Dolarizácia Argentíny, ktorú sľúbil nový prezident, dáva zmysel
Nový argentínsky prezident Javier Milei provokuje na mnohých frontoch, ale jeden je hlasnejší ako všetky ostatné. Už v predvolebnej kampani prekvapil tým, že by sa chcel v Argentíne zbaviť vlastnej meny a prijať ako štátnu menu americký dolár. V kampani kladivom rozbíjal centrálnu banku a vyzerá to, že to myslí vážne. Ide to však vôbec?
Argentina Elections
Javier Milei. Foto: TASR/AP
Zmysel to dáva, pretože argentínske peso krachovalo jedno za druhým. Možno dáva zmysel si po storočí hyperinflácie priznať, že Argentína nevie robiť vlastnú menovú politiku. Prijať dolár, ktorý už aj tak medzi ľuďmi koluje a domácnosti aj firmy ho radi v platobnom styku aj na sporenie používajú, je prirodzeným krokom.
Lenže to má niekoľko háčikov a aj samotný prezident, ktorý býval profesiou ekonómom, to musí dobre vedieť. Mena sa dá zmeniť násilím prostredníctvom menovej reformy, tak ako sa to stalo v Československu v roku 1953, ale to zjavne Milei v Argentíne nechce. Ak by to chcel urobiť dobrovoľnou výmenou, potom by si ľudia museli vymeniť pesá za doláre. Ale otázkou je, kto by starú argentínsku menu chcel a ak, tak či by to bolo za rovnakú cenu ako pred ohlásením dolarizácie. Vo výsledku by to viedlo k obrovskej inflácii.
Niekto teda musí dolarizáciu zaistiť a typicky to robí štát prostredníctvom centrálnej banky. Z verejne dostupných zdrojov to však vyzerá, že centrálna banka sedí len na tretine amerických dolárov, ktoré by potrebovala mať, aby vymenila celú peňažnú zásobu za doláre. Chýba jej 40 miliárd amerických dolárov. To nie je málo. Nejde to ľahko získať z chudobnejšej krajiny na dlhopisoch alebo zdanením. Nakúpiť 40 miliárd dolárov za nové pesá aj centrálna banka zrejme nechce, pretože by len zhoršila súčasnú rekordnú infláciu, ktorá viac ako zdvojnásobuje ceny za rok.
Niektorí komentátori tak Argentínu a dolarizáciu odpísali a tvrdia, že chýbajúcich 40 miliárd nie je možné nájsť. Našťastie pre nového argentínskeho prezidenta existujú ešte dve cesty. Prvá je pôžička od Medzinárodného menového fondu. Štyridsať miliárd nie je pravdepodobných, ale nie je to nemožné.
Druhou cestou je diplomacia. Nevyplatilo by sa Spojeným štátom bezúročne požičať 40 miliárd a kúpiť si za to dolarizovanú obrovskú juhoamerickú ekonomiku? Tú ekonomiku, ktorá ešte nedávno chcela do rovnakého bloku s Čínou a Ruskom? Ak by sa k moci dostal znova Donald Trump, možno špekulovať, že by takú sumu Argentíne a jej rovnako excentrickému prezidentovi pokojne len tak poslal. A nedávalo by to nakoniec pre Spojené štáty aj zmysel?
