To neznie ktovieako optimisticky, ale svoje výhody to má. Predovšetkým preto, že nihilizmus býva prejav luxusu. Je to meditatívny stav, ktorý si človek môže dovoliť. Podľa starovekých filozofov je na myslenie potrebné scholé, teda voľný čas. V antike to boli otroci, vďaka ktorým mali ostatní voľné ruky, aby mohli premýšľať. V moderne sa scholé, čas na myslenie, demokratizoval. Do školy, ktorá je od gréckeho slova odvodená, chodí človek nemalú časť života.
Čo sa stane s myslením, keď sa pokus oň rozšíri na celú spoločnosť? Friedrich Nietzsche tipuje, že nihilizmus je práve víťazstvom tejto demokratizácie. Pritom sa mylne rozšírilo, že ide o neprítomnosť hodnôt. Už preto, že hodnoty ovládli scénu práve v moderne; a prví, ktorí boli z nihilizmu obvinení, neboli voľnomyšlienkári, ale idealisti, nasledovníci Immanuela Kanta, tí, ktorí radi hovorili o mravnosti i kategorickom imperatíve.
Šťastie a iné hodnoty pre idiotov
Stalo sa to v závere osemnásteho storočia. Kantiánov zaujala náuka, podľa ktorej naše myslenie vytvára svet. Nečelíme „neľudskému“ svetu – svet je naším myslením. Do všetkého, čo vnímame, zakúšame, poznávame, vstupujú ľudské konštrukcie. Tým je definovaný rámec moderny. Všetko je človekom stvorené – zvlášť to, čo sa tvári ako danosť alebo prirodzenosť.
Tento postoj zhrnul Nietzsche do vety: Boh je mŕtvy. Neexistuje žiadny vonkajší zdroj zmyslu. Označiť ho hneď za odporcu náboženskej tradície je však chyba. Nietzsche síce odmieta dogmatizmus, ale výrečná je jeho poznámka, že akokoľvek bývajú náboženstvá utláčateľské, ponúkajú „mosty k nezávislosti“. Nie napriek tomu, že sa spája s asketizmom, ale práve preto. Podľa Nietzscheho je chyba, keď je asketizmus cieľom, ale bez asketizmu nie je žiadny cieľ.
Každá radosť, hoci aj najmenšia, je podmienená schopnosťou sústrediť sa a ovládať sa. Práve náboženské tradície poznajú arzenál techník, ako urobiť vnútro vnímavým pre rôzne vrstvy existencie. Posilňujú zdržanlivosť a pozornosť. Nakoniec, aj celibát, na ktorý sa Nietzsche pozerá z jednej strany ako na pohŕdanie telom, nemožno jednoducho zavrhnúť. Z druhej strany treba totiž uznať, že tí, ktorí majú so svojím životom v pláne veľké veci, spravidla začínajú pracovať s pohlavným pudom.
Možno to vyjadriť aj takto: kritik vonkajšej autority varuje pred ľahkovážnym odhadzovaním záťaže. Ak sa zbavujeme bremena ľahko, hrozí, že stratíme zmysel, ktorý sa spája so sebazapieraním. Potom ľahko upadneme do pasce: za horizont života budeme považovať šťastie, túto hodnotu pre idiotov, ako poznamenáva Slavoj Žižek.
A sme pri „hodnotách“. Táto obľúbená prísada vzletných rečí ovládla scénu až v moderne. Nie je náhoda, že ten zvrat pochádza z ekonomického slovníka. Ale treba priznať, že také hodnoty majú svoje prednosti. Sú naskrz prízemné, bez metafyziky. Žiadne zjavenie, len obyčajný ľudský konsenzus, ktorý od nás veľa nevyžaduje. Kto by nesúhlasil so slobodou, spravodlivosťou, dôstojnosťou pre všetkých? Navyše, sú ako instantná polievka. Nevyžadujú vlastný výkon, ručí za nich niekto iný, spoločnosť. A ako členovia demokratickej spoločnosti si na ne môžeme robiť nárok.
V tom tkvie paradox: v moderne je všetko ľudský výkon, ale ten výkon postupne prechádza z jednotlivca na spoločnosť. Hodnoty ukotvené v inštitúciách snímajú z človeka úsilie o charakter, postoj, zmysel. Je napokon nápadné, že sa spolu s infláciou hodnôt z verejného života i našej každodennosti vytratili reči o cnostiach.
Napríklad deväťdesiatštyriročný filozof Alasdair MacIntyre hovorí o strate cností. Tie tvorili pevnú súčasť niekdajšej filozofie a cez náboženský rámec predmoderných spoločností boli prítomné, aspoň v podobe toho, na čo je dobré myslieť, aj v každodennosti.
Cnosti na rozdiel od hodnôt nikto nedistribuuje a žiadna inštitúcia ich nezaisťuje. Sú na nás. V neslobodných spoločnostiach stimuluje reč o cnostiach osobné nasadenie; v slobodných spoločnostiach pôsobia reči o hodnotách niekedy ako uspávadlo.
Cnosti: antické, biblické, naše
Existujú dve základné skupiny cností, tie antické kardinálne a tie biblické. K prvej zostave patrí múdrosť, umiernenosť, odvaha a spravodlivosť. Dodajme, že múdrosť nie je niečo, čo sa človeku prihodí, ak žije dosť dlho. Je to preskúmaná skúsenosť, teda triezve zhodnotenie svojho života. Vyváženosť tkvie v schopnosti nebyť otrokom vlastných vášní vrátane napríklad antipatií, ktoré mnohokrát ničia úsudok. Kto je spravodlivý, vie zamerať svoj pohľad v kontexte iných stanovísk, a teda rozumie logike vlastnej perspektívy. Nakoniec, odvaha je tá sila, o ktorej sa hovorí, že bez nej sú všetky cnosti ako siroty.
Je to skvelá zostava s podstatnou slabinou. Vlastným úsilím máme dospieť k tomu, aby tieto cnosti stvorili našu druhú prirodzenosť. Čo je na tom zlé? Nič – ale niečo chýba. Nie sme len tým, čo sami zo seba vytvárame. Najpozoruhodnejšie okamihy, napríklad radosť, sú späté s tým, že k nám niečo prehovorí, príde, prekvapí nás. To znie duchársky, a pritom je to to najprízemnejšie. Ak je človek zasiahnutý krásou, je to preto, že sa ho dotklo niečo, čo sám nepozná, že je zaskočený, doslova vyvedený z miery. Krása rúca vlastnú konštrukciu a v tom je niečo hlboko antimoderné.
Preto je dobré vziať do úvahy biblické cnosti. Tie sa vyznačujú zvláštnym skrížením aktivity s pasivitou. V Prvom liste Korintským píše Pavol z Tarzu o troch cnostiach: viere, nádeji a láske. Viera je otvorenosť voči Bohu a v podobe dôvery aj voči človeku. Ani jedno si nemožno vynútiť. Viera je vždy aj darom. Dojemným spôsobom to stelesňuje Søren Kierkegaard. Hoci je jedným z hlavných hlasov protestantskej teológie, vraj nikdy neuveril.
Ani nádej si človek nevynúti. Predovšetkým však nejde o obyčajný pocit, skôr o postoj, ak nie o techniku. Podobne ako v prípade viery platí, že pasivita je neprípustná. Nedá sa dúfať, že vyhrám v športke, kým si nevsadím. Ale tiež musím vedieť, že keď si vsadím, nemám vyhrané. Tu nastupuje trpezlivosť a zmierenie sa s tým, že človek podlieha osudu.
Na láske, tretej cnosti, je najzreteľnejšie, že tie najpodstatnejšie položky, ktoré robia náš život dobrým, sú priesečníkom aktivity, ktorá sa preklápa v očakávaní. Lásku si na sebe ani na druhom nevymôžeme. Je darom ešte viac ako nádej. Ale nemusíme zostávať len pri láske. Ani inú podobu vnútra – myslenie – si nevieme naordinovať. Treba na tom pracovať, ale či nám nakoniec niečo docvakne, alebo zostaneme uväznení v obyčajnom pachtení, to ostane otvorené.
Zaženieme nihilizmus rozprávaním?
Cnosti sú aristokratické, hodnoty demokratické. Ale predstava, že nás inštitúcie urobia slobodnými, je vrcholom modernej naivity. Nesloboda uprostred najslobodnejších podmienok je možná, a ak budeme slobodu považovať za to, čo nám zaručuje právo, aj pravdepodobná. V tejto súvislosti je pozoruhodné to, na čo položil prst Max Weber. Modernu považuje za čas nihilizmu aj charizmatických vodcov. Vlastnosťou týchto politikov je, že vysávajú charizmu zo svojich nasledovníkov, a tým ich oslabujú. Často ich stavajú do pozície tých slabších, o ktorých sa treba postarať, a tým svojich voličov prinútia k tomu, aby si slobodu sami upreli.
Zo súčasného hľadiska k tomu možno dodať, že populizmus je nihilistický v tom, že vykresľuje aj najbohatšie štáty ako skanzeny a ich obyvateľov ako otrokov elít. Možno väčší problém je, že aj nepopulistickí politici sú nihilisti, prinajmenšom v tom, ako málo veria svojim schopnostiam niečo zmeniť a ako málo niečo zmeniť chcú. Chuť vyniknúť má svoje tienisté stránky, ale jej absencia je rovnako trpká.
Azda z bezmocnosti nad populistickými i nepopulistickými politikmi zaznieva, že potrebujeme nový celospoločenský príbeh. Napríklad EÚ na tento účel financuje projekt Reconnect, ktorý má prísť s novým európskym naratívom. Na príslušných stránkach čítame: „V čase, keď je demokracia vystavená veľkým výzvam, potrebujeme nový príbeh, ktorý jasne poukáže na základné hodnoty: dôstojnosť, slobodu, demokraciu, rovnosť, solidaritu, právny štát a dodržiavanie ľudských práv a práv menšín.“
V jednej vete sa vypáli plná hodnotová nálož. Dá sa však predpokladať, že príbehy sa nepíšu za bruselským stolom ani v akademických pracovniach, aspoň ten židovsko-kresťanský má v sebe tisíce rokov života. Čo tak radšej znovu premýšľať nad cnosťami a občas sa na situáciu pozrieť skôr z perspektívy cností než hodnôt? Možno nevadí, že príbehu, ktorého sú súčasťou, väčšinou nerozumieme. Možno aj napriek tomu cnosti poukazujú na zmysel.
Číhanie na dobro
Usilovať sa o osobné šťastie, základné nastavenie súčasnosti, nie je dobrý nápad, nie preto, že je to sebecké, ale preto, že to nefunguje. Priame úsilie o šťastie je spoľahlivá cesta, ako ho minúť. Moderný človek má v zálohe ešte jednu taktiku. Neatakovať šťastie priamo, ale zabraňovať nešťastiu. Prakticky to znamená, že je potrebné zbrojiť, poisťovať sa, čakať najhoršie – a s úľavou potom zistiť, že život nie je taký hrozný. Na tom niečo je.
Ale nemali by sme zabúdať – a práve v tom sú náboženské tradície cenné –, že chystať sa musíme aj na radosť. Ak nebudeme pripravení, ľahko ju premárnime. Prípravy na dobro a vnímavosť na radosť sú vnútrom tých záhadných biblických cností.
Ak ich zanedbáme, budeme ako cestovateľ, ktorý sa stratil vo fujavici na severnom póle. Keď poznal, že ide do tuhého, padol na kolená. „Bože môj, ak ma zachrániš, uverím v teba.“ Potom v bezpečí to rozpráva kamarátovi. Ten prikyvuje: „Aha, tak teraz si veriaci.“ „Kdeže,“ smeje sa cestovateľ, „z ničoho nič sa objavili traja záchranári a zobrali ma domov.“
Boh je veľké slovo, rovnako ako láska. Nie je dobré im ľahkovážne padať do náručia. Ale s týmto nastavením je možné prepásť aj oveľa menšie méty.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.