotova, strojcu obludných monsterprocesov Andreja Vyšinského či Stalinovho blízkeho spolupracovníka Georgija Malenkova – smutne známych likvidáciou mnohých nevinných ľudí.