Od bozkávania výložiek do prezidentského paláca

Nejeden sa pokúša vysvetliť útoky Andreja Danka na svojho koaličného partnera a zároveň dnes najpopulárnejšieho politika Petra Pellegriniho a jeho stranu Hlas. Najviac sa hovorí o snahe získať tým niečo nad rámec koaličnej zmluvy, alebo aj o frustrácii, že sa mu to nepodarilo. Šiklo by sa napríklad ešte jedno ministerstvo pre SNS alebo pre seba osobne post predsedu národnej rady. Na Dankovom nekolegiálnom správaní môže mať podiel aj jeho povaha a v rámci nej to, ako vysoko – priam spasiteľsky – sám seba vníma. Spomeňme si, ako mu povolebná konštelácia v roku 2016 umožnila, aby sa stal druhým najvyšším ústavným činiteľom. Velikášsky to prežíval a dával najavo, že funkcia predsedu parlamentu mu bola udelená priam božou prozreteľnosťou. A keď raz jeden uverí, že je predurčený...

Andrej Danko si, nepochybne, aj po minuloročných voľbách na post predsedu parlamentu robil zálusk (možno aj nárok). Lenže tentoraz mu to povolebná matematika nedopriala. Dokonca kúzlom nechceného sa úlohy hlavných aktérov či rivalov vymenili. V roku 2016 to bol Peter Pellegrini, ktorý ťažko prežíval, že ho na poste predsedu parlamentu vystrieda práve predseda SNS. A veru dosť dlho sa Robert Fico v tom čase natrápil, popri koaličných rokovaniach, kým vymyslel pre Pellegriniho dostatočne honosnú funkciu dovtedy neexistujúceho podpredsedu vlády pre investície, aby ho ako-tak uspokojil. To len na okraj, aby bolo zrejmé, že vo vysokej politike niekedy zohráva úlohu aj obyčajná ľudská márnomyseľnosť.

Súčasne treba povedať, že SNS sa v koalíciách vždy správala tak trochu ako vydierač, ktorý si je vedomý, že je síce politicky najmenším subjektom, no zároveň pre vládu nenahraditeľným. Hovorí sa, že väčšia karta berie, no v koaličnej politike môže občas platiť úplne opačné pravidlo. A Danko ho dôsledne uplatňoval už vo svojej prvej vládnej koalícii a dokázal ním veľa získať a aj mnohé prekaziť. V tom období mu bolo oporou to, že mal svoju stranu a svoj poslanecký klub pevne pod palcom. Dnes je situácia iná, labilná, a on to vie a z toho plynie nielen jeho frustrácia, ale aj miera jeho koaličných provokácií. Inak povedané, o čo je vo svojom poslaneckom klube neistejší, o to viac šteká smerom von a snaží sa upútať pozornosť nezmyselnými útokmi na koaličných partnerov alebo poúčaním, kto z koalície by mal kandidovať na prezidenta, akoby on bol ten, kto o tom rozhoduje.

V tomto zápale a možno aj bezradnosti, keď ho Pellegrini elegantne poučil, že výsledok prezidentských volieb nezmení nič na koaličnej zmluve, sa Danko vmanévroval do pozície a prísľubu, že SNS postaví vlastného prezidentského kandidáta. A viditeľne mu robí dobre, keď môže aj vlastnú osobu takýmto spôsobom stavať do stredobodu pozornosti, teda aspoň na fiktívny piedestál zámeru, že ak by to bolo nevyhnutné, tak on osobne sa pustí do prezidentského boja. Či tak Andrej Danko naozaj urobí, je veľmi otázne. Skôr by som povedal, že pud politickej sebazáchovy mu to predsa len nedovolí. Ak by totiž v prezidentských voľbách prepadol, mohlo by to pochovať jeho ďalšie ambície. Veď v zálohe má aj eurovoľby, do ktorých sa hotuje, azda po vzore Sulíka alebo len tak, aby o ňom reč nestála.

Zopakujme však to podstatné – fiasko akéhokoľvek prezidentského kandidáta SNS by bolo v prvom rade fiaskom predsedu strany. Možno by sa v tomto zmysle Andrej Danko mal zamyslieť, prečo ho niektorí jeho najvernejší tak vehementne podporujú v tom, aby SNS postavila vlastného kandidáta. Ono sa tým totiž v krátkom čase od parlamentných volieb opäť ukáže reálna sila strany pod jeho vedením.

Ale kto sa už raz nechal nahovoriť na slávnostné pobozkanie výložiek, ten sa môže dať nahovoriť aj na iné ceremónie.