Desaťtisíc malých ja. Ako sa robia experimenty na ľudských embryách

Boli to embryá, ľudské embryá, technicky vzaté „modely“ embryí, pretože veda zase raz predbehla legislatívu a so vznikom niečoho takého sa úradne nepočíta. Normálne embryo totiž vzniká – v tele alebo v laboratórnom skle, to je úplne jedno – spojením spermie a vajíčka. Tak to funguje u pavúkov, rýb, jašteričiek aj ľudí.

Niektoré embryá vo Weizmannovom inštitúte však vznikli z bežnej telesnej bunky. Boli to de facto klony svojho darcu.

Bunky odborné a neodborné

Bežná telová bunka nemá na prvý pohľad s embryonálnym vývojom nič spoločné, azda len to, že sa kedysi dávno z toho embrya vyvinula. Bežná telová bunka je špecializovaná a hrá v organizme jednu konkrétnu úlohu. Napríklad je súčasťou kože a chráni telo pred vonkajším prostredím alebo sa podieľa na myslení v mozgu, alebo sa potuluje v krvnom riečisku a stráži, či sa do organizmu nevplížil nejaký nepriateľ. K tejto špecializácii dochádza práve v čase, keď embryo v tele matky rastie, a to v tej najskoršej fáze vývoja.

Novorodenec sa už podobá dospelému človeku v tom, že má všetky tkanivá pekne diferencované: toto sú kosti, toto sú oči, toto je srdce. Rozdiel medzi ním a dospelým človekom je síce ešte značný, ale ide skôr o rozmery a niektoré detaily fungovania ako o fundamentálne rozdiely v samotnej stavbe tela.

Každá telesná bunka má však hlboko vo svojej minulosti okamih, keď ešte špecializovaná nebola – práve v čase, keď jej predchodkyne tvorili embryo. Z tejto minulosti si so sebou nesie kompletný kód DNA pre celý organizmus, z ktorého využíva iba určitú časť potrebnú pre svoju vlastnú funkciu.

DNA v organizme by sme mohli voľne prirovnať ku klavíru. Na klavíri zahráte skoro čokoľvek, ale jednotlivé "bunky" majú svoje vlastné „piesne“ a siahajú len po určitých klávesoch; tie ostatné nevyužívajú. Existuje dokonca jedna z mnohých teórií starnutia, ktorá hovorí, že starnutie je spôsobené tým, že bunky pozvoľna „zabúdajú svoju pieseň“ a vplietajú do nej tóny z cudzích pesničiek. Inými slovami, že sa napríklad pľúcna bunka začne chovať tak trochu ako kožná. A že čím viac sa takých buniek, ktoré si nie sú isté svojou vlastnou identitou, v tele nahromadí, tým viac degeneratívnych chorôb charakteristických pre vek z toho vzniká.

Návrat do minulosti je každopádne pre bunku možný. Hovorí sa tomu dediferenciácia a všeobecne je nežiaduca. Týmto smerom sa uberá rakovina, chaotické bujnenie tkaniva, ktoré ničomu neslúži. Žije len sama pre seba a odoberá telu toľko energie a živín, že ho časom zabije. S dediferenciáciou sa ale experimentuje aj v laboratóriu. Cieľom je vytvoriť kmeňové bunky.

Kmeňová bunka je bunka, ktorá ešte nemá jasnú identitu a môže sa premeniť do niekoľkých iných podôb, prípadne dokonca do ľubovoľnej podoby. Pomocou kmeňových buniek by sa dalo „zaplátať“ orgány zdevastované chorobami, napríklad srdce po infarkte, alebo dokonca obnovovať celé chýbajúce tkanivá, napríklad jednotlivé vytrhnuté zuby.

Krásnu teóriu však komplikujú dve skutočnosti. Jednak sa kmeňové bunky v tele správajú všelijako a ak sa nezvládne proces dokonale, môže vzniknúť viac škôd ako úžitku; napríklad práve rakovinové bujnenie alebo nejaké iné patológie (napríklad určitý typ kmeňových buniek, pomocou ktorých sa dá posilniť choré srdce, má zároveň sklon vyvolávať v príjemcovi nebezpečné arytmie).

Druhý problém je v tom, že kmeňových buniek je v ľudskom tele pomerne málo a s vekom ich ubúda. Práve starí ľudia, na ktorých liečbu by sa využili najlepšie, ich mávajú najmenej.

Kde však kmeňové bunky nie sú „od prírody“, tam by sa možno dali vyrobiť. Vlastne: prečiarknite „možno“. Kmeňové bunky sa dajú vyrobiť. Ako vždy, má to však niekoľko háčikov.

Naspäť do minulosti

Japonský vedec Šinja Jamanaka si v roku 2012 vyslúžil Nobelovu cenu práve za výrobu kmeňových buniek v laboratóriu. Podarilo sa mu totiž identifikovať zmes štyroch génov, ktorých pôsobením na bežné bunky sa dá dosiahnuť to, že sa z nich stanú bunky kmeňové. Používa sa pre ne skratka iPSC, indukovanej pluripotentnej kmeňovej bunky.

Jamanakov objavený proces nie je veľmi produktívny, pri jeho pôvodnom pokuse sa na kmeňovú bunku zmenila len jedna z niekoľko tisíc buniek. Jeden zo štyroch Jamanakových faktorov, známy pod menom c-Myc, je navyše silný onkogén a iba jednoduchá aplikácia kmeňových buniek do tela pokusnej myši má tendenciu vyvolávať u myší rakovinu.

Pred prvým pokusným nasadením u ľudí bolo treba nájsť bezpečnejšie spôsoby, ako kmeňové bunky vyrábať a ako s nimi zaobchádzať. Dnes už beží vo svete niekoľko desiatok klinických pokusov s nasadením iPSC na ľuďoch, ani jeden terapeutický postup však zatiaľ nebol schválený na plošné použitie. Snáď sa dočkáme aspoň do roku 2030; niektoré medzivýsledky sú totiž nádejné.

Pokusy „v skle“ sa robia oveľa ľahšie, pretože pri nich nikomu nehrozí bezprostredná ujma. Väčšina z nich sa točí zase len okolo konkrétnych tkanív, napríklad ciev alebo nervov. Niektorí vedci ale skúsili zájsť ešte ďalej. Čo tak vrátiť sa v čase až do skutočného okamihu nula, do chvíle krátko po počatí?

Ukázalo sa, že je to možné. Prvé pokusy viedli iba k ojedinelým embryonálnym bunkám. Tento rok sa ale izraelským vedcom podarilo to, čo predtým nikomu inému: pod ich mikroskopmi sa objavili skutočné embryá so všetkými súčasťami, ktoré od prírody majú mať, nerozlíšiteľné od embryí vzniknutých prirodzeným spôsobom. Produkovali dokonca aj hormóny skorého tehotenstva, ktoré dokázali zafarbiť tehotenské testy dočervena. Skrátka: potenciálni malí ľudia.

A ich „rodičia“ boli pritom len bunky. V niektorých prípadoch staré „implementované“ línie kmeňových buniek, ktoré sa používajú v laboratóriách už roky, v iných bunky zo vzoriek kože odobraté živým ľuďom. Na tento druh pôvodu by aj moderné úradné formuláre, ktoré „matku a otca“ nahrádzajú „rodičom jeden a rodičom dva“, boli krátke. Keby sa z týchto embryí narodili deti, išlo by o klony darcu. Niečo ako vaše jednovaječné dvojča, iba o generáciu alebo dve mladšie.

Štrnásť dní, a čo bude po nich

Žiadne deti sa z izraelských umelých embryí nenarodili a ani nenarodia; jednak nevieme, ako je to s ich skutočnou životaschopnosťou, ale hlavne by to odporovalo etickým pravidlám odboru. Vo vedeckom svete sa široko uznáva pravidlo, že experimenty na ľudských embryách sa vykonávajú najviac do veku 14 dní. Po tomto limite sa totiž v embryu začne viditeľne zakladať zárodok centrálneho nervového systému.

V poslednom čase ale silnejú hlasy, že tento limit by sa mal posunúť najmenej na 28 dní, možno ešte ďalej. Zástancovia takéhoto predĺženia argumentujú tým, že v štátoch, kde sú legálne potraty, je možné v súlade so zákonom usmrtiť aj ďaleko vyvinutejšie štádium ľudského plodu bez toho, aby sa to muselo nejako zložito zdôvodňovať. Rovnako sa technické možnosti laboratórií posunuli a embryá sa v laboratórnych podmienkach môžu „dožiť“ podstatne vyššieho veku ako len 14 dní.

Nejde pritom o samoúčelné hranie sa na bohov. Práve v prvom mesiaci od počatia sa v embryu odohrávajú rozhodujúce procesy, ktoré vedú k tomu, či sa tehotenstvo vôbec udrží, a ak áno, či sa dieťa narodí zdravé.

V prvých týždňoch vývoja sa tiež rozhoduje o tom, či prebehne onen trochu záhadný proces delenia embrya a výsledkom budú jednovaječné dvojčatá. Oproti tomu je zvyšných osem mesiacov vnútromaternicového vývoja už s trochou zveličenia „len poriadny rast“ už vzniknutého organizmu. Vyplatilo by sa teda rozumieť prvým týždňom našej existencie čo najlepšie. Čím viac poznania, tým väčšia pravdepodobnosť, že by sa niektorým vrodeným deformitám podarilo zabrániť, prípadne ich dokonca napraviť.

Skôr alebo neskôr bude ale hranica altruizmu prekročená. Veda dávno nie je výlučným hracím poľom niekoľkých bohatých západných štátov; dobre vybavené laboratóriá medzitým vyrástli ako vo východnej Ázii, tak aj v ropných kráľovstvách Perzského zálivu. Jedného dňa bude tento druh vedy rovnako rozšírený ako elektrina alebo coca-cola: inými slovami, okrem najchudobnejších štátov ľudstva úplne všade.

A potom bude nerealistické očakávať, že by sa všetky tieto štáty zhodli na jednotných pravidlách vedeckej a lekárskej etiky. Multipolárny svet bude multipolárnym aj vo svojich hodnotách a čo by bolo v Londýne alebo Prahe nepredstaviteľné, môže byť v Rijáde alebo v Jakarte úplne akceptovateľný jav. So zlou demografiou bojujú skoro všetky vyspelé štáty a niekomu môže napadnúť, že svoj problém vyrieši týmto spôsobom.

Ľudia, ktorí majú obavy zo stvorenia budúceho Frankensteina, si na svoje (prirodzené) narodenie nevybrali práve to najlepšie storočie.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.