Ján Čarnogurský sa dožíva osemdesiatich rokov. Je to príležitosť na bilancovanie. Politik dosahuje významnosť prvej triedy, ak reprezentuje nejakú významnú, prelomovú politickú ideu, ktorú dlhodobo hlása, prípadne ju i dokáže uskutočniť.
Niektorí politici reprezentujú takých ideí dokonca viacero. Spomeňme Gustáva Husáka ako komunistický protipól kresťanského demokrata Čarnogurského. Husák reprezentoval antifašizmus Povstania, nastolenie komunistickej moci na Slovensku na prelome rokov 1947/1948, federalizáciu Československa v roku 1968 a potom normalizáciu komunistickej moci. Štyri idey, to už je slušné, samozrejme druhú a štvrtú chápeme v negatívnom zmysle.
U Čarnogurského ich dokážeme napočítať ešte viac. Vychádza mi to na šesť.
Čarnogurský a zápas proti komunizmu
Prvou ideou bola potreba povalenia komunizmu a nastolenia slobody na Slovensku. Tento zápas Ján Čarnogurského trval viac ako jednu dekádu a stal sa počas neho najznámejším slovenským disidentom. Obhajoval ľudí prenasledovaných režimom, organizoval vydávanie samizdatu, bol spoluorganizátorom Sviečkovej manifestácie, založil v roku 1988 Hnutie za občiansku slobodu na Slovensku, dostal sa do väzenia a vyšiel z neho počas Novembra 1989, aby sa vzápätí stal podpredsedom federálnej vlády.
Táto idea bola aj zásluhou Čarnogurského dotiahnutá do konca. Komunizmus je už dávno mŕtvou ideológiou.
Čarnogurský otvoril otázku slovenskej samostatnosti
Ján Čarnogurský bol prvým politikom, ktorý po Novembri otvoril otázku samostatnosti Slovenska. Videl ju nie ako okamžitú vec, ale ako stav, ktorý by sa mal dosiahnuť vstupom do Európskej únie, do ktorej by nevstupovalo Československo, ale Slovensko ako samostatný celok. Túto myšlienku verejne sformuloval na zakladajúcom sneme Kresťanskodemokratického hnutia 17. februára 1990 v Nitre.
Čarnogurský tak otvoril diskusiu o rozdelení Československa na celoštátnej úrovni. Aj vďaka jeho KDH diskusia viedla v júli 1991 k prijatiu federálneho ústavného zákona, ktorý umožňoval rozdelenie Československa, ak by bolo schválené referendom.
Možnosť rozdelenia Československa sa tým stala ústavne legálnou a legitímnou možnosťou.
Ján Čarnogurský napokon nestál pri dotiahnutí idey slovenskej samostatnosti do konca, lebo vo chvíli, keď sa lámal chlieb, KDH rozdelenie Československa nepodporilo. Čarnogurského dôvody k tomu boli nespočetne veľakrát diskutované, naposledy v Štandarde pred pár dňami.
Čarnogurský a boj proti liberalizmu
Ján Čarnogurský bol prvým slovenským politikom, ktorý pochopil, že nás čaká globálny zápas s liberalizmom. Túto ideu pomenoval v slávnom prejave na konferencii v New Yorku na jar 1992, keď bol vo funkcii slovenského premiéra. Prejav vzbudil veľké emócie v celom Československu. Potrebu tohto zápasu vštepoval aj svojej strane. O tejto otázke sa v KDH o pár rokov nato rozvinul vnútorný zápas medzi konzervatívnym krídlom Čarnogurského a liberálnejším krídlom Mikuláša Dzurindu.
Čarnogurský už počas disentu naznačoval, že Západ, ktorý bol naším spojencom v zápase s komunizmom, má v súvislosti s liberalizmom svoje osobité problémy. Po páde komunizmu bol politikom, ktorý jasne hovoril, že nová slovenská demokracia nemusí vo všetkom nevyhnutne preberať západný liberálny spôsob politického myslenia.
Tento zápas dnes prebieha a to nielen na Slovensku. Zďaleka ešte nie je ukončený a nevieme ani v ktorom bode zápasu sa nachádzame. Čarnogurský kedysi napísal ešte v Bratislavských listoch, ktoré vydával pod svojím menom ako samizdat, že na overenie pravdivosti, či falošnosti veľkej politicko-sociálnej myšlienky treba stredne dlhú historickú dobu, ktorou je spravidla jedno storočie.
Čarnogurský za EÚ, ale nie za jej diktát
Predchádzajúca idea súvisí s ďalšou ideou. Bola to vízia takej Európskej únie, ktorá nebude ideologicky kolonizovať členské štáty a vnucovať jej rôzne protirodinné ideológie. Tendencie EÚ k práve takejto ideologickej kolonizácii Čarnogurský vybadal už v polovici 90. rokov, v čase, keď všetci ostatní politici ešte videli politické myslenie EÚ ako vzor, ktorý treba len prevziať a kopírovať.
Čarnogurský teda podporoval vstup Slovenska do EÚ, ale zároveň vštepoval KDH, aby presadzovalo v EÚ princíp zvrchovanosti členských krajín EÚ v kultúrnoetických otázkach, čo znamenalo, aby sa o otázkach ako ochrana života a rodiny rozhodovalo iba v členských štátoch a orgány EÚ do toho nebudú zasahovať.
V roku 2002 som ako poslanec presadil v slovenskom parlamente deklaráciu o tejto zvrchovanosti. O ňu sa možno doteraz oprieť, keď nám z EÚ chcú vnútiť LGBT ideológiu, Istanbulský dohovor, a pod.
V roku 2003 podľa vzoru našej deklarácie podobnú deklaráciu prijal i poľský Sejm. Štáty strednej a východnej Európy ako na bežiacom páse prijímali v posledných desiatich, pätnástich rokoch zákony na ochranu manželstva. Na začiatku tohto procesu stála už skoro pred tromi desaťročiami Čarnogurského idea.
A idea sa rozvíjala ďalej v Čarnogurského KDH. Nešlo len o zvrchovanosť v kultúrnoetických otázkach. Ako Čarnogurského žiaci sme po roku 2000 presadzovali, aby sa EÚ nezmenila na superštát, ale aby si členské štáty ponechali právo veta. Preto sme v roku 2005 odmietli návrh Ústavnej zmluvy EÚ, preto v roku 2008 jediní poslanci, ktorí hlasovali proti Lisabonskej zmluve, boli piati bývalí členovia KDH, ktorí sa všetci hlásili k Čarnogurského odkazu. Mal som tú česť patriť medzi nich.
Čarnogurský proti americkým vojnám
Podľa Čarnogurského to, že v studenej vojne proti komunizmu sme stáli na tej istej strane ako USA, neznamenalo, že po páde komunizmu má Slovensko vo všetkom nasledovať USA. Najmä v otázkach vojenských, kde tvrdil, že v otázke členstva v NATO by sme mali byť opatrní. Vystupoval ako sebavedomý národný politik.
Táto idea sa za posledné štvrťstoročie, keď už poznáme históriu vojen na Balkáne, v Iraku, Sýrii, Líbyi atď., sa ukazuje tiež ako pravdivá.
Čarnogurský, Rusko, nástup multipolárneho sveta
Niekedy pred viac ako dvadsiatimi rokmi nám Čarnogurský rozprával veci, ktoré s odstupom času považujem za fascinujúce. Vtedy hovoril, ž americká politika smeruje k vojne proti Rusku. Čarnogurského som vždy podporoval, ale toto sa mi vtedy zdalo prehnané.
Lenže teraz beží na Ukrajine zástupná vojna medzi USA a Ruskom. Čarnogurský mal pravdu.
Čarnogurský ako prvý pochopil, že americký unipolárny moment, ktorý nastal po rozpade Sovietskeho zväzu, kedy sa stala Amerika jedinou superveľmocou, bude nahradený kvôli vzostupu Ruska a Číny multipolárnym globálnym usporiadaním, v ktorom si Slovensko má nájsť svoje miesto.
Či sa nám to páči alebo nie, ale vidno prvé náznaky, že táto idea sa začína napĺňať.
Tu musím poznamenať, že s Jánom Čarnogurským sa zhodujem v tom, že prvotnou príčinou vojny na Ukrajine bolo rozširovanie NATO za hranicu rozumnosti. Na rozdiel od neho si však nemyslím, že ruskú reakciu na túto nerozumnosť možno ospravedlniť.
Paradoxné víťazenie Čarnogurského ideí
Na Čarnogurského ideách a ich napĺňaní vidíme neuveriteľne paradoxný príbeh. Paradox spočíva v tom, kto tie idea napĺňal.
Čarnogurský bol známy ako nepopulárny politik. Čo to s jeho ideami urobilo?
So stranou, ktorú založil, sa Čarnogurský rozišiel
Všetky svoje idey Čarnogurský rozvíjal najprv vo svojom KDH. KDH ich dostalo takpovediac do rodného listu. Cesty Čarnogurského a cesty KDH sa už dávnejšie rozišli. To je prvý paradox.
Isteže sa nerozišli vo všetkom. Ale napríklad KDH sa výrazne rozchádza s Čarnogurským (samozrejme i so mnou) v pohľade na príčiny vojny na Ukrajine. Zatiaľ čo Čarnogurský jasne vidí príčinu vojny v pokuse Západu dostať Ukrajinu do NATO, europoslanci KDH Ivan Štefanec a Miriam Lexmann hlasujú za prijatie Ukrajiny do NATO, čím len živia plamene vojny.
Za boj proti liberalizmu sa niekdajšie Čarnogurského KDH nikdy nehanbilo. Dnes predsedníčka poslaneckého klubu KDH v NR SR Martina Holečková tvrdí, že poslankyňa Anna Záborská polarizuje slovenskú spoločnosť. Zrejme tým svojím najnevinnejším návrhom zákona, ktorý nezakazuje absolútne žiaden potrat, len sa snaží primäť matky k zodpovednému zamysleniu.
V problematike EÚ necítiť niekdajšieho nezlomného ducha KDH. Europoslanec niekdajšieho KDH, na rozdiel od súčasného Ivana Štefanca, by v Európskom parlamente nikdy nepodporil Istanbulský dohovor.
...a Čarnogurského idey podporujú jeho niekdajší rivali
Ešte väčším paradoxom je to, že jeho idey niekedy presadzujú jeho niekdajší politickí rivali, ktorí mali k Čarnogurskému miestami až nepriateľský vzťah.
Už sme spomenuli, že Čarnogurský hovoril o slovenskej samostatnosti ako prvý. V tom čase bol ešte Vladimír Mečiar federalistom. O dva a pol roka nato doviedol Slovensko k samostatnosti Mečiar.
S ochranou manželstva prichádzalo najprv KDH (v roku 2006), potom Konzervatívni demokrati Slovenska KDS (v roku 2009). Ústavný zákon o manželstve muža a ženy však v parlamente prešiel až v roku 2014, keď ho spoločne navrhlo KDH a Ficov Smer. Niekoľko rokov predtým, v čase, keď Smer vznikal, Robert Fico ešte hovoril o potrebe schváliť zákon o registrovaných partnerstvách.
Tému udržania suverenity a práva veta v EÚ, v ktorej dominovalo pred pätnástimi, dvadsiatimi rokmi KDH, dnes oživuje Robert Fico, ktorý v roku 2008 presadil v parlamente schválenie Lisabonskej zmluvy, ktorá právo veta už výrazne obmedzila.
Samozrejme, tí niekdajší rivali nespomenú, že sa posunuli k Čarnogurského názorom. To sa v politike nezvykne robiť.
Nakoniec všetko bude tak, ako to Čarnogurský povedal ako prvý
Najväčším paradoxom je však to, že vo všetkých významných témach, ktoré sme spomínali, to nakoniec bude tak, ako to večne nepopulárny politik Čarnogurský predpovedal a podporoval ako prvý.
A funguje to tak, že keď Čarnogurskému chýba politická popularita na presadenie svojej idey, tak časom vývoj dotlačí k uskutočňovaniu tej idey niektorého politika, ktorý tú popularitu má.
Čarnogurského ľudská stránka
Keďže tento článok píšem pri príležitosti Čarnogurského osemdesiatych narodenín, patrí sa okrem tejto analýzy dodať i čosi osobné.
Jaroslav Daniška a Milan Krajniak už spomenuli skutočnosť, ktorú si Slovensko nie celkom všimlo, a síce, že Ján Čarnogurský je nielen múdry a statočný, ale že vždy bol nesmierne ľudský, obetavý a veľkorysý. Veľkorysý i k protivníkom a nepriateľom. Je to skrátka dobrý človek.
Chcem len potvrdiť, že je to do bodky tak.
Jano, prajeme ti všetko dobré. Zdravie a ešte veľa dobrých rokov. A ďakujeme!