Občas sa niekomu podarí zistiť, že citovaný fakt je nezmysel, ale v tom čase býva taký zavedený, že dostať ho z verejného povedomia je takmer nemožné. Howesov príklad je tvrdenie, že britská vláda poslala viac vojakov potlačiť povstanie ludditov, teda robotníkov, ktorí v strachu zo straty práce ničili v 19. storočí nové stroje, ako nasadila v Španielsku do boja proti Napoleonovi. Howes vystopoval, že tento fakt pochádza od marxistického historika Erica Hobsbawna, ktorý si upravil citáciu z pôvodného zdroja. Ako presvedčený ľavičiar chcel najskôr zdôrazniť represívny charakter britského štátu voči robotníckej triede.
Samozrejme, nemožno vylúčiť chybu. Jeden príklad z osobnej skúsenosti. Pri opätovnom prečítaní svojej dizertácie som narazil na citáciu, ktorá nedávala zmysel. Skontroloval som ju a zistil som, že som pri opisovaní nejakým nedopatrením úplne obrátil jej význam. Nedá sa však zbaviť podozrenia, že v poslednom období väčšina podozrivých tvrdení vychádza z potreby presadzovať svoju ideológiu, aj keď tomu nezodpovedajú fakty.
Ako to bolo s Elagabalom
Pozornosť upútalo britské North Hertfordshire Museum. To s veľkou pompou v novembri oznámilo, že sa bude vyjadrovať o rímskom cisárovi Elagabalovi (tiež Heliogabalus) ako o žene, pretože bol transgender. Vo svojej kolekcii má jednu Elagabalovu mincu.
Elagabal vládol v rokoch 218 až 222 a býva považovaný za jedného z najhorších cisárov vôbec. Vzhľadom na to, že sa stal vládcom v 14 rokoch, je potrebné mať pre jeho neschopnosť určité pochopenie. Bol údajne zvrhlík a sexuálny deviant posadnutý pretekmi vozatajov. Bol päťkrát ženatý, z toho jednu manželku si vzal dvakrát a jedna bola údajne vestálka, teda kňažka bohyne Vesny.
Vestálky skladali sľub panenstva. Ak ho porušili, boli pochované zaživa a ich milenec ubitý na smrť. Svadba s jednou z nich bola teda vysoko neštandardná. Elagabal mal tiež údajne mnoho homosexuálnych milencov. Vraj si vzal svojho obľúbeného vozataja Heriokla, atléta Zotika a chcel si vziať aj svojho generála Gannida. Ten naňho však naliehal, aby žil „umiernene a rozvážne“. Elagabal ho preto nechal zavraždiť. Sám tiež prostituoval v nevestincoch.
Hlavne bol rodovo fluidný. Bol nadšený, keď mu ľudia hovorili, že je Herioklovou milenkou, ženou alebo kráľovnou. Nosil make-up a parochne a vyhlásil: „Hovorte mi pani, nie pane.“ Ponúkal obrie sumy komukoľvek, kto dokáže prerobiť jeho penis na vagínu.
Lenže nevieme, či je čokoľvek z toho pravda. Moderní historici sú veľmi opatrní, antické zdroje sú vysoko nedôveryhodné. Tým hlavným pre Elagabalovu éru je Cassius Dio, zastávajúci významné pozície za cisára Severa Alexandra, Elagabalovho následníka, ktorý sa dostal k moci vďaka puču. Cassius Dio mal preto dobré dôvody, prečo predchodcu svojho pána čo najviac pošpiniť a vykresliť ho ako nenapraviteľného sexuálneho maniaka.
Obvinenie z podivných sexuálnych praktík a zženštilosti je celkom štandardnou praktikou rímskej propagandy. Navyše Rimania považovali za problematické, ak bol človek pri homosexuálnom styku v podriadenej „ženskej“ úlohe. Zo všetkých týchto dôvodov sú moderní historici k tvrdeniam Cassia Dia extrémne skeptickí. Avšak aj keby mal pravdu, predstava, že je možné progresivistické poňatie rodu a sexuality ľahko aplikovať na Rím tretieho storočia, je veľmi pochybná.
Mor v Londýne
V Elagabalovom prípade išlo len o rozhodnutie regionálneho múzea. Ďalší prípad sa týka štúdie, ktorú propagovala BBC. Výskumníci z Museum of London údajne zistili, že černošské ženy v stredovekom Londýne umierali na mor viac ako zvyšok populácie. Černosi vraj tvoria 18,4 percenta pochovaných na cintorínoch obetí moru, zatiaľ čo na nemorových cintorínoch len 8,3 percenta. U žien je rozdiel vraj ešte markantnejší.
Štúdia je extrémne problematická. Po prvé skúmaná vzorka bola veľmi malá. Závery boli založené na prieskume 145 ostatkov z troch cintorínov. Po druhé, nikto nevie, či sú „černosi“ naozaj „černosi“. Ostatky boli označené za „černošské“ na základe merania kostí, čo je vysoko pochybná metóda. Ukazuje to príklad „ženy z Beachy Head“.
Ostatky tejto ženy z doby rímskej ríše boli objavené v grófstve Sussex. Na základe merania kostí bola vyhlásená za prvú britskú černošku. Neskoršia analýza na základe DNA však ukázala, že žena pochádzala najskôr z Cypru, určite zo Stredomoria, a nie zo subsaharskej Afriky. Nakoniec černošská populácia v stredovekom Anglicku bola iba nepatrná, pokiaľ vôbec nejaká. Celá konštrukcia stojí nutne na vode.
Čierni hutníci
Posledným škandálom, ktorý hýbe britskou históriou, je kauza okolo článku Čierni hutníci a vznik priemyselnej revolúcie, ktorý vyšiel v akademickom magazíne History and Technology. Autorkou je Jenny Bulstrode z University College London. Článok sa zaoberá vynálezom nového procesu valcovania železa. V roku 1783 si Henry Cort dal patentovať valce na spracovanie železa s drážkami. Vďaka tomu bolo možné vyváľať dlhé súvislé kusy železa a nebolo ich nutné zložito zvárať dohromady. Dnes polozabudnutý Cort bol v 19. storočí vzývaný ako „otec obchodu so železom“.
Bulstrodeová tvrdí, že Cort technológiu nevymyslel, ale ukradol černošským otrokom na Jamajke. Jamajka bola významným zdrojom cukru. Otroci pracujúci v Reederovej huti si údajne uvedomili, že keď preženú železo cez drážkované valce na lisovanie cukrovej trstiny, môžu vyrábať jeho neprerušované kusy. Proces opozeral vzdialený Cortov príbuzný, ktorý v roku 1781 odišiel z Jamajky do anglického Portsmouthu, kde sa s Cortom stretol a všetko mu popísal. V roku 1782 Reederovu hutu na popud Corta zničila britská armáda, aby eliminovala Cortovu konkurenciu. Valce boli dovezené do Portsmouthu, kde si ich Cort prevzal.
Zistenie, že významná inovácia v metalurgii je dielom černošských otrokov a jeden z hrdinov priemyselnej revolúcie je prachobyčajný zlodej, bolo výbušné. Článok Bulstrodeovej si prečítalo vyše 34-tisíc ľudí, na akademickú štúdiu úžasné číslo. Zistenie referovali britské médiá, PR oddelenie UCL sa pýšilo úspechom Bulstrodeovej. Lenže nič v článku Bulstrodeovej nie je pravda.
Jej zisteniami sa začal zaoberať Howes. Pochybnosti vyjadrili aj Peter King, autor monumentálnej štúdie o britskom hutníctve v rokoch 1490 až 1815, Richard Williams, expert na spracovanie železa a priemyselnú revolúciu, a Oliver Jelf, magisterský študent z Buckinghamskej univerzity, ktorý si dal tú prácu a prešiel pôvodné dokumenty. Všetci dospeli k rovnakému zisteniu. Nič sa nestalo tak, ako Bulstrodeová opisuje.
Cortov príbuzný neprišiel z Jamajky do Portsmouthu, ale do Lancasteru na druhej strane Anglicka. Reederova huta bola zničená britskou armádou pre strach z francúzsko-španielskej invázie, nepriateľ by ju mohol využiť na výrobu zbraní, nie na Cortov popud. Žiadne súčasti huty neboli prevezené do Británie. Nakoniec neexistujú žiadne dôkazy, že by otroci nejako inovovali valcovací proces. To nie je prekvapenie, pretože valce na cukrovú trstinu sa nehodia na valcovanie železa. Cortove valce majú horizontálne drážky, tie na trstinu väčšinou vertikálne. Existujú síce tie s horizontálnymi, ale vzhľadom na to, že ich účelom je vytlačiť čo najviac šťavy z trstiny, nedajú sa použiť na valcovanie železa.
Magazín History and Technology po kritike oznámil, že štúdiu preskúma. Čakalo sa, či sa odhodlá v histórii k takmer bezprecedentnému kroku, teda k stiahnutiu článku. Namiesto toho sa za Bulstrodeovú plne postavil. Editori svoje vysvetlenie ukončili takto: „V žiadnom prípade sa nedomnievame, že fikcia je nezmyselná kategória – nepoctivosť a fabulácia v akademickej vede sú eticky neprijateľné... Ak chceme čeliť protičernošstvu euroamerických intelektuálnych tradícií, ako ich v priebehu minulého storočia explikovali DuBo, Fanon a učenci nasledujúcich generácií, musíme pochopiť, že to, čo dominantní aktéri euroamerických kultúr zažívajú ako ‚empirizmus', je hlboko podmienené predikujúcou logikou kolonializmu a rasového kapitalizmu. Robiť inak znamená obnoviť staršie formy hlboko selektívneho historizmu, ktoré podporujú nadvládu belochov.“
Nejaké prekrútenie historických faktov je teda v poriadku, pokiaľ je v záujme pokrokovej ideológie.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.
