Abrahámovské náboženstvá udelili pýche prvé miesto medzi hlavnými hriechmi. A nielen ony. Niekto by však mohol namietnuť: prečo vlastne nemôžeme byť pyšní na svoje vedomosti, úspechy alebo vzhľad?
Napokon, vlastenci radi hovoria aj o hrdosti na svoju krajinu a národ. Aj to by malo byť podozrivé až zlé? Dnes sa nájdu mnohí, ktorí prikývnu.
S pýchou je odveká oštara. V našej dobe uznávame vhodnosť pýchy v určitých prípadoch, ale až doteraz sa nikomu nepodarilo úplne toto slovo zbaviť negatívnej konotácie. Aj keď kedysi, v starých časoch, bolo negatívne vnímanie pýchy jediné možné.
Hriech Lucifera
V latinčine sa hriech pýchy nazýva superbia. Tomáš Akvinský ju definuje ako immoderatum excellentiae appetitum, „neprimeranú túžbu po nadradenosti“ (Summa Theologiae II-II, 162,4). Koreňom zla je, že pýcha naznačuje, že jej nositeľ sa považuje v niečom za lepšieho ako iní. A pre kresťanskú morálku je to neprijateľné: „Pýcha vzbudzuje odpor u Boha aj u ľudí...“ (Sir 10,7). Najmä preto, že pocit nadradenosti vedie k arogancii, agresivite až násiliu, a je schopný vyvolávať vojny.
Superbiu nevíta ani islam. Považuje kibr (کبر) – aroganciu, pýchu – za hlavný hriech a príčinu iných hriechov (Korán, 7:146; 40:35). Iblis (إبليس) sa stal nepriateľom ľudského rodu – t.j. satanom alebo diablom – preto, že sa odmietol pokloniť Adamovi, stvorenému Alahom. Ten sa ho opýtal: "Ó Iblis, čo ti bránilo uctievať to, čo som vytvoril vlastnými rukami?" Odpovedal: "Som lepší ako on: stvoril si ma z ohňa a jeho si stvoril z hliny" (Korán 38:75-76). Pôvodným (a zrejme najskorším) zdrojom tu je však kresťanská legenda o padlom anjelovi, podľa mena ktorého sa pýcha niekedy nazýva „hriechom Lucifera“ (Iz 14,12). Vzbúril sa proti Bohu, a to je najhorší z možných hriechov.
William Blake: Satan burcuje neposlušných anjelov (1808). Foto: wikimedia
Dávno predtým sa stretávame s odsúdením pýchy v dielach Homéra a Hesioda. Starí Gréci mali k tejto príležitosti špeciálnu postavu, volala sa Hubris (ὕβρις), nymfa, s ktorou Zeus splodil poloboha, pričom Hubris alebo Hybris predstavovala pýchu, aroganciu (pozoruhodný je súzvuk s arabským kibrom). Aj tu ide o pocit nadradenosti, prameniaci z pýchy. Keď nechal Achilles vláčiť Hektorove telo koňom, dopustil sa hubris. Za tým musel nasledovať trest, ktorý vykonávala bohyňa spravodlivej pomsty Nemesis.
Unavená Nemesis
Odplata za superbiu má zastihnúť nielen jednotlivcov, ale aj celé štáty a ich obyvateľstvo. Nemesis vie byť neúprosná a vinníkov úplne zničiť. Niektorí z nich boli vraj vymazaní z dejín. Ale pokiaľ ide o príklady, všetko prichádza k tej známej Atlantíde, ktorá pravdepodobne ani neexistovala.
A možno je v príbehu s trestaním a hľadaním desiatich spravodlivých aj istá nádej pre ľudstvo. Veď keby platilo to pravidlo, zemeguľa by bola prázdna. História je zložená z príbehov, ako sa jedny národy arogantne správali k iným, ktoré považovali za zaostalé, divoké, necivilizované alebo inak horšie. Áno, skutočne, tí, ktorí hrdo spievali „Nemecko nadovšetko“ (Deutschland über alles) alebo Internacionálu, sľubujúc, že úplne zmenia celý svet (Le monde va changer de base), boli porazení, ale ich krajiny a národy nezanikli a dokonca prosperujú.
Aj teraz sme svedkami konfliktov, spôsobených pocitom nadradenosti. Rusi netolerujú túžbu Ukrajincov ísť vlastnou cestou, považujú ich štát za nezrelý a podradný. Vo verejnej mienke západných krajín dominuje arogantné hodnotenie Ruska ako zaostalej krajiny, predovšetkým v oblasti morálky a demokracie – preto ho treba poriadne potrestať a poučiť. Nemesis má čo robiť na každej strane sveta, ale akosi nekoná. Akoby sa už unavila.
Albrecht Dürer: Nemesis. Foto: wikimedia
Neudržateľná Hubris
Toto váhanie tak ochotne využíva Hubris, aby rozšírila svoj vplyv. Vidíme ho stále a všade. Pýcha dominuje v medziľudských vzťahoch, najmä vo verejnom živote. Viacerí výskumníci pripisujú pôvod superbie triednym rozdielom. Aristokrati boli nadradení podľa práva narodenia, a preto pichľaví. Slobodní ľudia sa cítili lepšími ako otroci a z toho mali vlastnú hrdosť. Bohatí mali viac možností ako chudobní, a preto nimi opovrhovali.
Žiaľ, desaťročia (či storočia) demokracie na tom zmenili len málo. Ak jeden štátny činiteľ považuje svojich oponentov za opice a iný ich nazýva pliagou, nevyplýva to z ich šľachtického pôvodu alebo bohatstva, ale len z ich postavenia, získaného počtom hlasov vo voľbách. Zastavte sa na moment a obzrite sa okolo. Takmer každý prejav skoro každého politika, novinára alebo inej hovoriacej hlavy, ktorá patrí k elite, dáva najavo pocit vlastnej nadradenosti až vznešenosti nad riadnymi ľuďmi. Nemenej to platí pre toho, kto si obyčajných ľudí zobral za rukojemníkov.
Obávam sa, že tento fenomén bude mať oveľa hlbšie korene. Naši predkovia pochádzali z prírody, kde medzidruhová a vnútrodruhová konkurencia tvorí hlavnú náplň života. Živé tvory sú súčasťou potravinových reťazcov a hierarchických spoločenstiev. Aby prežili a produkovali potomstvo, musia sa prispôsobiť prostrediu lepšie ako ostatní. Túžba po nadradenosti je v ľudských génoch a často preráža tenkú dyhu civilizácie. Hubris žije v našich bunkách, a preto je neudržateľná.
Pieter Bruegel: Superbia. Foto: wikimedia
Nevyžiadaná Aidôs
Prepáčte, každý starší čitateľ sa musí právom ohradiť: ale kde sa stratila pokora?! Ktorá cnosť je protikladná k hriechu pýchy a súčasne jedna z najdôležitejších hodnôt v ľudskom živote? Kresťania, počnúc samotným Ježišom, prikladali tejto cnosti prvoradý význam a snažili sa ju čo najviac rozširovať. Už pred nimi antickí Gréci, samozrejme, mali aj na tento prípad zodpovednú bohyňu. Volali ju Aidôs či Aedos (Αιδως).
Pokora je akceptovanie faktu, že nie sme o nič lepší ako ostatní ľudia a nemáme žiadny nárok na prioritu a preferencie. Ten pojem obsahuje aj vedomé dodržiavanie zákonov a morálnych noriem, uznanie autorít vrátane podriadenia sa požiadavkám orgánov, prijímanie životných protivenstiev a každodenných problémov bez smútku a sťažovania sa, absencia hnevu a podráždenia aj voči tým, ktorí si to zaslúžia.
To vyzerá ako obraz ideálneho občana. Napriek tomu štáty nič také od svojich obyvateľov nečakajú. Demokratické systémy sú založené priamo na opačných princípoch – na konkurencii až konfrontácii politických subjektov, z ktorých každý sa snaží dokázať, že je lepší ako ostatní. Ešte aj kapitalizmus zdôrazňuje chamtivosť, pokora zostáva akási nežiadaná.
Nie je to veľmi prekvapujúce, ak si spomenieme, že medzi starými Grékmi bola Aidôs stálou spoločnicou Nemesis. Asi tiež oddychuje pri svojej priateľke.
Aidos v Pompejách. Foto: wikimedia
Nech porazení plačú
Ťažko povedať, či si ľudstvo môže poradiť s pýchou. Kresťanstvo za dve tisícky rokov nedokázalo urobiť nič s hriechom, ktorý súčasne označuje za jeden z hlavných. A teraz sa to nezdá ani veľmi reálne, keďže celý moderný systém sekulárnej výchovy a vzdelávania je zameraný na rozvoj sebaúcty a sebavedomia (čítaj: pocitu nadradenosti) už od detstva.
V súčasnej spoločnosti má všetko formu pretekov: nielen šport, ale aj výučba a práca. Dokonca aj umenie má čoraz viac podobu súťaží, kde sa porovnávajú dovednosti rôznych autorov a ich diel. To znamená, že v akejkoľvek činnosti sú úspešní ľudia a sú aj porazení. Prví z nich sa cítia lepšími ako ostatní a sú na to hrdí. Porazených v najlepšom prípade ľutujeme a v horšom nimi opovrhujeme. Môžu len plakať, preklínať svoj osud (ako o tom spieva hrdina opery Petra Čajkovskeho Piková dáma ústami slávneho Placida Dominga).
Takto spoločnosť generuje superbiu. Dôsledkom toho pokora vyšla z módy a takmer každý sa považuje za lepšieho ako ostatní, alebo takým chce byť. Psychológovia to radi vysvetlia ako zvýšenie osobného sebahodnotenia, čo je vraj potrebné pre mentálne zdravie. Ekonómovia a sociológovia odôvodnia, že sebavedomejší pracovník je aj konkurencieschopnejší a je to podmienka hospodárskeho a kultúrneho pokroku. Zdá sa, že ľudstvo zabudlo na nebezpečnosť (hriešnosť) pýchy a na cnosť pokory.
Známy francúzsky vedec Gustave Le Bon však poznamenal: „Národy nežijú oveľa dlhšie ako ich bohovia“ (Les Lois Psychologiques de l'Évolution des Peuples, 1894). Strata dôležitých prvkov morálky a náboženstva naznačuje chorú spoločnosť.
Neznamená to, že Nemesis už zbiera sily a čoskoro začne konať?
Vitajte v sekcii komentárov denníka Štandard. Vezmite prosím na vedomie naše pokyny, komentáre moderujeme my. Moderátorov môžete kontaktovať na podpora@standard.sk.
Začať diskutovať
Komentáre sú len pre predplatitelov. Pokial máte záujem zapojit sa do diskusie. Vyberte si predplatné už od 6,72 € mesačne.
Všetky komentáre 0
Zaregistrujte sa
Komentáre sú len pre registrovaných užívateľov. Pokial máte záujem zapojit sa do diskusie zaregistrujte sa.
