Učíme deti normálne veci do života. A trávime s nimi čas, vravia manželia Krajčovičovci

O tom, že deti dnes trávia oveľa viac času v digitálnom priestore sociálnych sietí a internetu s mobilom v ruke, niet pochýb, vidíme to všade okolo nás. To, čo v súčasnosti už veľmi nezažívame, je ich džavot a krik na sídliskách, vidieť našich potomkov len tak vonku pri hrách s kamarátmi. Nech sú už dôvody a príčiny tohto stavu akékoľvek, manželia Miňo a Miška Krajčovičovci zo Senca sa to po pandémii, keď sa aj podľa štatistík alarmujúco zvýšili psychické problémy, úzkosti a depresie u detí, rozhodli zmeniť.

Vy ste, Miňo, pracovali v Armáde spásy s ľuďmi na okraji spoločnosti a vy, Miška, ste boli učiteľkou angličtiny. Obaja ste naraz zanechali svoje zamestnania a išli do neistoty, venovať sa deťom. Nebolo to príliš odvážne ostať bez príjmu? 

Miňo: Určite bolo, aj tá neistota. Ale oveľa viac ma desí predstava, ako bude v realite žiť mladá generácia, keď už dnes, ešte ako deti, takmer v realite nežijú. Visia na mobiloch, nevidia, nepočujú, nevedia si prišiť gombík, zatĺcť klinec, nepozdravia a aj fyzicky sú slabšie, čo sa ani nedá čudovať vzhľadom na to, kde a ako trávia väčšinu mimoškolského času. Niektorým deťom rodičia platia záujmové krúžky a športové kluby, no je mnoho rodín, ktoré si to dovoliť nemôžu a veľa detí sedí doma na internete a na sociálnych sieťach.

Miška: Sami máme dve deti a vieme, ako to dá zabrať dostať ich von, keď je aj škola nastavená na IT – úlohy, edupage a pri všetkom sa dnes využíva počítač, internet. Ľahšie sa deti na to namotajú. Ďalší veľký problém vidíme v strachu rodičov poslať sedemročné alebo osemročné deti len tak von sa hrať, lebo doba sa zmenila a ulice už nie sú také bezpečné. 

Ako ste začínali? 

Miška: Keď končila pandémia, začala vojna na Ukrajine a prichádzali utečenci aj do Senca, kde sme najskôr pomáhali riešiť praktickú agendu – nákupy potravín, vybavovanie dokladov a robili sme všetko, čo bolo treba, aby sme im situáciu pomáhali riešiť. Prichádzali s deťmi, takže úplne prirodzene sme sa začali venovať aj im, hoci nie všetci v Senci ostávali dlhodobo. 

Miňo: Mal som v garáži rôzne náradie z čias, keď som robil s drevom, a tak sme otvorili pre deti stolársky krúžok. Prekvapil ma obrovský záujem chlapcov, takže sme veľmi rýchlo museli pridať ďalší pravidelný termín pre nové deti. Začal som deti brávať do posilňovne a vznikol fitness krúžok, kde sa im venujem ako tréner, za čo mi ale neplatia. Samozrejme, že popri cvičení mám možnosť sa s nimi rozprávať, povzbudzovať ich, budovať si s nimi vzťahy. Počas leta sme začali aj vonku športovať, hrávať tenis, basketbal, chodili sme strieľať zo vzduchovky, nakúpili sme udice, vybavili rybárske lístky a chodili rybárčiť.

Miška: Boli aj deti, ktoré rybárstvo nebavilo, ale veľmi túžili chodiť s nami von, rozprávať sa, a tak sme vymysleli magnet fishing. Miňo kúpil magnet na 130 kíl, dal ho na 30-metrové lano a s deckami sme chodili na Strieborné jazero tu v Senci a lovili z jazera všetko, čo sa na magnet chytilo. Konzervy, mince, najväčší úlovok bol vreckový nožík. Deti to nesmierne bavilo, lebo mali dobrodružstvo z toho, ako si hľadali miesto, kde hodia „udicu“ a hádali, čo asi vytiahnu. No a taký drobný vedľajší efekt bol, že sme trošku pomáhali čistiť jazero. 

Aké deti vám chodia na krúžky a ako sa o tom dozvedajú? 

Miňo: Začali sme prirodzene s ukrajinskými deťmi, postupne sa o tom dozvedali a pridávali aj deti zo Senca, respektíve zo zahraničia, ktoré v Senci dlhodobo žijú. Teraz už k nám chodí na rôzne krúžky spolu asi 40 detí. Ja som extrovert a v podstate nemám problém osloviť deti na ulici, kdekoľvek, kde sa pohybujem, a pozvať ich.

Miška: Ja som robila pre niektoré ukrajinské deti ešte vlani v septembri aj domácu školu u nás v obývačke, lebo nie všetky sa v septembri dostali do seneckých základných škôl. Všade boli kapacity v triedach prekročené a keďže som bola učiteľka, tak som ich každý deň niekoľko hodín učila po slovensky čítať a písať, ale aj matematiku a angličtinu, aby neostali len doma, čo bolo aj psychicky pre tieto deti veľmi náročné. No a takto sa pridávali aj ony do krúžkov a ich kamaráti, ktorým o tom povedali.   

Všetky spomínané aktivity – stolársky, strelecký, rybársky krúžok – znejú viac ako chlapské, aj keď vieme, ako sa dnes kladie dôraz na to, aby sa nedelili činnosti na ženské a mužské. 

Miňo: Krúžky sú bezplatné a otvorené úplne pre každé dieťa, aj dievčatá. No akosi k týmto činnostiam, ktoré považujem naozaj viac za chlapské, prirodzene inklinujú viacej chlapci. Ale napríklad aj včera prišli dve dievčatá, že si chcú vyrobiť z dreva srdiečko ako darček pre niekoho, takže ja to nerozdeľujem. Ale úprimne som rád, že môžem ako muž chlapcov povzbudzovať v mužnosti a učiť ich aj praktickým zručnostiam. 

Napríklad na fitness krúžok, ktorý je trikrát do týždňa, začal s nami pred časom chodiť jeden stredoškolák, veľmi utiahnutý, slabšej fyzickej konštrukcie. Vyzeral byť ťažký introvert, s nikým nehovoril a nikto si ho v miestnosti nikdy nevšimol. Začal som ho trénovať. Mám taký zvyk, že jeden a pol roka sa niekomu venujem a potom, keď už ho všetko naučím, chcem od neho, aby sa on začal venovať novým a sám trénoval ďalších. 

A tento zakríknutý chlapec sa za rok a pol tak zmenil, že som sám ostal milo prekvapený. Je mimoriadne extrovertný, zaujíma sa o ostatných, sám fyzicky zmocnel, získal sebavedomie a keď ho vidím, ako teraz trénuje ďalších, ako si ich všíma, povzbudzuje, niet pre mňa väčšej radosti. Prednedávnom ma objal a poďakoval mi za to, čo som pre neho urobil, a to nehovorím na svoju chválu, ale predtým boli pre neho fyzický kontakt, objatie a prejav nejakého citu či emócie úplne nepredstaviteľné. 

Miška: Ja môžem teda doplniť, že máme aj spevokol a na ten chodia zase prevažne dievčatá a ženy, ale tiež je otvorený pre každého. A spomeniem ešte hudobné krúžky, zvlášť bývajú v pondelky bicie a kachony a v stredu sa stretávajú tí, čo sa chcú učiť hrať na gitaru.

Spomenuli ste, že krúžky sú pre deti bezplatné. Ako fungujete? Z čoho všetko financujete?

Miška: Založili sme občianske združenie Hope Street, niečo ako Ulica nádeje, a na stránke máme okrem všetkých našich aktivít uvedenú aj možnosť 20-eurovej podpory cez škatuľky nádeje. Takisto rodičom, ktorých deti chodia na krúžky, navrhujeme, ak môžu, aby platili 20 eur mesačne, ale je veľa takých, ktorí na to nemajú. Tieto deti rozhodne nechceme vylúčiť, veď najmä pre ne tu sme. Čiže žijeme dosť aj vďaka zázrakom. 

Miňo: Jeden čas nás asi pol roka podporovali priatelia, kresťania z USA, teraz máme skupinku ochotných a vzácnych ľudí zo Slovenska, ktorí si symbolicky „kúpili“ za 20 eur škatuľku nádeje a podporujú túto prácu mesačne. A napríklad v lete, keď sme začínali s rybárskym krúžkom, nás zavolala priateľka, ktorá má v Senci lekáreň, a dala nám peniaze na zakúpenie rybárskych udíc, evanjelický farár nám poskytol priestor, aby sme mohli v pondelky na fare nacvičovať bicie a spevokol. Občas nám niekto poskytne drevo na stolársky krúžok, ubytovanie pre ukrajinské rodiny poskytovala Apoštolská cirkev. Teraz cez Vianoce sme zase dostali peniaze na prenájom telocvične na basketbal a športové hry, to boli naše ďalšie aktivity teraz v zimnom období, keď sa nedá byť toľko vonku, ale, žiaľ, museli sme to prerušiť, lebo sme nemali na vysoký prenájom za telocvične v seneckých školách. Tak som rád, že môžeme piatkový basketbal znova na nejaký čas obnoviť a azda už na jar začneme hrávať častejšie vonku. 

Spomenuli ste, že žijete dosť vďaka zázrakom, to musí byť pre vás aj veľký stres, nemať tie istoty, finančnú rezervu, dá sa to vôbec? 

Miška: Áno, žiť zo zázrakov je na jednej strane veľmi náročné. Na druhej strane zažívame veľké povzbudenie a požehnanie, keď vidíme, že aj v tomto ťažkom období je stále mnoho dobrých a ochotných ľudí, ktorí sa podieľajú nejakým spôsobom na tom, čo sa netýka len ich osobného života a ich rodiny, ale širšieho okolia, iných detí, ich budúcnosti a životov.

Miňo: Ja napríklad zvyknem deti, ktoré chodia na krúžky z väčšej vzdialenosti a nemajú sa ako dostať, zvážať autom a potom ich rozvážam pravidelne nazad, aby som si bol istý, že bezpečne prišli domov. No naše auto už dosluhuje, nekúri sa v ňom a nedá sa naň spoľahnúť, ale vlani nám napríklad jedna pani požičala svoje auto na tri mesiace a teraz máme zase požičané auto od farára, tu zo Senca. A tiež hudobné nástroje pre krúžky a spevokol sme nakúpili za peniaze, ktoré sme nečakane dostali od jedného amerického misionára, ktorý žije v Senci a pomáha nám aj na hudobných krúžkoch. Aj naše bývanie s dielňou máme zázračne prenajaté od úžasných ľudí. Pravdou však je, že keby sme neboli veriaci a nevedeli v hĺbke srdca, že toto máme robiť, asi by sme taký pokoj a dôveru, že sme na správnom mieste, nemali.

Viem o vás, Miňo, že ste nemali ľahké detstvo. O to viac prekvapí, že ako človek, ktorý od svojho otca nedostal dobrý príklad a povzbudenie, dokážete nielen svojim, ale aj cudzím deťom dávať toľko podpory, povzbudenia, dokonca som počula, ako o vás jedno šesťročné dievčatko hovorí ako veľkom tatovi. Kde sa ten vzťah k deťom vo vás berie?

Miňo: Keby som mal deťom dať len to, čo som sám dostal od môjho biologického otca, bola by to depresia, frustrácia, úzkosť a samovražedné myšlienky. Rodičia sa rozviedli, keď som mal päť rokov a mama ostala na nás šesť detí sama. Bývali sme v ubytovni v malej garsónke. Ja som bol najmladší, často drzý, neposlušný papuľnatý a starší brat, policajt, keď si už nevedel so mnou rady, ma vychovával fackami. Okrem toho, že mi, samozrejme, chýbal otec, trpel som aj pocitom, že som lúzer, nikto, spodina, na okraji spoločnosti, ktorá o mňa nemá záujem. Aj preto mám dnes srdce pre takéto deti, lebo viem, aké to je. Ale napriek tomu by som sa asi nevedel k deťom správať inak, keby do môjho života nezasiahol ten nebeský Otec. 

Myslíte Boh? Ako zasiahol?

Keď som mal štrnásť rokov, moja mama, ktorá v tom čase bola na pokraji síl, uverila v Boha a ja som videl na jej živote a psychike veľké zmeny. Vtedy som Bohu povedal, že ak teda naozaj existuje, tak mi musí dať riadnu facku, aby ma zastavil v tom, ako som žil. Takú, ako som dostával od brata. Nechcem to celé opisovať, ako sa to stalo, ale najdôležitejšie pre mňa bolo, že som prežil Božie odpustenie, lásku, Boží záujem o mňa a zároveň výzvu, aby som sa obrátil od svojho dovtedajšieho života o 180 stupňov. 

Keď však človek prežije vnútorne až nadprirodzený pokoj a prijatie, ktoré ma naplnili, a získa istotu, že Boh je reálny, nebola to pre mňa žiadna námaha – zanechať svoj starý život, zmeniť sa. 

A vidím, že to, čo aj dnes deti a mladí ľudia veľmi potrebujú, aby mohli žiť šťastnejšie, čo by im pomohlo minimalizovať depresie, úzkosti, pocity nízkej sebahodnoty […], sú práve živé skutočné vzťahy, kde je záujem, láska, povzbudenie, aby vedeli, že niekomu na nich záleží. Decká potrebujú náš čas. Musia mať niekoho, kto im povie, že majú hodnotu, aj keď sa na to necítia, kto ich bude povzbudzovať, keď majú chuť veci vzdávať, kto ich usmerní, keď sa cítia neistí a stratení, ale kto ich aj okríkne, keď vojdú do miestnosti ako teliatka bez pozdravu. (Smiech)

Nie je riešením v duchu súčasnej „slobody“ nechať deti za každých okolností rozhodovať o sebe bez toho, aby sme sa predtým o ne zaujímali, rozprávali s nimi o veciach, aktívne počúvali o ich problémoch a snažili sa im porozumieť. Je naozaj ťažká doba a viem, že ani rodičia to nemajú ľahké, takže nie vždy toto deti doma dostávajú, obzvlášť ak sú z horších sociálnych pomerov, kde jeden rodič chýba a druhý má aj dve či tri zamestnania, aby to zvládol. Alebo kde sú v rodine nezhody, konflikty, neraz aj psychické problémy niektorého z rodičov.  

Ako reagujú na to, čo robíte, rodičia detí, ktoré k vám chodia do krúžkov?

Pozitívne, často nám píšu, ďakujú. Spomeniem aspoň jednu spätnú väzbu od mamy, ktorej syn bol neustále doma na mobile a bola z toho zúfalá, nevedela mu to nijako zakázať. Začal chodiť ku nám na stolársky krúžok a keď si vlastnoručne vyrobil prvý výrobok, bol z toho taký nadšený, že mi vtedy povedal, že toto je lepšie ako mobil. Zasmial som sa, bral som to ako momentálne nadšenie, ale jeho mama po istom čase písala, že doma majú v garáži dieľňu a že syn tam často chodí si niečo vyrábať. Viem to aj od neho, lebo mi posiela fotky svojich výtvorov. (Úsmev) Aj jeho mama mi písala, že je oveľa menej na mobile.

A o to nám presne ide. Nám je jasné, že sa nedá úplne odstrihnúť od techniky a technológií, ale to ani nie je cieľom, chceme len, aby sa deti naučili vyvažovať, aby žili aj v reálnom priestore a učili sa praktickým zručnostiam pre život, aby sa spolu stretávali a komunikovali bez toho, aby sedeli vedľa seba mlčky, každý s očami zapichnutými do svojho mobilu. 

Čo je vašou túžbou do nového roka? O čom snívate?