Sľúbil, ale dodržal. Vianoce sú o Bohu s ľudskou tvárou
Filozofke Hannah Arendtovej sa pripisuje zaujímavá myšlienka: „Sľuby sú jedinečným ľudským spôsobom usporiadania budúcnosti, vďaka čomu je táto predvídateľná a spoľahlivá do tej miery, do akej je to ľudsky možné.“ S touto myšlienkou polemizujem najmä v situáciách, keď si ľudia dávajú naozaj silné sľuby: „...a že ťa neopustím až do smrti.“
37931890236_89a103ef35_h
Socha Dietricha Bonhoeffera. Zdroj: Chris Jennings/Flickr
V dobe obľúbených „hotdogových“ sľubov, ktoré spájajú včerajší rožok a zajtrajší párok, je teda táto otázka vonkoncom legitímna: Ako je možné dodržať svoje sľuby? Údajná Napoleonova rada „udržať ich v sebe“ je len ďalším „šalamúnskym“ pokusom vyhnúť sa ich „tvorbe“. Nemenej pálčivá je otázka opačná: ktorým sľubom môžeme veriť?
Takýmto otázkam, ani sľubom, sa v bežnom živote nevyhneme. A ešte vo väčšej miere to platí o kresťanstve. Viacerí autori si dali námahu a zrátali všetky prísľuby v Biblii. Výsledky sa pohybujú v rozpätí od troch do tridsaťtisíc. Známym pokusom je prieskum Kanaďana Evereka R. Stormsa, ktorý v Biblii narátal až 8 810 sľubov. Z toho počtu v takmer 7 500 prípadoch ide o sľuby, ktoré dáva Boh človeku. Rozmenené na drobné: Takmer každý štvrtý verš Biblie obsahuje Boží prísľub, čo z nej jednoznačne robí najpopulárnejšiu knihu Božích prísľubov.