Román predstavuje hrdinu v dlhom časovom úseku aj prostredníctvom predkov. Formujú nás skúsenosti našich rodičov a sprostredkovane aj skúsenosť predošlých generácií. Toto je premisa, od ktorej sa príbeh odvíja. V Alexandrových génoch nájdeme modrú krv, nemanželský pôvod, nejednoznačný vzťah ku šľachte a úspechu, i definovanie vlastného plebejstva. Nájdeme aj slová dávno zabudnuté – napríklad malomeštiactvo. Alexandrovo hľadanie vyvoláva otázky. Možno dokážeme rekonštruovať osudy našich pradedov, vieme však definovať ich otlačok vo vlastnom osude?
Alexander má od detstva rád knihy a veľa premýšľa. Charakterizuje ho odťažitý postoj ku svetu. Akoby bol od počiatku na jeho okraji v úlohe pozorovateľa. Symptomatické je, že sa stane televíznym dramaturgom – radí scenáristom, ale sám písať nemusí. Sprostredkúva príbehy iných autorov, ktorí sami prinášajú už spracované osudy fiktívnych či reálnych postáv.
Mimoriadne turbulentnú dobu posledných troch dekád je schopný zachytiť len v útržkoch – znova z diaľky a prostredníctvom priateľov – a ona sama nad ním prehrmí ako obrovské lietadlo nebezpečne nízko nad zemou. Živelnosť, priamočiarosť a barbarstvo v jej prejavoch je príliš desivé. Aj úspech dostal v našej krajine novú definíciu, ako by nestačilo, že sme naň vždy hľadeli s podozrením.
Pri čítaní si položíme niekoľko otázok o toľko diskutovanej úlohe intelektuála v spoločnosti. Býva to človek, ktorý si vďaka svojej akademickej rozhľadenosti a sčítanosti myslí, že rozumie svetu. Ale je to len ilúzia a na to, aby sa stal aktívnym účastníkom dejín mu chýba odvaha ( ktorá s takýmto typom osobnosti výrazne koreluje.) Takíto ľudia nebývajú aktívni a nie vždy rozumejú podstate problému. Pokiaľ sa stanú lídrami politických hnutí, sú zneužití pragmatikmi, ktorí veľmi dobre vedia, ako funguje svet a mocenské mechanizmy.
Alexander prichádza k poznaniu pomaly. Nie vždy sú mu veci jasné a nepozná rýchle riešenia. Jeho domovom zostáva svet umenia – písania, scenáristickej tvorby a výstav, ktorý však tiež prešiel brutálnou premenou – zmena režimu bola pre kultúru likvidačná. Štát ju prestal financovať, celý systém jej fungovania sa do terajšej podoby formoval desaťročia. Mnohých umelcov roky neistôt ničili existenčne, morálne i fyzicky. Alexander zostáva šokovaný z následkov tohto procesu na jeho život a hodnoty, ktoré považoval za konštantné a s nedôverou sleduje osudy svojich spolupútnikov, ktorí sa dostávajú bližšie k novým centrám moci. On sám sa viac a viac uzatvára do mikrosveta svojho domova. Táto zdanlivá prehra je však relatívna. Vo svete, ktorý sa ostro polarizuje a redukuje do hesiel a sloganov je jeho neustále hľadanie osviežujúce a nenápadná urputnosť sympatická.
Autor predstavuje hrdinu ako ostýchavého muža, ktorý svoj vnútorný svet prežíva s istou zdržanlivosťou. Otvára ho pomocou jeho piesňových textov a zápiskov. V týchto útržkoch je hrdina zraniteľný. Hľadá lásku a duchovnú oporu vo svojom racionalisticky prísnom vesmíre. Pátra po zmysle svojho bytia. Ten nekonečný dialóg so svetom a hlavne so sebou samým ho unavuje. V týchto chvíľach sa k nemu ako čitatelia približujeme najviac.
Milujem knihu Richarda Yatesa Núdzový východ i film, ktorý podľa nej nakrútili. Je aj o zmierení sa s vlastnou priemernosťou. Poznanie toho, ako veľmi sme v skutočnosti obyčajní, tu má fatálne následky. Jasen svojho Alexandra neobnažuje na kosť s takou krutou nemilosrdnosťou – je oveľa zmierlivejší. Napokon, väčšina z nás nič veľkého nedokáže. Sme osamelí, zaseknutí v nejakom zamestnaní a na staré kolená sa začíname podobať na svojich rodičov, ale dokážeme s tým žiť. Oblúk a odstup, ktorý hrdinu charakterizuje, je pre čitateľa príjemný. Zmierenie sa s vlastnou malosťou i možnosťami nie je tragédiou, ale smutným povzdychom.
Táto kniha je určená pre ľudí ako Jasenov hrdina Alexander – pre vášnivých čitateľov, ktorí radi poznávajú svet bezpečným spôsobom. Práve oni budujú rozsiahle knižnice predstavujúce ich skutočný domov. Jej autor necháva hrdinu zostarnúť, aby pochopil zásadnú životnú pravdu – všetko je napokon inak. Záblesk tejto múdrosti si Alexander v čase plnej mužnej sily na okamih uvedomil „Mravec nechápe mravenisko, pomyslel si,“ ale zmysly mal opojené mágiou prítomného okamihu. Autor ju necháva naplno vyznieť až v čase, keď sa jeho hrdina vyrovnáva s vlastnou smrteľnosťou.