Príbehy najkrajších bratislavských fontán sú magické. Viete, kde stoja a čo zosobňujú?

Je skoro nemožné predstaviť si Bratislavu bez fontán, ktoré zosobňujú verejný priestor, robia ho atraktívnejším, príjemnejším, naším. Často býva stredobodom námestia a miestom, kde sa ľudia radi a často stretávajú. Okrem toho má aj priznané ekologické funkcie – recykluje vodu, v čase horúčav zvlhčí vzduch, pohlcuje prach a utišuje okolitý hluk. Pri fontáne sa jednoducho cítime dobre a nemusíme byť ani zamilovaní.

Maximiliánova (Rolandova) fontána

8. september 1563 bol pre Bratislavu významný. V meste sa totiž prvýkrát konala korunovácia uhorského kráľa Maximiliána II. Na počesť významnej udalosti usporiadali štvordenné slávnosti. Kráľ Maximilián II. dal vybudovať v meste viaceré nádrže, z ktorých jedna sa stala fontánou so zdobeným stĺpom zavŕšeným sochou panovníka. Na podstavci sú vytesané nápisy oslavujúce jeho majestát.

Podľa prastarej legendy nestojí na vrchu najstaršej bratislavskej fontány Maximilián II., ale rytier Roland. Tento hrdina putoval po svete a ako zbraň mal v ruke ťažký meč – durandal. Jeho druhou ochranou bol zázračný roh – olifant. Mečom Roland poľahky porazil celé vojsko. Ak ale zatrúbil na roh, nepriatelia padali ako muchy. Zlikvidovaní silným spánkom.

Keď bájny rytier ukončil svoju púť a vrátil sa k nebeským archanjelom, bratislavské mamičky požiadali kráľa, aby na jeho počesť postavil fontánu. Rolandove melódie dokázali uspať každého a deťom ich pripomína od tých čas žblnkajúca voda fontány, pri ktorej sladko usínajú.

Rolandova (či Maximiliánova) fontána sa spája aj s jednou raritou. Brusel sa pýši slávnou sochou cikajúceho chlapca. Bratislava mala cikajúcich chlapcov až štyroch. Akurát o nich nevieme. Hoci zdobili časť stĺpa fontány, začali pohoršovať občanov, a tak ich v 18. storočí nahradili barokovými detičkami, takzvanými puttami, nesúcimi ryby.

Ganymedova fontána

Námestie pred starou budovou SND skrášľuje najkrajšia bratislavská fontána. Vznikla s výstavbou divadla v roku 1888. Vršok fontány zdobí orol s veľkými rozprestretými krídlami, na ktorom sedí usmievavý chlapček. Sochárovi Viktorovi Tilgnerovi (autorovi súsošia) sa podarilo spojiť grécku mytológiu so starými bratislavskými povesťami.

Podľa 600-ročnej legendy bol na mieste dnešného Hviezdoslavovho námestia ostrov obklopený dunajským ramenom. Na mieste fontány stála obrovská skala. Za ňou sa skrývali pred tatárskymi vojskami rybári. Viedol ich odvážny Lukáč. Ten nahovoril kamarátov, aby lovili v noci ryby pre hladných obyvateľov okupovaného mesta. Tatári rybárov objavili a zahnali na ostrov. V priamom boji rybári prehrávali, no zrazu sa zjavil veľký čierny orol.

Bratislavským rybárom prisľúbil pomoc, ak si ho budú navždy pripomínať. Orol prikázal rybárom, aby sa pevne držali skaly a letel nižšie. Ako klesal, bol väčším a väčším a mávaním obrích krídiel urobil také obrie vlny, ktoré utopili Tatárov. Ostrov a skala sa stratili pod stáročnými nánosmi bahna, no povesť sa zachovala.

Tilgner sa však inšpiroval aj antickým mýtom, kde na orlovi sedí Ganymédes, syn kráľa Tróa. Jedného dňa toto dieťa páslo ovce, keď sa nad ním zniesol Zeus premenený na dravého vtáka. Ten ho uniesol na Olymp, kde chlapec odvtedy nalieva bohom nektár večnej mladosti. Okrem chlapčeka a orla fontánu dekorujú deti. Držia štyri najtypickejšie druhy rýb Dunaja: kapra, šťuku, zubáča a sumca.

Fontána svätého Juraja

Nádvorie Primaciálneho paláca krášli súsošie svätého Juraja zápasiaceho s drakom. Mocný rytier sedí na koni a kopijou prebodáva jednu z troch hláv príšery, z ktorých steká voda. Legenda hovorí, že vždy 24. apríla (na Juraja) sa jazdec otočí okolo svojej osi. Zosadne z koňa a kopijou zamáva na všetky svetové strany.

Fontána pochádza zo 17. storočia. Autorom jej návrhu je synovec ostrihomského arcibiskupa Juraj Lippay mladší. Za vydarenú rekonštrukciu vďačíme sochárovi Alojzovi Rigelemu. O rytierovi Jurajovi koluje povesť, podľa ktorej sa v osade blízko Bratislavy usadil trojhlavý drak, ktorý ohrozoval každého okoloidúceho.

Každý rok na jar spomedzi obyvateľov vylosovali mladú dievčinu, ktorú príšere obetovali a na rok bol pokoj. Meno obete sa vytesalo do skaly. Roky šli, až kým neprechádzal krajom smelý mocný rytier Juraj. Žreb v lotérii smrti práve vtedy padol na dcéru panovníka. Juraj nezaváhal, drakovi odťal všetky hlavy a za odmenu dostal dcéru vládcu za ženu. Na jeho pamiatku nazvali oslobodenú osadu Svätým Jurom.

Svätý Juraj sa stal patrónom dediny Svätý Jur, no významným bol aj pre Bratislavu. Na Juraja sa volil richtár a dvanásť členov mestskej rady a v Dóme svätého Martina ste mohli získať úplné odpustky.

Kačacia fontána

Dnes si dá ťažko predstavíme, že kedysi rástli na Šafárikovom námestí stáročné vŕby a bosí chlapci tam bezstarostne pásli kačice na brehu Dunaja. Aspoň tak sa o tom rozpráva v bratislavskej povesti. Tá bola inšpiráciou pre sochára Roberta Kühmayera pri vytváraní nádhernej Kačacej fontány v parčíku – v strede Šafárikovho námestia.

Kačacia fontána z roku 1914 znázorňuje troch malých chlapcov a štyri kačice. Čo presne sa chlapcom stalo, dokladá povesť: Na brehu Dunaja žil mierumilovný vodník, ktorý sa rád hrával s deťmi. Jedného dňa sa mu ale deti začali posmievať a namiesto pečenej ryby mu dali na obed surovú žabu. Vodníka dokonca začali šľahať bičom a spolu s hydinou ho naháňali po lúke. Vodník sa veľmi nahneval, prút chlapcom vytrhol a sám ich začal naháňať a šibať. Koho šľahol, ten ihneď skamenel. A zostal presne tak, ako je na prekrásnej soche na Šafárikovom námestí.