Jaroslav Daniška

S pani prezidentkou Čaputovou sa ešte budeme oficiálne lúčiť, ale keďže s tým už sama začala, na úvod jej treba priznať jednu vec. Odíde s väčším uznaním ako jej predchodca Andrej Kiska. Nech už dopadne jeho odvolanie po rozhodnutí prvostupňového súdu akokoľvek, Kiska sa ukázal byť mužom nižších spôsobov, aké sa od prezidenta očakávajú. Až príliš myslel na osobný zisk, osobné pohodlie a osobné výhody. Smutné zistenie.

Čaputová Kisku v niečom napodobnila. Aj pre ňu platilo, že obyvateľstvo a voliči ju začali spoznávať až vo funkcii, nie predtým. A ani v tomto prípade to nedopadlo dobre.

Treba priznať, že bola vystavená ťažším skúškam ako Kiska, musela postaviť vlastnú prezidentskú vládu – a skúsenosť s ňou bola tragická. Taká tragická, že Ódorov kabinet bude ešte dlho slúžiť ako odstrašujúci príklad. Všimli si to voliči, zahraniční diplomati (predstavte si, že ministri nedvíhali ani telefóny, povedal mi jeden z nich), aj vlády okolitých štátov.

Čaputová, hoci mala na začiatku správny inštinkt s Lipšicom, ktorého zablokovala ako kandidáta na generálneho prokurátora a prekážal jej aj ako kandidát na špeciálneho prokurátora, sa, žiaľ, nedokázala zorientovať ani v policajných vojnách. Pridlho asistovala Matovičovi a Mikulcovi, pridlho jej trvalo kým pochopila, čo je problém s Hamranom. Toho verejne len podporovala, aj keď podľa kuloárov po odvolaní Šimka pochopila, že urobila chybu.