V princípe to bolo jednoduché. Stačilo vytvoriť kresbou, maľbou, grafikou, kolážou, fotografiou, strojopisom.. ako-tak vtipné dielko približne vo formáte normalizovanej poštovej obálky a rozposlať priateľom k novému roku. Počet, spočiatku skromný, postupne narastal, od dvanásť či tridsať kusov, až po stovku či viac. Recipročne ste podobný počet v období niekoľkých dní až týždňov postupne dostávali, čo bolo milé a vzrušujúce. Stávalo sa, že niektoré novoročenky prichádzali hádam až okolo Veľkej noci, ale i tie sa veľkoryso tolerovali. Nuž, a toto všetko stačilo praktizovať aspoň desať rokov. Keď ste tieto nenáročné podmienky spĺňali, stávali ste sa účastníkmi celoštátnej hry zvanej Péefka, ktorá sa hrala počas normalizácie (70. a 80. roky minulého storočia) vo vtedajšom Československu.
Označenie Pour féliciter (v skratke P.F.) pochádza z francúzskeho „pre šťastie“, prípadne „veľa šťastia“, čo sa hodí ako prianie k novému roku. Neviem, kto bol prvý, čo začal v normalizačnom Československu túto formu komunikácie, hlavne medzi výtvarníkmi, praktizovať, ale neskôr sa potvrdilo, že azda nebolo šťastnejšieho nápadu, ako obísť neustále sledovačky Štátnou bezpečnosťou. V tom čase existovali rôzne spôsoby výtvarnej komunikácie, či už to boli albumy, bytové výstavy, rôzne aktivity typu performance, spoločné výstavy v náhradných priestoroch a tak podobne, vždy však s rizikom, že to ŠtB vyňuchala. Nasledovali predvolávania, vypočúvania, zastrašovania či priamo postihy. Péefká však boli výnimkou. Nebolo koho a začo „popoťahovať“.
Takto zdarne všetko prebiehalo aspoň dvadsať rokov, až vznikli bohaté kolekcie miniatúr, ktoré sú dokladom doby, ale sú aj obrazom umeleckého výrazu konkrétneho výtvarníka.
Milan Paštéka: PF 1977. Foto: archív redakcie
Vyjadrovacie prostriedky boli rôzne, množstvo by evokovalo grafiku, ale niektorí by túto možnosť posudzovali so zdvihnutým obočím. Cenené boli najmä rukodielne originály. Každý sa chcel vytiahnuť.
Dovolím si to porovnať s podobnou aktivitou, ktorá bola prednedávnom predstavená v Umeleckej besede: krabičky. Tie pokrývali podobný okruh autorov ako péefká. Krabičky mali rozmer 10 x 10 x 5 centimetrov, ktorý mohol výtvarník voľne pojednať.
Krabičky na výstave v Umelke. Foto: archív redakcie
Aj keď pripustíme, že ich mediálny ohlas bol náramný – séria putovných výstav v zámorí, rozsiahle recenzie, dlhometrážny film... ich význam bol skromnejší. Krabičky boli jednorazovým aktom, po zrealizovaní bezpečne ukryté pred sliedivými očami ŠtB. Prvýkrát sme ich uvideli až po revolúcii na výstave v Prahe. Péefká sa však rozposielali rok čo rok, okruh účastníkov sa rozrastal a ich a slabnúce dozvuky trvajú dodnes.
Samozrejme, vystavené novoročenky sú iba symbolom onej mohutnej a dlhoročnej činnosti, ale i tak vytvárajú presvedčivý obraz kolegiality umelcov, dnes už neopakovateľný. Keďže to bola doba predinternetová a predmobilová, našťastie neprinášala tie neosobné, banálne blahoželania, ktoré charakterizujú dnešok.
Jozef Jankovič: PF1989. Vpravo: Klára Bočkayová: PF 2024. Foto: archív redakcie
Výstava, sprevádzaná luxusným katalógom, je profesionálne zostavená a nainštalovaná s úctyhodným počtom exponátov (viac ako 600), elegantne adjustovaných. Keďže ide viac-menej o miniatúry, výstava sa musí podrobne „čítať“, čo je trochu náročné, ale o to viac zábavné. Značenia a datovania sú bezchybné, čo na mnohých výstavách často chýba. Ukazuje sa, že zopár nadšencov mnohokrát predstihuje kvalitou práce činnosť alebo skôr nečinnosť mamutích, štátom výdatne kŕmených inštitúcií. (Napríklad Kunsthalle čiže Dom umenia.)
Rád by som mená týchto nadšencov zdôraznil. Sú to: Magdaléna Mudrochová, Táňa Mažárová, odborný duch celého projektu Marián Meško, všetko zaštítené manažérom galérie Ivanom Jančárom a jeho kolegyňou Danielou Čarnou.
Marián Meško s pani Mudrochovou (vľavo) a Táňou Mažárovou (vprav). Foto: Galéria Slovenského rozhlasu/FB
Výstava potrvá do 1. marca 2024. Novoročné obdobie je najvhodnejšie na jej návštevu.