Tublatanka potvrdila povesť rockovej stálice. MMC klub sa otriasal v základoch

Nestáva sa vám často, že máte možnosť sledovať let hviezdy. Rovnakej stálice, ktorá žiari na našom hudobnom nebi už 40 rokov. Tublatanka je aj môj život. Bol som na ich asi prvom koncerte v Estrádnej hale už zrúcaného PKO, kde zahrali len 3 skladby. Viac ani vtedy nacvičené nemali. Jednou z nich bola legendárna prevzatá pecka od Deep Purple – Smoke on the water.

V stredu som mal tú česť byť na 28. koncerte skupiny, v rámci tohoročného turné na Slovensku aj v Čechách. Tento koncert bol výnimočným hneď z niekoľkých dôvodov. Tublatanka sa stretla so svojimi rodinami, spolupracovníkmi a dlhoročnými stálymi fanúšikmi, ktorých oslovovala z pódia menom. A nepochybne si získala aj srdcia aj tých, ktorí boli na ich koncerte len prvýkrát.

Koncert začal veľkým hitom kapely „Dnes“, ktorý nás navnadil na všetky ostatné hitovky, ktoré potom aj logicky nasledovali. Klub MMC V Bratislave je domovskou scénou kapely, ktorú chalani z Tublatanky majú radi, kedže má dobrú akustiku a skvelú atmosféru. A možno aj preto, že zo všetkého najviac pripomína malé anglické scény, len pre pár stoviek ľudí.

Ten posvätný priestor, kde keď to kapela rázne „rozbalí“, tak tečie pot po stenách. Maťo Ďurinda so svojím Fenderom Telecasterom, Juraj Topor na base a Peter Schlosser za bicími nám predviedli, prečo sú roky kapelou, o ktorej sa hovorí. Šikovnými šamanmi toho tria, ktoré je lídrom každého festivalu.

Tublatanka vie ako skvele vyskladať set list a dokáže sa na publiku naladiť hneď od prvých tónov. Už od prvých skladieb spievala v MMC-ku piesne polovica nadšeného publika.

Keď som sa pozrel na plný balkón, uvidel som krásny obrázok ilustrujúci recept na úspech. Rocková rodinka: otec, mama a 3 deti vo veku 7, 12 a asi 16 rokov. Všetci veselí, uvoľnení, roztancovaní. Čo na tom, že na druhý deň ráno všetci vstávajú do školy a do roboty. Dnes ide ruka hore!

Bolo mi na prvý pohľad jasné, že tento večer je ich maličkým sviatkom, ktorí si prišli všetci patrične užiť. Napokon, ich milovaná kapela hrala posledný tohoročný koncert, ktorý bol venovaný hlavne Bratislavčanom. A ani jeden z kapely sa ani na sekundu nešetril. Maťo vkladal do precízne premyslených gitarových sól celý svoj roky pestovaný gitarový um. A hlavne celé srdce!

Aj pripití flákači pri bare, ktorí rozlievali okolo seba siedmu Plzeň so zápražkou, videli, aký je šťastný. Rovnako tak Juraj aj Peter, ktorého za mohutnou hradbou súpravy bicích, kde panovali dva kopáky, ani nebolo chvíľami vidieť. Pokiaľ si kapela môže dovoliť uprostred koncertu odchod speváka a gitaristu na 15 minút do zákulisia, tak to je znak toho, že si náramne verí.

Tublatanka je, samozrejme, skvele zohraná a má v sebe výrazné osobnosti. Pevné hráčske aj skladateľské individuality, a to je recept na úspech. Maťo si odbehol do šatne, aby si čosi zahryzol, dal dobrý drink, prezliekol sa do obľúbeného trička. No nikto v publiku sa zatiaľ nenudil.

Ďuro Topor nám totiž predviedol, že je kráľom rytmu a že aj basová gitara je sólovým nástrojom, ktorý má svoju nespochybniteľnú silu. Jeho virtuózne sólo však nezostalo osamotené. Peťo Schlosser vzápätí rozpútal na pódiu pravú rockovú smršť. Tisícky tónov, ktoré dostal zo svoje bicej súpravy, nažeravili publikum do veľkého finále.

Tým najsilnejším momentom z koncertu bolo stíšenie atmosféry, keď si Martin a Juraj vzali do rúk akustické gitary. Unplugged Tublatanka – to je ideálny spôsob priamej komunikácie, ktorý pristal počas rekapitulačného koncertu kapele najviac. Vtedy totiž neunikne nadšeným divákom ani slovíčko z textu, ani jediný akord či vyhrávka muzikantov, ktorí to nemajú ľahké.

Španielka a ani akustická basa neodpustia hráčovi ani najmenšie zaváhanie. V stredu večer sme však všetci boli šťastní. Asi aj preto, že sme si vypočuli hitovky – Pravda víťazí, Žeravé znamenie osudu, Láska, drž ma nad hladinou, Šlabikár, Skúsime to cez vesmír či Dnes.

Keď sa nad hudobnou dráhou kapely zamyslím, musím ich obdivovať, že si vedia vôbec vybrať čo z 12 štúdiových albumov na koncert zaradiť. Okrem koncertovania stihla kapela v tomto roku vydať nový CD a LP album Uprostred chaosu s pätnástimi novými piesňami. Okrem toho im vyšlo v reedícii vydavateľstva Opus prvých šesť albumov na vinylových LP platniach a CD nosičoch z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia.

Tublatanka si svoj status mega úspešnej skupiny vybojovala iba sama. Svojím talentom, odvahou prekonávať nepriazeň osudu a hlavne tým, že nepretržite celé roky koncertuje. Aj na stredajšom živáku som si ako jeden z fanúšikov kapely potvrdil, že Tublatanka je naša – bratislavská, slovenská, ale rovnako tak aj česká a pokojne poviem aj svetová. Kapela má na konte úspešné vystúpenia v Dubline, Londýne, v Texase, Chicagu či v New Yorku. Vyvrcholením koncertu, keďže je advent a blížia sa Vianoce, bola krásna slovenská koleda Poďme bratia do Betlehema.

A čo povedal o genéze Tublatanky jej líder Maťo Ďurinda? „Roky ubiehali dosť rýchlo, ani sme si to nestačili uvedomiť a zrazu je tu štyridsiatka. Mnohé kapely sa za tie roky rozpadli alebo niekam stratili. Nás teší, že sme vydržali na hudobnej scéne a máme ďalšie plány aj veľmi dobrých fanúšikov. V začiatkoch kariéry našej kapely boli úplne iné časy. Boli sme radi, keď sme si zohnali zo zahraničia kvalitné hudobné nástroje, gitary, bubny, zosilňovače a mali svoju skúšobňu. Tešili sme sa, keď sme za pár peňazí alebo aj zadarmo predstavili publiku naše prvé pesničky. Najviac sme sa potešili, keď sme dostali možnosť ako mladá neprofesionálna a ešte navyše aj rocková skupina nahrať a vydať prvý album, čo nebolo v tých časoch bežné. Museli sme prekonávať problémy s cenzúrou textov aj hudby v bývalom režime socialistického Československa. Na propagáciu koncertov nám v začiatkoch stačilo vylepiť pár plagátov a každý o tom hneď vedel. Nebol internet a ani médiá nefungovali ako dnes, no aj tak sme mali koncerty naplnené nadšenými fanúšikmi rockovej hudby,“ nechal sa počuť Ďurinda.

Keď po poslednej skladbe z tohoročného turné Tublatanky chalani strelili na pódiu šampus a pripili si symbolicky s publikom, mali sme niektorí z publika v očiach slzy. Možno sme si spomenuli aj na bývalého skvelého bubeníka kapely Ďura Černého či basgitaristu Doda Dubána. Obaja sú už v rockovom nebi.