Ondřej Štindl

Ešte nedávno dominantné nadšenie vystriedali značné obavy, u niektorých ešte okorenené škodoradostným „ja som vám to hovoril“. Záujem nemála internetových bojovníkov, amatérskych spravodajcov a zapálených obhajcov dobrých vecí je navyše dnes plne sústredený na vojnu v Gaze.

Pretože vojna na sociálnych sieťach má inú dynamiku, iné zákonitosti, inak v nej ubieha čas. Neprimeraný optimizmus pred ukrajinskou ofenzívou sa šíril predovšetkým cez sociálne siete a z textov ľudí, ktorí atmosfére vo virtuálnom svete podľahli alebo ju spoluvytvárali. Podobné to však môže byť aj s tou súčasnou obavou. Zaujímavo o tom píše Aris Roussinos (celkom zaujímavý autor so zaujímavým životopisom) v článku pre internetový magazín Unherd.

„Súčasná, hrozbami preplnená debata je realistickejšia ako nadšená víťazosláva uplynulých dvoch rokov. Ale dá sa chápať skôr ako výsledok dynamiky sociálnych sietí než situácie na bojisku. Vo svojom úsilí získať podporu západnej verejnosti a politikov, Ukrajina mohutne využívala aktivizmus na sociálnych sieťach spôsobom, ktorý sme predtým vo vládach, v čase vojny, nikdy nevideli. Či to ukrajinskej veci nakoniec pomohlo, nie je isté. Boje online stúpencov na virtuálnom bojisku, ktorí majú ku konfliktu parasociálny vzťah, pomohli zatemniť dynamiku vojny v reálnom svete.“

Ukrajina po začiatku vojny nutne potrebovala masívnu online ofenzívu. Nielenže musela získať „srdce a myseľ“ ľudí na Západe, ale musela to dosiahnuť mimoriadne rýchlo. Západní lídri aj verejnosť počas týždňov, ktoré predchádzali vojne, očakávali veľmi jednoznačné a veľmi rýchle ruské víťazstvo, Ukrajina nutne potrebovala ten pohľad úplne zmeniť. To, že sa ukrajinským obrancom podarilo ruský útok zastaviť a okupantov z mnohých miest vytlačiť, mohlo pôsobiť až ako zázrak. Lenže pre „namlsané“ západné publikum sa tak zázrak stal akousi normou, očakávali sa ďalšie a ďalšie, a keď neprichádzali, mohlo sa u niekoho dostaviť sklamanie.