Keď v októbri tohto roku vypukla vojna v Gaze ako následok teroristického útoku Hamasu, siahol som po niekoľkých knihách s tematikou izraelsko-palestínskych vzťahov. Medzi nimi aj po beletrii – románe Judáš, ktorý napísal už nebohý izraelský spisovateľ Amos Oz. Čítal som ho pred rokmi a utkvel mi v pamäti ako výnimočne dobre a pútavo napísaný príbeh dozrievania študenta Šmuela, ktorý sa odohráva v zimnom Jeruzaleme na prelome rokov 1959 a 1960. Pripomeňme, že išlo o čas už vyše desať rokov po vzniku štátu Izrael a predovšetkým po prvej arabsko-izraelskej vojne, keď päť arabských štátov napadlo nový štát, ale aj po prvom masovom exode Palestíncov. Tento historický a politický kontext je dôležitý, keďže vzťah Židov a Arabov tvorí jednu z hlavných tém románu.
Napriek tomu sa priznám, že pri prvom čítaní ma tento román zaujal najmä vedľajšími úvahami hlavného hrdinu o Ježišovi ako o reformnom Židovi a o Judášovi Iškariotskom, bez ktorého zrady, ako Amos Oz píše, by možno nikdy neprišlo k ukrižovaniu Ježiša a tým pádom by nevzniklo kresťanstvo. Nepochybne, z kresťanského hľadiska vyznievajú tieto a ďalšie myšlienky provokatívne, priam kacírsky. Judáš je tu prezentovaný ako najvernejší Ježišov učeník, ktorý vášnivo veril v svojho učiteľa a veril aj v to, že ešte v deň ukrižovania sa odohrá v Jeruzaleme najväčší zázrak, po ktorom nastane koniec dní a príde kráľovstvo nebeské, z tohto dôvodu Ježiša zradil a doslova zariadil jeho ukrižovanie. Na druhej strane tieto biblické motívy sú do hlavného deja vkomponované organicky a významovo, pretože tvoria pozoruhodnú paralelu k „zradcovstvu“ Šaltiela Abravanela.
Abravanel je kľúčová figúra románu, v istom zmysle neviditeľná, pretože do deja vstupuje iba v spomienkach iných postáv. Prináša však to najpodstatnejšie – polemické videnie bolestného a doteraz neriešiteľného vzťahu Židov a Arabov v Palestíne. Ide o fiktívneho židovského politika, ktorý sa v roku 1948 ako člen Sionistickej výkonnej rady márne snažil presvedčiť Ben Guriona, že je možné dohodnúť sa na pokojnom spolužití s Arabmi v Palestíne pod podmienkou, že sa Židia vzdajú myšlienky na založenie svojho štátu. Za tento postoj bol Abravanel, ako sa dozvedáme, nielen vylúčený zo všetkých politických orgánov, ale bol aj spoločensky odvrhnutý, považovaný za zradcu, za toho, kto sa priatelil s Arabmi a svoj život dožil zatrpknutý v ústraní a v izolácii v starom dome na okraji Jeruzalema.
A práve do tohto schátraného domu vstupuje na začiatku knihy Šmuel, citlivý mladík, ktorý z finančných dôvodov prerušil štúdium na univerzite a našiel si kurióznu prácu – za ubytovanie a skromný plat robiť päť hodín denne spoločnosť nemohúcemu vzdelanému starcovi Geršomovi Waldovi. Za pár zimných mesiacov tu odhalí nielen tajomstvá jednej rodiny, ale metaforicky aj celého Izraela.
Šmuelove intelektuálne, ale postupne aj ľudské zblíženie s nemohúcim Waldom je dôležitou linkou knihy. Ide tu tak povediac o jej myšlienkové telo a mladý muž sa v rozhovoroch so skúseným mužom názorovo formuje. No ešte silnejšie a hlbšie ho ovplyvňuje vzťah s Ataljou Abravanelovou.
Atalja je vdova, hoci má už po štyridsiatke, je stále krásna a vo svojej odmeranosti záhadná. Ako sa Šmuel neskôr dozvie, jej manžela Michu zabili vo vojne v roku 1948, s ktorou ona ani jej otec Abravanel nesúhlasili, no Micha sa nechal proti ich vôli naverbovať a bol podrezaný a ešte aj ponižujúco zmrzačený arabskými vojakmi. Od tej doby Atalja žila v starom dome so svojím otcom a svokrom Waldom, ktorí sa prestali hádať, hoci dovtedy sa na ničom nezhodli. Michova smrť ich umlčala. Nebudem tu opisovať peripetie vzťahu Šmuela a Atalje, tejto, ako sa dá čakať, citovej línie, ale poznamenám, že málokedy som čítal tak presvedčivú a pútavo gradujúcu iniciačnú love story medzi mladíkom a zrelou ženou.
Avšak pri mojom druhom čítaní románu Judáš, v kontexte toho, čo sa dnes deje v Gaze, bol pre mňa zaujímavejší konflikt ideí medzi európskym Židom Waldom, zástancom štátu Izrael a prvého premiéra Ben Guriona, ktorého považuje za najväčšieho židovského vodcu všetkých čias, a jeho oponentom sefardským, východným Židom Abravanelom, ktorý bol zástancom spolupráce s Arabmi, založenia komunity, ktorú by Židia s nimi spoločne zdieľali, a varoval, že ak sa Židia po skončení britského mandátu v Palestíne nevzdajú zámeru založiť samostatný židovský štát, vypukne medzi Izraelom a arabským svetom krvavá vojna, ktorá bude trvať celé generácie, pretože každé židovské víťazstvo len znásobí hrôzu a nenávisť Arabov.
Netreba strácať zo zreteľa, že ide o fikciu, o román, v ktorom sú postavy zámerne nositeľmi rôznych protichodných právd, čo na rozdiel od historických diel, ktoré vždy inklinujú k určitému výkladu, poskytuje čitateľovi komplexný, to znamená aj protirečivý obraz sveta, v ideálnom prípade metaforický, ktorý nedáva definitívnu odpoveď, ale dokáže v každom čase, respektíve pri každom novom čítaní nastoliť staré, zložité otázky. Tým otázkam nepochybne najlepšie rozumejú tí, ktorí žijú v Izraeli, v Gaze a na Západnom brehu Jordánu.
Ich odpovede môžu byť rôzne. Amos Oz nám tú svoju v románe Judáš nedal. To ani nie je úloha umelca, ktorý nepíše schematicky. Jeho hrdina, mladík Šmuel, po odchode zo starého jeruzalemského domu, v ktorom prešiel intelektuálnym aj citovým dozretím, stojí uprostred prázdnej ulice a premýšľa. Tak sa román končí.
Jeden záver si však dovolím urobiť. Sú to práve dôslední idealisti, ktorí sa v realite praktického života stávajú zradcami, judášmi vlastných spoločenstiev, no čas im trpko dáva za pravdu. Nie v tom, že by sa ich idealistické predstavy predsa len naplnili, ale v tom, čo sa stalo z dôvodu, že boli úplne zavrhnuté. Ani Amos Oz by asi v roku 2014 nenapísal svoj román, ak by sám nevidel, že vojna, pred ktorou jedna z jeho postáv varuje, trvá s prestávkami nekonečné desaťročia a situácia sa len zhoršuje, pre obe strany. Úplne viditeľne pre Palestíncov, no bez zmeny prístupu to bude čoraz horšie aj pre Izrael.