Čo predchádzalo pádu rektorky Harvardu

Komentátor Andrew Sullivan napísal v roku 2018 stĺpček Žijeme dnes všetci v univerzitnom kampuse, ktorý sa ukázal prorocký. Najskôr v tom, že sa maniere, hodnoty, spory a hystéria progresívnych akademických vrstiev preliali do mnohých iných sfér života. A teraz sa dá vlastne povedať, že sa vlna odrazila od tých iných sfér a vracia sa na univerzity.

Odstúpenie rektorky Harvardu Claudine Gayovej nemožno oddeliť od jej katastrofálneho vystúpenia pred americkým Kongresom, kam bola pozvaná spolu s funkcionármi ďalších dvoch univerzít (ďalšia z nich, rektorka Pennsylvánskej univerzity, už tiež odstúpila). Už pozvanie akademických funkcionárov nie je veľmi obvyklé, výzvy na odstúpenie či iné akcie, ktoré niektorí kongresmani univerzitám adresovali, sú rozhodne neobvyklé – sú to predsa nezávislé inštitúcie, do ktorých by politici nemali zasahovať.

Je však realita, že mnoho ľudí je na vojnovom chodníčku proti univerzitám. Na odstúpenie Gayovej by nikdy nedošlo bez revolty bohatých donorov z radov absolventov, ktorú viedol investor Bill Ackaman. A predovšetkým bez kampane, ktorú viedol Christopher Rufo, dnes najúspešnejší aktivista v boji proti takzvanému wokeness.

Z ďalších zradných prúdov, ktorými musia univerzity navigovať, pripomeňme rozhodnutie z minuloročného júna, ktorým Najvyšší súd zrušil afirmatívnu akciu pri prijímaní na univerzity. To je všeobecný záver, ktorý však vyrástol zo súdneho sporu, pri ktorom sa preukázalo, že Harvard diskriminuje Američanov ázijského pôvodu. Funkcionári amerických univerzít toho majú teraz na krku celkom dosť.

Skutočnosti, o ktorých sa nepíše

O woke ideológii, slobode prejavu, „cancel culture“ sa píše dosť. Skúsme vypichnúť niektoré aspekty prípadu Gayová, o ktorých sa toľko nepíše.

Rôzne dobre mienené rady akademickým funkcionárom, o ktorých sa dnes píše dostatočne, zdôrazňujú, že sa univerzity musia vrátiť k svojim liberálnym koreňom. Že sa musia orientovať na meritokratický ideál, na hľadanie pravdy, na vedecké objavovanie a nepodľahnúť nátlaku na to, aby robili spoločenskú revolúciu.

Lenže americké takzvané univerzity Brečtanovej ligy boli vždy inštitúcie, ktorých hlavným poslaním bolo formovanie elít. Pred druhou svetovou vojnou, ešte než prešli významnou reformou, ani veľmi nepredstierali, že by boli na prvom mieste špičkovými vedeckými pracoviskami. Boli to školy, v ktorých si synovia tradičných amerických elít (takzvaní WASPovia, ku ktorým sa priberala trocha, ale nie veľa, nadaných študentov iného pôvodu) predovšetkým osvojovali určité hodnoty, určitého ducha. Úspechy na športovom ihrisku boli rovnako nenahraditeľné ako nejaké to štúdium. Bola to prípravka, ktorá mala socializovať budúce špičky Wall Street, americkej politiky, diplomacie či tajných služieb.

Po druhej svetovej vojne sa univerzity zmenili, stali sa z nich centrá špičkového výskumu, otvorili sa ženám a menšinám, hlavným prijímacím kritériom sa stali výsledky v testoch. Lenže zároveň zostali tou prípravkou elít. Keď sa pozriete na biografiu špičkových politikov, ale hlavne ich poradcov, na životopisy špičkových novinárov alebo sudcov, je to očividné. Kým v roku 2020 prezident Trump menoval sudkyňu Amy Coneyovú Barrettovú, tvorili dlhé roky americký Najvyšší súd iba absolventi dvoch právnických fakúlt – Harvardu a Yale.

Pripomeňme, že Harvard prijíma na štúdium do ročníka 1 600 ľudí, a vidíme, aké elitné sito to je.

Za toto obdobie univerzity nesmierne zbohatli. Harvard je najbohatší, sedí na nadačnom fonde s hodnotou takmer 50 miliárd dolárov. Ostatné elitné univerzity nie sú ďaleko za ním. Keď vystupovali rektorky tých troch univerzít pred Kongresom, reprezentovali spoločne finančnú silu takmer sto miliárd dolárov. Občas sú elitné univerzity žartovne nazývané hedgeovými fondmi s pridruženou akademickou výrobou.

Tie univerzity sú teda nezávislé, neštátne, ale zároveň neziskové. To je tiež jeden z dôvodov, prečo za posledné desaťročie toľko nabobtnal ich úradnícky aparát. Administrátorov je na nich dnes viac ako akademikov. To nie je náhoda – rovnako ako to, že sa im a pár akademickým superhviezdam vedie dobre, zatiaľ čo podmienky začínajúcich akademikov sú dosť prekérne a školné vytrvalo stúpa. Úspešné neziskovky túto tendenciu mávajú.

Nároky na akademických funkcionárov

Z toho vyplývajú aj nároky, aké by ideálny vedúci akademický funkcionár mal spĺňať. Musí vedieť priťahovať akademické superhviezdy, ktoré sú pre školu magnetom, musia vedieť rokovať s bohatými sponzormi, s podnikateľmi, ktorí na výskume kooperujú, aj s politikmi (univerzity na výskumných grantoch dostávajú dosť peňazí od vlády, čo je tiež dôvod, prečo podliehajú toľkým vládnym reguláciám v oblasti občianskych práv). Zároveň musí vedieť uspokojovať študentských a akademických ideologických aktivistov, ktorých ochota vytvárať tlak a chaos v posledných rokoch vyložene exploduje. Obvykle tak robí zriaďovaním ďalších a ďalších vrstiev byrokracie a schvaľovaním reguluje zo sféry neblaho preslávené pod skratkou DEI – diversity, equity, inclusion.

Aby sme si to predviedli názorne – ideálny funkcionár musí byť schopný riadiť inštitúciu, ktorá produkuje špičkové vedecké výsledky v dobre speňažiteľných oblastiach, a zároveň prijať na štúdium uchádzača, ktorého skúšková esej spočívala v tom, že napísal stokrát „Black Lives Matter“ (stalo sa na Stanforde).

A ešte by k tomu sám mal byť obstojný akademik v tradičnom slova zmysle.

Čo chýbalo Gayovej

Harvardu ako elitnej inštitúcii sa to darilo. Lawrence Summers, ktorý musel odísť v roku 2006 z dôvodov, ktoré by boli na samostatný článok, je kvalifikovaný ekonóm bez ohľadu na to, čo si kto myslí o jeho politickej kariére. Jeho nástupca bol historik, ktorého knihy získali niekoľko cien. A tak ďalej.

U Claudine Gayovej sa túto vzácnu rovnováhu medzi akademickou kvalifikáciou, inštinktom pre operovanie v politicky náročnom prostredí a identitnými aktívami (černoška) nájsť nepodarilo.

To neznamená, že by jej úplne chýbali schopnosti. V roku 2018 úspešne predsedala likvidácii ekonóma Rolanda Fryera. To je nadaný mladý ekonóm, ktorý však, aj keď sám černoch, publikoval politicky nepohodlné závery o černošskej kriminalite, vzťahoch s políciou alebo prístupe k vzdelaniu. To, pochopiteľne, nebol dôvod na prepustenie – vhod prišlo aktivované #MeToo vyšetrovanie.

O rok neskôr Gayová opäť úspešne „manažovala“ zbavenie akademickej funkcie profesora Harvard Law School Ronalda Sullivana. Ten si znepriatelil aktivizované študentstvo tým, že sa vo svojej súkromnej advokátskej praxi zapojil do obhajoby padlého hollywoodskeho impresária Harveyho Weinsteina. Na študentov, ktorí by mali byť vychovávaní na pochopenie, že nemožno hodnotiť advokáta podľa klienta, to bolo trochu veľa. To však nebolo oficiálnym dôvodom na zbavenie funkcie. Tým bolo narýchlo zorganizované vyšetrovanie atmosféry na internáte, ktorú mal Sullivan za akademikov na starosti.

Takto sa na to musí, mohol by si mädliť ruky nejaký fiktívny boss tajného sprisahania amerických univerzitných administrátorov.

Lenže sa ukázalo, že Gayová, rovnako ako dve jej kolegyne, nevedia „čítať nálady“ v pre nich exotickom prostredí Kongresu. Vysvetľovanie, že to, či výzvy na genocídu Židov sú v rozpore s kódexom prejavu Harvardu, „záleží na kontexte“, tam neurobilo taký dobrý dojem ako na akademickej pôde.

A v tej chvíli nastúpil Christopher Rufo so svojimi zisteniami o plagiátorstve Gayovej. Jeho politický zámer bol úplne priehľadný. Lenže zároveň zvolil tému, ktorú ani univerzita, ani mainstreamové médiá nemohli obísť. Vyhýbal sa tomu, aby vyhlasoval, že chatrná publikačná činnosť Gayovej (žiadna kniha, dohromady jedenásť odborných článkov) prechádzala, pretože je černoška. Vyhýbal sa pofidernému meritu jej vedeckých prác (oboch sa, pochopiteľne, chopili iní). Sústredil sa len na plagiátorstvo, pretože na to sú záväzné predpisy. A uspel.

Možno je to len jedno kolo z mnohých v súčasných kultúrnych vojnách. To, že zapojením rôznych zainteresovaných skupín vznikla práve tu a teraz kritická mäsa, je dôsledkom náhodných okolností, menovite vojny v Gaze. Ale môže to odštartovať dlhodobý pohyb v akademickom svete.

Text ,ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.