Deväťdesiatjedenročný františkán Otmar Egloff sa pri zachovaní spovedného tajomstva v rozhovore pre kath.ch vyjadril, že pápežovi by dnes ako pokánie uložil „pokánie jazyka, lebo jeho jazyk je niekedy prirýchly“. Vzhľadom na medializované vyjadrenia vyvstáva otázka, či je vôbec v praxi možné, aby sa pápež stal heretikom. S touto primárnou otázkou o (ne)omylnosti pápeža sme sa obrátili na dogmatického a fundamentálneho teológa gréckokatolíckeho kňaza docenta Štefana Paločka, autora viacerých odborných publikácií a štúdií.
Pán docent, čo vlastne znamená neomylnosť pápeža z pohľadu dogmatickej teológie?
Skutočne platí, že pápež v prípade, že definuje učenie o viere a mravoch ex cathedra, nemôže sa mýliť. V histórii sa nikdy nestalo, že by sa takto pápež pomýlil. Bolo to potvrdené na Prvom vatikánskom koncile preto, lebo je to Bohom zjavená pravda, teda súčasť Pokladu viery. To znamená, že sa to nemohlo stať ani pred Prvým vatikánskym koncilom, ani po ňom.
Písali ste aj o pápežoch, ktorých názory boli v minulosti odsúdené.
Čo sa týka pápežov, ktorých názory po smrti odsúdili, jediný, o ktorom som toto písal, bol pápež Honorius, no jednak jeho odsúdené tvrdenie nebola definícia ex cathedra a jednak šlo o určité nedorozumenie, alebo dokonca o prekrútenie jeho tvrdenia.
Ako si poradíme s tými pápežmi, ktorí sami žili nemorálnym životom, alebo s prípadmi takzvaných vzdoropápežov? Máme to vnímať ako slabosť jednotlivca, ktorý bol pápežom a nie ako protiargument proti neomylnosti pápeža?
Je to tak, ako hovoríte. Keďže pápež nie je imúnny pred hriechom, naďalej mu ostáva slobodná vôľa, a preto sa na jeho konanie nevzťahuje neomylnosť. Neomylnosť sa vzťahuje výlučne na definície ex cathedra v oblasti viery a mravov. Čo sa týka vzdoropápežov, tí neboli legitímnymi pápežmi, takže u nich nepripadá do úvahy žiadna neomylnosť.
Aké sú teda argumenty v polemike s kritikmi, ktorí dnes tvrdia, že pápež (či už tento alebo ďalší po ňom) by mohli zmeniť učenie cirkvi v oblasti viery a mravov, napríklad v otázke posudzovania homosexuálneho správania, prípadne vo vymedzení toho, čo je hriech a čo hriech nie je?
Pápež by sa mohol vyjadriť tak, že by vysvetľoval homosexuálne správanie, alebo definíciu hriechu v rozpore s pravou vierou, ba dokonca by to mohol napísať aj v rámci oficiálneho dokumentu. Samotné dokumenty Cirkvi potvrdzujú, že v dokumentoch Magistéria (teda v dokumentoch podpísaných pápežom) môžu byť omyly. Reálne by však k zmene katolíckej vierouky nedošlo, pretože tieto dokumenty by nemali charakter neomylnosti. Jednoducho by boli mylné.
Predpokladajme, že by pápež predsa len ex cathedra zmenil učenie cirkvi vo veciach viery a mravov a táto zmena by bola v príkrom rozpore s tradičným učením cirkvi. Znamenalo by to, že je to tak, lebo pápež je neomylný?
Je absolútne nemožné, aby pápež urobil zmenu vierouky vieroučnou definíciou ex cathedra. Samotný Boh ručí za to, že sa to nestane. Pravda je vždy pravda a nemôže podliehať žiadnym zmenám. Definície ex cathedra znamenajú neomylné potvrdenie toho, čo Kristus učil. Teda ide o Bohom zjavené pravdy, ktoré boli raz a navždy definitívne zjavené v Zjavení, ktoré sa skončilo smrťou posledného apoštola. Je teda absolútne nemožné, aby pred sto rokmi bola pravda, že Kristus učil jednu vec a o sto rokov neskôr by bola pravda, že Kristus apoštolom povedal presný opak. Definícia ex cathedra teda prioritne nie je záležitosťou pápeža, on je len nástrojom Božej asistencie. A Boh, ktorý je Pravda, nemôže hovoriť raz tak, a potom zasa naopak. To teda znamená, že je absolútne nemožné, aby pápež niečo ohľadom vierouky zmenil v rámci neomylnosti. Je to tak nemožné, ako to, že dvakrát dva nemôže byť päť.
Cirkevné právo pozná spojenie „heretický pápež“. V praxi je teda možné, že by sa pápež mohol stať heretikom?
Keďže pápežovi ostáva slobodná vôľa a menovanie za pápeža mu nič nepridáva ani k charakteru, ani k vzdelanosti, je tu reálna možnosť, že sa môže dopustiť herézy. Božská neomylná asistencia, ktorá nie je viazaná ani na jeho charakter, ani na jeho vzdelanosť, sa týka výlučne vieroučných a mravoučných definícií ex cathedra.
Otázke pápeža heretika sa venoval známy teológ Róbert Bellarmín. Kládol si otázku, ako postupovať v danom prípade pri súčasnom zachovaní princípu „prima sedes a nemine judicatur“ (apoštolský stolec nemôže nikto súdiť). Polemizoval s možnosťou, že pápež by v prípade herézy automaticky stratil svoj úrad a tým pádom by sa naňho už tento princíp nevzťahoval. Prichádza teda možnosť pápeža heretika „oficiálne“ vôbec do úvahy?
Prípad pápeža heretika do úvahy prichádza na základe toho, čo som uviedol v predošlej odpovedi. Napokon, aj z histórie je známy prípad pápeža Jána XXII., ktorý zastával heretické učenie, za čo si vyslúžil aj „synovské napomenutie“. Po určitom čase to napokon odvolal a následný pápež Benedikt XII. napokon dogmami potvrdil autentické učenie Cirkvi, čím potvrdil, že pápež Ján XXII. bol s ním v rozpore. Bellarmín teda riešil reálny problém, ktorý môže nastať, teda, že pápež sa môže dopustiť herézy. Jeho riešenie, že heretický pápež prestáva byť pápežom, je však nesprávne. Ak by to tak bolo, zrútil by sa celý pápežský systém, čo by v konečnom dôsledku znamenalo popretie božského pôvodu kresťanstva. Niečo také je však absolútne nemožné, čo dokazujem vo svojej knihe Základ teológie, kde pojednávam práve o Bellarmínovom riešení problému pápeža heretika a dokazujem, že pápež síce heretikom môže byť, no v žiadnom prípade na základe svojej herézy nemôže stratiť úrad.
V mene čitateľov Štandardu Vám ďakujem za rozhovor.