O pravde judášov

Marek Maďarič venoval koniec roka čítaniu kníh o Izraeli, Araboch a Blízkom východe. O jednej z nich píše vo svojej eseji.

Keď v októbri tohto roku vypukla vojna v Gaze ako následok teroristického útoku Hamasu, siahol som po niekoľkých knihách s tematikou izraelsko-palestínskych vzťahov. Medzi nimi aj po beletrii – románe Judáš, ktorý napísal už nebohý izraelský spisovateľ Amos Oz. Čítal som ho pred rokmi a utkvel mi v pamäti ako výnimočne dobre a pútavo napísaný príbeh dozrievania študenta Šmuela, ktorý sa odohráva v zimnom Jeruzaleme na prelome rokov 1959 a 1960. Pripomeňme, že išlo o čas už vyše desať rokov po vzniku štátu Izrael a predovšetkým po prvej arabsko-izraelskej vojne, keď päť arabských štátov napadlo nový štát, ale aj po prvom masovom exode Palestíncov. Tento historický a politický kontext je dôležitý, keďže vzťah Židov a Arabov tvorí jednu z hlavných tém románu.

Napriek tomu sa priznám, že pri prvom čítaní ma tento román zaujal najmä vedľajšími úvahami hlavného hrdinu o Ježišovi ako o reformnom Židovi a o Judášovi Iškariotskom, bez ktorého zrady, ako Amos Oz píše, by možno nikdy neprišlo k ukrižovaniu Ježiša a tým pádom by nevzniklo kresťanstvo. Nepochybne, z kresťanského hľadiska vyznievajú tieto a ďalšie myšlienky provokatívne, priam kacírsky. Judáš je tu prezentovaný ako najvernejší Ježišov učeník, ktorý vášnivo veril v svojho učiteľa a veril aj v to, že ešte v deň ukrižovania sa odohrá v Jeruzaleme najväčší zázrak, po ktorom nastane koniec dní a príde kráľovstvo nebeské, z tohto dôvodu Ježiša zradil a doslova zariadil jeho ukrižovanie. Na druhej strane tieto biblické motívy sú do hlavného deja vkomponované organicky a významovo, pretože tvoria pozoruhodnú paralelu k „zradcovstvu“ Šaltiela Abravanela.