Samotní obhajcovia špeciálnej prokuratúry pritom sami vystupovali v prípade generálneho prokurátora s argumentom, že voči jeho rozhodnutiam nie je možné podať odvolanie, a to je v právnom štáte neprípustné.

Nedostatok kontroly ako dôvod na zrušenie

Podľa sudcu Šamka iba táto jediná skutočnosť postačuje na zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry, pretože v právnom poriadku takéto anomálie nie je možné akceptovať. Koncept Úradu špeciálnej prokuratúry vníma ako vystavaný na schizofrenickom modeli, pretože formálne je súčasťou Generálnej prokuratúry SR, no v skutočnosti funguje ako samostatná prvostupňová dozorová časť prokuratúry. Prokurátori v nej podliehajú a sú zodpovední iba špeciálnemu prokurátorovi, a to až do právoplatnosti ich rozhodnutí vydaných v prípravnom konaní. Výsledkom toho je, že ich činnosť a rozhodnutia nie sú predmetom dohľadu zo strany prokurátorov generálnej prokuratúry.

V právnom systéme Slovenskej republiky tak sudca Šamko vníma dve relatívne nezávislé generálne prokuratúry, a to Úrad špeciálnej prokuratúry a Generálnu prokuratúru SR, rovnako ako aj dvoch „generálnych“ prokurátorov. Špeciálneho prokurátora, formálne označovaného ako námestníka generálneho prokurátora, ale bez relevantných kompetencií, a generálneho prokurátora.

Generálny prokurátor nemôže dokonca vykonať žiadne opatrenia uvedené v zákone o prokuratúre bez súhlasu špeciálneho prokurátora. Takýto stav je podľa sudcu Šamka v rozpore s definíciou postavenia prokuratúry, ktorá je zo zákona samostatná, hierarchicky usporiadaná jednotná sústava štátnych orgánov vedená generálnym prokurátorom a kde prokurátori pôsobia vo vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti.

Problém s rešpektovaním paragrafu 363

Druhý dôvod podporujúci zrušenie špeciálnej prokuratúry vidí sudca Šamko v problematickom prístupe úradu k rozhodnutiam generálneho prokurátora podľa paragrafu 363 trestného poriadku a jeho akceptovaniam. Poukazuje pritom na mnohé mediálne kritické vyjadrenia zo strany špeciálnej prokuratúry voči takýmto rozhodnutiam generálneho prokurátora. Podľa jeho názoru to demonštruje opakovanú neznášanlivosť špeciálnej prokuratúry voči kritike svojej dozorovej práce, čo samo osebe poukazuje na nedostatok potrebného nadhľadu pri vykonávaní svojich úloh.

Z dostupných informácií podľa sudcu vyplýva, že prokurátori Úradu špeciálnej prokuratúry aktívne odmietajú kontrolu prostredníctvom ustanovenia kritizovaného paragrafu. Napríklad odkladajú rozhodnutie o sťažnosti obvineného voči uzneseniu o vznesení obvinenia na dlhšie časové obdobie, čo vedie k absurdnej situácii, kde sťažnosť ostáva nerozhodnutá až do podania obžaloby. Tým sa trestná vec dostáva na súd a právo generálneho prokurátora na použitie paragrafu 363 zaniká.

Táto prax vedie k tomu, že obvinení často nepodávajú sťažnosť voči uzneseniu o vznesení obvinenia, pretože nečakajú, že by ich sťažnosť mohla byť vybavená v normálnej lehote. Takýto postup je ďalším príkladom anomálie vyplývajúcej z nekontrolovateľnosti Úradu špeciálnej prokuratúry. Sudca Šamko považuje za neprípustné tolerovať, aby Úrad špeciálnej prokuratúry súperil s generálnym prokurátorom a bránil mu v plnení jeho kompetencií. To vidí ako dôvod na zrušenie tohto úradu, pretože orgán verejnej moci by nemal obchádzať ustanovenie zákona len preto, aby sa vyhol nápravám svojej rozhodovacej činnosti zo strany generálneho prokurátora.

Mýty okolo špeciálnej prokuratúry

Pri treťom dôvode sudca poukazuje na argument o rýchlosti konania Úradu špeciálnej prokuratúry, jej špecializácii, závažných korupčných prípadoch či väzobných trestných stíhaniach. Podporovatelia tejto inštitúcie tvrdia, že táto časť prokuratúry má pôsobiť bez výraznejších prieťahov alebo rýchlejšie než ostatné zložky prokuratúry. Tento postoj však sudca Šamko považuje za mýtus.

Poukazuje na existenciu rôznych trestných vecí rôznej zložitosti a náročnosti v praxi, ktoré si vyžadujú odlišné časové rámce pre ich vybavenie, či už ide o jednoduché prípady, alebo zložité trestné veci s rozsiahlym skutkovým alebo právnym obsahom. To platí pre všetky zložky prokuratúry a súdy. Preto je trvanie konania v niektorých trestných veciach merateľné v mesiacoch, v iných dokonca v rokoch, a to aj v prípade Úradu špeciálnej prokuratúry.

Ako príklad uvádza akciu Búrka, kde vznesenie obvinenia od prokurátorky Úradu špeciálnej prokuratúry v marci 2020 vyústilo do podania obžaloby až v roku 2023, teda po viac ako troch rokoch prípravného konania, a to za predovšetkým závažné trestné činy, pričom voči niektorým obvineným ešte stále nie je ukončené prípravné konanie.

Sudca nevidí ako racionálny ani argument, že v prípade zrušenia Úradu špeciálnej prokuratúry by museli trestné veci z tohto úradu prejsť na krajské prokuratúry, ktoré nemajú skúsenosti s dozorom nad takýmito prípadmi. Na Úrad špeciálnej prokuratúry nastupujú prevažne prokurátori krajských a okresných prokuratúr či dokonca aj prokurátori už zaniknutých vojenských prokuratúr.

Navyše, krajské prokuratúry majú špecializované oddelenia, kde sa prokurátori zameriavajú na závažnú majetkovú, organizovanú alebo násilnú trestnú činnosť. Prechod trestných vecí z Úradu špeciálnej prokuratúry na krajské prokuratúry by teda z hľadiska odbornosti nepredstavoval žiadny problém. Možným problémom by mohla byť len personálna otázka, a to v prípade neúmerného nárastu množstva prípadov, čo by vyžadovalo posilnenie ich stavov alebo prechod prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry na krajské prokuratúry.

Ďalším argumentom zástancov existencie úradu je tvrdenie o dôležitosti Úradu špeciálnej prokuratúry v súvislosti so stíhaním závažnej korupčnej trestnej činnosti. Avšak zo štatistických údajov vyplýva, že počet stíhaných osôb v tomto ohľade nebol konzistentný, pričom zahŕňal aj prípady takzvanej drobnej korupcie. Napríklad v roku 2021 bolo stíhaných za korupciu 252 osôb, čo nie je tak vysoké číslo, aby si s tým osem krajských prokuratúr nedokázalo poradiť. Sudca poukazuje aj na iné štatistiky, ako štatistiku podávania návrhov na vzatie obvinených do väzby.

V roku 2019 predložili prokurátori špeciálnej prokuratúry 55 takýchto návrhov, avšak v roku 2020 sa tento počet zvýšil na 112, čo predstavuje nárast o viac ako 100 percent. Len v prvých troch mesiacoch roku 2021 bolo podaných 45 návrhov na vzatie do väzby, čo predstavuje vyšší počet ako celkový počet podaných návrhov za celé roky 2014 a 2015.

Príčiny rapídneho nárastu preferovania väzobných trestných stíhaní zo strany Úradu špeciálnej prokuratúry môžu byť podľa sudcu len špekulácie, no médiá naznačujú, že obvinené osoby, ktoré sa nepriznávajú, často čelia návrhu na vzatie do väzby. Naopak, tí, ktorí sa priznávajú, sú stíhaní na slobode alebo po priznaní sú prepustení z väzby. V neposlednom rade sa treba zamerať aj na účelové nadhodnocovanie právnych kvalifikácií práve za účelom väzobného stíhania alebo reťazenia väzieb, ktoré slúžia ako donucovacia forma priznania obvinených. Následne z takýchto situácií vzniká problematika spolupracujúcich obvinených alebo kajúcnikov, ktorí svoje výpovede produkujú výmenou za slobodu alebo beztrestnosť.

Sudca Šamko uvádza príklad v kauze Víchrica, kde bol sudca Kolcun obvinený iba na základe výpovede kajúcnika, ktorý mal tieto informácie iba z počutia. Na základe týchto argumentov sudca Šamko nevidí zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry ako žiaden zásadný problém, ak ich agenda pripadne krajským prokuratúram.

Vníma to ako potrebnú nápravu v súčasnom rozpoltenom systéme prokuratúr a zabezpečenie opätovnej riadnej kontroly zo strany nadriadeného úradu pri rozhodovacej činnosti prokurátorov. Pritom poukazuje na zaujímavý fakt v mediálnom priestore okolo debaty pri zrušení špeciálnej prokuratúry.

Argumenty v prospech zachovania tohto orgánu sú politické či založené na emóciách, ale chýbajú im relevantné odborné (právne) základy.