Prihlásiť sa

Esej o pýche

Fiery Icarus: A Dynamic Fusion of Colors and Techniques in Abstr Foto: Profimedia.sk

Abrahámovské náboženstvá udelili pýche prvé miesto medzi hlavnými hriechmi. A nielen ony. Niekto by však mohol namietnuť: prečo vlastne nemôžeme byť pyšní na svoje vedomosti, úspechy alebo vzhľad?

Napokon, vlastenci radi hovoria aj o hrdosti na svoju krajinu a národ. Aj to by malo byť podozrivé až zlé? Dnes sa nájdu mnohí, ktorí prikývnu.

S pýchou je odveká oštara. V našej dobe uznávame vhodnosť pýchy v určitých prípadoch, ale až doteraz sa nikomu nepodarilo úplne toto slovo zbaviť negatívnej konotácie. Aj keď kedysi, v starých časoch, bolo negatívne vnímanie pýchy jediné možné.

Hriech Lucifera

V latinčine sa hriech pýchy nazýva superbia. Tomáš Akvinský ju definuje ako immoderatum excellentiae appetitum, „neprimeranú túžbu po nadradenosti“ (Summa Theologiae II-II, 162,4). Koreňom zla je, že pýcha naznačuje, že jej nositeľ sa považuje v niečom za lepšieho ako iní. A pre kresťanskú morálku je to neprijateľné: „Pýcha vzbudzuje odpor u Boha aj u ľudí…“ (Sir 10,7). Najmä preto, že pocit nadradenosti vedie k arogancii, agresivite až násiliu, a je schopný vyvolávať vojny. 

Superbiu nevíta ani islam. Považuje kibr (کبر) – aroganciu, pýchu – za hlavný hriech a príčinu iných hriechov (Korán, 7:146; 40:35). Iblis (إبليس) sa stal nepriateľom ľudského rodu – t.j. satanom alebo diablom – preto, že sa odmietol pokloniť Adamovi, stvorenému Alahom. Ten sa ho opýtal: „Ó Iblis, čo ti bránilo uctievať to, čo som vytvoril vlastnými rukami?“ Odpovedal: „Som lepší ako on: stvoril si ma z ohňa a jeho si stvoril z hliny“ (Korán 38:75-76). Pôvodným (a zrejme najskorším) zdrojom tu je však kresťanská legenda o padlom anjelovi, podľa mena ktorého sa pýcha niekedy nazýva „hriechom Lucifera“ (Iz 14,12). Vzbúril sa proti Bohu, a to je najhorší z možných hriechov.

William Blake: Satan burcuje neposlušných anjelov (1808). Foto: wikimedia

Dávno predtým sa stretávame s odsúdením pýchy v dielach Homéra a Hesioda. Starí Gréci mali k tejto príležitosti špeciálnu postavu, volala sa Hubris (ὕβρις), nymfa, s ktorou Zeus splodil poloboha, pričom Hubris alebo Hybris predstavovala pýchu, aroganciu (pozoruhodný je súzvuk s arabským kibrom). Aj tu ide o pocit nadradenosti, prameniaci z pýchy. Keď nechal Achilles vláčiť Hektorove telo koňom, dopustil sa hubris. Za tým musel nasledovať trest, ktorý vykonávala  bohyňa spravodlivej pomsty Nemesis.

Unavená Nemesis


Ďakujeme, že čítate Štandard.

Získajte limitovaný bezplatný prístup k článkom vďaka vytvoreniu bezplatného účtu alebo sa prihláste a pokračujte v čítaní.

alebo

Neobmedzený prístup v rámci celého Štandardu. Možnosti predplatného

Pokračovaním súhlasíte s aktualizovanými Podmienkami k ochrane súkromia a Všeobecnými obchodnými podmienkami