Esej o pýche

Abrahámovské náboženstvá udelili pýche prvé miesto medzi hlavnými hriechmi. A nielen ony. Niekto by však mohol namietnuť: prečo vlastne nemôžeme byť pyšní na svoje vedomosti, úspechy alebo vzhľad?

Napokon, vlastenci radi hovoria aj o hrdosti na svoju krajinu a národ. Aj to by malo byť podozrivé až zlé? Dnes sa nájdu mnohí, ktorí prikývnu.

S pýchou je odveká oštara. V našej dobe uznávame vhodnosť pýchy v určitých prípadoch, ale až doteraz sa nikomu nepodarilo úplne toto slovo zbaviť negatívnej konotácie. Aj keď kedysi, v starých časoch, bolo negatívne vnímanie pýchy jediné možné.

Hriech Lucifera

V latinčine sa hriech pýchy nazýva superbia. Tomáš Akvinský ju definuje ako immoderatum excellentiae appetitum, „neprimeranú túžbu po nadradenosti“ (Summa Theologiae II-II, 162,4). Koreňom zla je, že pýcha naznačuje, že jej nositeľ sa považuje v niečom za lepšieho ako iní. A pre kresťanskú morálku je to neprijateľné: „Pýcha vzbudzuje odpor u Boha aj u ľudí…“ (Sir 10,7). Najmä preto, že pocit nadradenosti vedie k arogancii, agresivite až násiliu, a je schopný vyvolávať vojny. 

Superbiu nevíta ani islam. Považuje kibr (کبر) – aroganciu, pýchu – za hlavný hriech a príčinu iných hriechov (Korán, 7:146; 40:35). Iblis (إبليس) sa stal nepriateľom ľudského rodu – t.j. satanom alebo diablom – preto, že sa odmietol pokloniť Adamovi, stvorenému Alahom. Ten sa ho opýtal: „Ó Iblis, čo ti bránilo uctievať to, čo som vytvoril vlastnými rukami?“ Odpovedal: „Som lepší ako on: stvoril si ma z ohňa a jeho si stvoril z hliny“ (Korán 38:75-76). Pôvodným (a zrejme najskorším) zdrojom tu je však kresťanská legenda o padlom anjelovi, podľa mena ktorého sa pýcha niekedy nazýva „hriechom Lucifera“ (Iz 14,12). Vzbúril sa proti Bohu, a to je najhorší z možných hriechov.

William Blake: Satan burcuje neposlušných anjelov (1808). Foto: wikimedia

Dávno predtým sa stretávame s odsúdením pýchy v dielach Homéra a Hesioda. Starí Gréci mali k tejto príležitosti špeciálnu postavu, volala sa Hubris (ὕβρις), nymfa, s ktorou Zeus splodil poloboha, pričom Hubris alebo Hybris predstavovala pýchu, aroganciu (pozoruhodný je súzvuk s arabským kibrom). Aj tu ide o pocit nadradenosti, prameniaci z pýchy. Keď nechal Achilles vláčiť Hektorove telo koňom, dopustil sa hubris. Za tým musel nasledovať trest, ktorý vykonávala  bohyňa spravodlivej pomsty Nemesis.

Unavená Nemesis