O tom, že deti dnes trávia oveľa viac času v digitálnom priestore sociálnych sietí a internetu s mobilom v ruke, niet pochýb, vidíme to všade okolo nás. To, čo v súčasnosti už veľmi nezažívame, je ich džavot a krik na sídliskách, vidieť našich potomkov len tak vonku pri hrách s kamarátmi. Nech sú už dôvody a príčiny tohto stavu akékoľvek, manželia Miňo a Miška Krajčovičovci zo Senca sa to po pandémii, keď sa aj podľa štatistík alarmujúco zvýšili psychické problémy, úzkosti a depresie u detí, rozhodli zmeniť.
Vy ste, Miňo, pracovali v Armáde spásy s ľuďmi na okraji spoločnosti a vy, Miška, ste boli učiteľkou angličtiny. Obaja ste naraz zanechali svoje zamestnania a išli do neistoty, venovať sa deťom. Nebolo to príliš odvážne ostať bez príjmu?
Miňo: Určite bolo, aj tá neistota. Ale oveľa viac ma desí predstava, ako bude v realite žiť mladá generácia, keď už dnes, ešte ako deti, takmer v realite nežijú. Visia na mobiloch, nevidia, nepočujú, nevedia si prišiť gombík, zatĺcť klinec, nepozdravia a aj fyzicky sú slabšie, čo sa ani nedá čudovať vzhľadom na to, kde a ako trávia väčšinu mimoškolského času. Niektorým deťom rodičia platia záujmové krúžky a športové kluby, no je mnoho rodín, ktoré si to dovoliť nemôžu a veľa detí sedí doma na internete a na sociálnych sieťach.