Od bozkávania výložiek do prezidentského paláca

Nejeden sa pokúša vysvetliť útoky Andreja Danka na svojho koaličného partnera a zároveň dnes najpopulárnejšieho politika Petra Pellegriniho a jeho stranu Hlas. Najviac sa hovorí o snahe získať tým niečo nad rámec koaličnej zmluvy, alebo aj o frustrácii, že sa mu to nepodarilo. Šiklo by sa napríklad ešte jedno ministerstvo pre SNS alebo pre seba osobne post predsedu národnej rady. Na Dankovom nekolegiálnom správaní môže mať podiel aj jeho povaha a v rámci nej to, ako vysoko – priam spasiteľsky – sám seba vníma. Spomeňme si, ako mu povolebná konštelácia v roku 2016 umožnila, aby sa stal druhým najvyšším ústavným činiteľom. Velikášsky to prežíval a dával najavo, že funkcia predsedu parlamentu mu bola udelená priam božou prozreteľnosťou. A keď raz jeden uverí, že je predurčený…

Andrej Danko si, nepochybne, aj po minuloročných voľbách na post predsedu parlamentu robil zálusk (možno aj nárok). Lenže tentoraz mu to povolebná matematika nedopriala. Dokonca kúzlom nechceného sa úlohy hlavných aktérov či rivalov vymenili. V roku 2016 to bol Peter Pellegrini, ktorý ťažko prežíval, že ho na poste predsedu parlamentu vystrieda práve predseda SNS. A veru dosť dlho sa Robert Fico v tom čase natrápil, popri koaličných rokovaniach, kým vymyslel pre Pellegriniho dostatočne honosnú funkciu dovtedy neexistujúceho podpredsedu vlády pre investície, aby ho ako-tak uspokojil. To len na okraj, aby bolo zrejmé, že vo vysokej politike niekedy zohráva úlohu aj obyčajná ľudská márnomyseľnosť.