Ako obstáť v cvičení útechy. Človek, ktorý úplne nepodľahne bolesti, je schopný ju vnímať a porozumieť jej

Ignatieff sa preto obracia na ľudí, ktorí žili v ťažkých dobách a o svojom utrpení podali správu. Hľadanie útechy je napokon všeobecne ľudské úsilie, žiadny výsostne intelektuálny alebo náboženský žáner. Každý útechu už hľadal alebo hľadať bude. Ale potom tu sú stratégovia, od náboženských postáv cez stoikov po existencialistov, ktorí na to išli systematicky. Niektoré prístupy pôsobia zvláštne, iné neprijateľne. Ostatne ten prímer s liekmi nie je zlý: niečo vhodíme a často zisťujeme, že sa nám tak akurát urobilo zle. S útechou to môže byť podobné.

Ignatieff sa obracia na tri tradície – židovsko-kresťanskú, filozofickú a sekulárnu. Z knihy je zrejmé, že k náboženským tradíciám autor chová úctu, ale veriaci nie je, a tá úcta je obozretná. Zaznieva napríklad Humov výrok, že chyby filozofov sú iba smiešne, zatiaľ čo tie náboženské často tragické. Ale občas platí opak. Autor spomína Karla Marxa, ktorý vraj chcel stvoriť svet, v ktorom by človek útechu nepotreboval. Aj to je slepá ulička.

Tá kniha sa trochu číta ako katalóg viac či menej schodných, ale občas priamo zatarasených ciest. Možno je aj preto plná života, lebo taký, zatarasený, život často je – a nakoniec, ale fakt až na samý koniec, sa snáď azda nádej objavuje.

Možnosti a hranice jazyka

Začnime bezradnosťou. Pôsobivý je príbeh Cicely Saundersovej, lekárky a zakladateľky hospicového hnutia. Keď raz bdela u umierajúceho, odriekavala mu naspamäť biblické žalmy. Keď jej došli, siahla po Biblii. V tej chvíli ju umierajúci zastavil a požiadal, nech radšej opakuje tie, ktoré si pamätá, tie, ktoré nosí v sebe.

Veta o slovách „po dátume spotreby“ tým získava nový význam. Slová neprešli len tým, ako sú nadužívané. Ich problém skôr je, že nie sú prežité. Nemáme slová, ktoré by s nami prežili život a ktoré by v sebe niesli prežitý život, napríklad celých generácií. Alebo je tu prinajmenšom dosť tých, ktorí takéto slová nepoznajú.

Asi aj preto sa opierame, keď je nám úzko, o terapeutický jazyk, v rovine jednotlivcov i spoločnosti. Ostatne sám Ignatieff spomína Sigmunda Freuda a jeho veľkolepý vynález psychoanalýzy. Otázka je, či si s týmto jazykom – nepochybne v mnohých kontextoch potrebným – vystačíme. Občas sa zdá, že ak je jediný, ktorý poznáme, jeho používaním skôr onemieme. Smútenie, žiaľ, zrútenie chápeme ako problém, ktorý treba rýchlo a účinne ošetriť.

V prípade duchovných tradícií je viac priestoru pre čas. Bolesť a zlo tu nie sú patológie, ktoré je potrebné výlučne liečiť alebo trestať. Je to niečo, čo patrí k životu. Bohužiaľ. To, že človek zakúsi zlo alebo ho druhému spôsobí, ho z ľudskej spoločnosti nevydeľuje. Bohužiaľ. Rituálny náboženský rámec navyše umožňuje samotu aj spoločenstvo. Síce sme všetci sami, ale môžeme byť vedľa seba a sprevádzať sa – a netreba na to nič hovoriť, vlastne netreba sa baviť. Takúto pomoc nie je dobré podceňovať.

Samozrejme, aj náboženský jazyk má medze. Krvavé udalosti poznáme, ale vieme aj to, ako obyčajne ľudské bývajú náboženské spoločenstvá. Zdá sa tiež, že všeličo zo židovsko-kresťanského dedičstva nie je zlučiteľné s modernou slobodou a spoločnosťou. Ale to naposledy spomínané je dvojsečné. Jednak možno nečítame dobre, keď v Biblii nachádzame iba výzvy na poslušnosť. Jób, jedna z najveľkolepejších náboženských postáv a utešiteľov toľkých ľudí naprieč toľkými storočiami, sa s Bohom prie. Jeho vzťah k Bohu je hádka.

Ani inak to s tou slobodou nie je jednoznačné. Moderný dôraz na slobodu často nepočíta s jej zákutiami. Dobre to vyjadril francúzsky filozof Paul Ricoeur. „Vieme, že sme neslobodní, ale cítime, že sme slobodní.“ Slobodní sme jedine skrze telo, emócie, naše slabosti, ktoré slobode hádžu polená pod nohy. Židovsko-kresťanská tradícia toto vníma, napokon aj preto myslí Ricoeur spolu s ňou, nie jej navzdory.

Náboženská intuícia je však realistickejšia aj v inom ohľade. Môžeme byť akokoľvek dobrí, mať akékoľvek sny i tie najlepšie schopnosti na ich dosiahnutie – a ono to zrejme aj tak nevyjde. Aspoň nie tak, ako sme si to predstavovali. Ak sa niečo podarí, bude to často napriek tomu, že sme takí, akí sme.

Ani nápad, ani myslenie, nieto radosť či cennejšie veci ako láska či odpustenie si človek nevynúti na druhých, ale ani sám na sebe. Vždy sú to dary. Pavol z Tarzu sám seba našiel cestou do Damasku. Na tejto ceste sa obrátil, ale to obrátenie bolo nechcené, nedobrovoľné. Milosť našiel napriek sebe samému. Bola to milosť, nie výkon. To je realistické zhodnotenie aj našich životov. Síce sme hocikedy nedosiahli milosť, ale že by sme to, čo máme, mali vďaka svojmu výkonu, výlučne vďaka nemu, je pochybné.

Ani zúfalstvo, ani nadšenie

Stoici zdôrazňujú schopnosť obrniť sa. Keď Cicero prichádza o tridsaťtriročnú dcéru Tulliu, ktorá umiera pri pôrode druhého syna, ponára sa rímsky politik a filozof do hlbokého smútku. Pritom ho jeho priateľ Servius Sulpcius vyzýva, že teraz nastal ten čas, keď môže ukázať, aký cnostný je. Nech ukáže, že vie byť silný nielen v dobrých, ale aj v ťažkých časoch. Cicero síce podlieha stavu, ktorý by sme dnes označili ako depresiu, ale nakoniec svoj smútok skutočne zdoláva a vracia sa zatvrdnutý, vo svojich očiach aj v očiach druhých víťazný.

Čože je toto za cnosť? Vraj schopnosť pohŕdať bolesťou a smrťou. Zo súčasného hľadiska sa to javí až nezodpovedne. Je to kruté voči sebe – veď si nedal priestor na zahojenie –, je to kruté aj voči druhým. Takto nezahojený človek bude ubližovať. Oboje je možné. Ale asi treba aj bolesti nastaviť hranice. Dokonca to môže byť tak, že jedine človek, ktorý úplne nepodľahne bolesti, je schopný ju vnímať, porozumieť jej, správne na ňu zareagovať. Filozofia by potiaľ, zo stoického hľadiska, mohla byť spôsobom, ako do seba vnášať mieru. Nepodliehať ani radosti, ani smútku, ani vytrhnutiu, ani beznádeji, ani hane, ani sláve.

Kto dosiahne tento odstup, možno žije plnšie, pretože sa nebojí života. Zrejme touto cestou by šiel aj politik, filozof, esejista Michel de Montaigne. Ak je filozofia k niečomu dobrá, potom vraj na to, že nás podnecuje vrhnúť sa do života – v dôvere, že máme záchranné koleso. Tá záchrana netkvie v nádeji, že sa nič nestane – stane –, ale vo vedomí, že aj tak sa dá žiť.

„Našou najzávažnejšou chorobou je pohŕdanie tým, čím sme,“ píše Michel de Montaigne. A čím sme? Podľa filozofa nie zasa tak veľkým tvorom, a preto si nemusíme klásť veľké úlohy a potom sa večer rmútiť nad tým, že sme toho dosť nestihli. To je pohŕdanie strateným časom. Veď sme možno práve v ten stratený čas žili.

Najuchopiteľnejšia je posledná časť knihy, v ktorej sa Ignatieff zaoberá spomínanou zakladateľkou hospicového hnutia. Saundersová objavila niečo, čo zvlášť moderný človek, ale dlhú dobu aj lekári, často prehliada. Ten objav bol prostý: ľudia dúfajú ešte tvárou v tvár smrti, vtedy, keď je pre lekára a často aj pre blízkych všetko stratené. My ešte vtedy dúfame.

Síce vieme, že umrieme, napriek tomu vraj dúfame, že to bude dobré. Vraj si potom predstavujeme, že času je málo, ale ešte je možné stihnúť vyriešiť finančné záležitosti, uvidieť blízkeho, zmieriť sa so sebou samými. Túto nádej nemožno brať ľahkovážne a je neprípustné tvárou v tvár umierajúcemu mrhať čas sentimentalitou. Je potrebné prizvať všetkých, ktorí môžu pomôcť – od právnika po strateného syna.

Možno je práve to tá najpodstatnejšia útecha – nádej, že sa zmierime so svojou chybovosťou, neschopnosťou mať svoj život pod kontrolou, že sa zmierime so svojou nevýnimočnosťou. Kým si vraj Ignatieff myslel, že jeho karty sú skvelé – je nesmierne talentovaný, všestranný aj pohľadný človek – , žilo sa dobre aj ťažko. Čo sa nepodarilo, chápal ako príkorie a zlyhanie.

Mať príležitosť starnúť je šancou už preto, že sa nárok na výnimočnosť z človeka odlupuje. Nikto, ani ten najvýnimočnejší, nie je uchránený osudových chýb, zlyhania ani úplne nezavinených pohrôm. A pretože je starnutie aj mierne analgetikum, ktoré nám dopomáha k tomu, aby sme mohli povedať: Napriek bolesti je život dobrý.