Nenápadná, ale unikátna výstava

V princípe to bolo jednoduché. Stačilo vytvoriť kresbou, maľbou, grafikou, kolážou, fotografiou, strojopisom.. ako-tak vtipné dielko približne vo formáte normalizovanej poštovej obálky a rozposlať priateľom k novému roku. Počet, spočiatku skromný, postupne narastal, od dvanásť či tridsať kusov, až po stovku či viac. Recipročne ste podobný počet v období niekoľkých dní až týždňov postupne dostávali, čo bolo milé a vzrušujúce. Stávalo sa, že niektoré novoročenky prichádzali hádam až okolo Veľkej noci, ale i tie sa veľkoryso tolerovali. Nuž, a toto všetko stačilo praktizovať aspoň desať rokov. Keď ste tieto nenáročné podmienky spĺňali, stávali ste sa účastníkmi celoštátnej hry zvanej Péefka, ktorá sa hrala počas normalizácie (70. a 80. roky minulého storočia) vo vtedajšom Československu.

Označenie Pour féliciter (v skratke P.F.) pochádza z francúzskeho „pre šťastie“, prípadne „veľa šťastia“, čo sa hodí ako prianie k novému roku. Neviem, kto bol prvý, čo začal v normalizačnom Československu túto formu komunikácie, hlavne medzi výtvarníkmi, praktizovať, ale neskôr sa potvrdilo, že azda nebolo šťastnejšieho nápadu, ako obísť neustále sledovačky Štátnou bezpečnosťou. V tom čase existovali rôzne spôsoby výtvarnej komunikácie, či už to boli albumy, bytové výstavy, rôzne aktivity typu performance, spoločné výstavy v náhradných priestoroch a tak podobne, vždy však s rizikom, že to ŠtB vyňuchala. Nasledovali predvolávania, vypočúvania, zastrašovania či priamo postihy. Péefká však boli výnimkou. Nebolo koho a začo „popoťahovať“.