Na prvý pohľad jednoliatu kompozíciu knihy, ktorá by sa poľahky dala označiť skôr za novelu než za román, prerušujú tri krátke prózy. Spája ich motív krásnej plávajúcej cárice. Miesto jej plávania sa však postupne mení z pôvodnej rieky na bazén, bezstarostné kúpanie sa stáva športovým tréningom.
Každá z troch próz vznikla v inom storočí. Hoci zdanlivo nemajú nič spoločné so samotným sujetom knihy, predsa sú jeho neoddeliteľnou súčasťou, pretože sú najvypuklejším lyrickým bodom diela. Tri krátke texty zároveň veľmi stroho a výstižne kondenzujú regres, ktorý v ľudskom pokolení v priebehu rokov zmohutnel: od schopnosti podľahnúť očareniu po neschopnosť vyplniť ničotu.
Nosný prvkom knihy je však samotný príbeh odohrávajúci sa prevažne v okolí zaniknutej kysuckej obce Riečnica. Do magicky príťažlivého prostredia vkladá autor nemenej magickú postavu, takmer rozprávkového starca Martina Macangu. Jeho život sa tiahne naprieč tromi storočiami, výzorom patrí do minulosti, ale elektrobicyklom do súčasnosti, a neustále bafká z fajky, pričom z dymu dokáže vyčariť najzvláštnejšie obrazce, niekedy celé scény.
Zatiaľ čo ťažko vysvetliteľné skutočnosti spojené s postavou Macangu umocňujú okolo neho pocit tajomna, príbeh staručkého obyvateľa zaplavenej obce Riečnica, ktorý sám alebo miestami s pomocou rozprávača odkryje, ho robí autentickou plnokrvnou postavou. Napriek značnej rozprávkovosti.
V silnom kontraste so starým Macangom predstavuje vzornú demonštráciu sterilnosti a umelo vyfabrikovaného sveta postava Optimusa Greata. Už len meno, ktoré si protagonista príbehu nechal zmeniť a ktoré rozprávač nikdy nie je lenivý uviesť celé, ho predurčuje na životnú cestu v hermeticky uzavretej, neautentickej bubline.
Optimus Great v toku príbehu stelesňuje pokrok a racionálne myslenie. Ruka v ruke so svojím zmeneným menom chce byť obklopený najlepšími a najlepším. Za životný údel si vybral luxus a najnovšie trendy. Minulosť je preňho väčšinou len objektom pohŕdania.
Autor požičal v diele majiteľovi farmaceutickej firmy vrtuľník, ktorým zároveň vstúpil do príbehu. Poryvom vzduchu z jeho vrtule rozvíril hladinu kysuckej vodnej nádrže, aby si v jej okolí obzrel lúku so vzácnym fialovým šafranom, ktorý mu mal zarobiť milióny.
Zarytý fanúšik budúcnosti a pokroku sa tak celkom kontrastne dostal na miesto, ktoré v sebe nesie odkaz bohatej minulosti. Optimus Great sa o nej dozvedá práve skrz starca Macangu, ktorého na lúke nájde oplocovať stromčeky. V tej chvíli ešte netuší, že má tú česť s majiteľom vzácneho pozemku.
Úmysel Optimusa Greata je ľahko čitateľný – kúpiť lúku za akúkoľvek cenu a rozprávkovo zarobiť. Na prvý pohľad sa mu zdá, že cesta k úspechu bude v tomto prípade priamočiara. Pokiaľ sa do nej nepostaví Martin Macanga.
Nenápadná, no ostrá kritika
V miernom rozpore s možnými očakávaniami Martin Macanga nie je moralizujúcou postavou, ktorá z pozície staršieho a „životom ošľahaného“ človeka poučuje a rozdáva múdrosti. Naopak, neduhy dokáže odhaliť aj vo svojom vlastnom správaní, ktorému nastavujú zrkadlo práve jeho mladší príbuzní.
Macangovo pôsobenie v živote Optimusa Greata chce byť nenápadné a nenásilné. Hoci predovšetkým starec by mal aký-taký nárok – vzhľadom na bohaté životné skúsenosti – otvorene kritizovať Greatove povrchné maniere, túto úlohu si nárokuje sám rozprávač.
Vďaka zašifrovanej irónii vychádza na posmech Greatova snaha ohúriť svojich hostí naučenými gestami a frázami. Smiešne pôsobí jeho urputné úsilie o čo najlepší a najmodernejší vzhľad. Rovnako sarkastický tón si vyslúži aj jeho konštatovanie "technológia je technológia".
Veľmi láskavo však do strojenosti a uhladenosti Optimusa Greata zaznieva zmienka o tom, ako miluje svoju manželku. Ani rytier v nepriestrelnom brnení sa nedokáže celkom ubrániť salve citu.
No ani Optimus Great nedokáže udržiavať neporušenú fazónu nonstop. Pod vplyvom alkoholu sa v miestnej krčme začali z neho vyplavovať pramene človečiny, ktoré ho z pôvodnej vypočítavosti obrátili na ľudskú bytosť z mäsa a kostí, dokonca s dušou. Škoda len, že paralelne s procesom vytriezvenia sa vracalo aj Optimusovo strojené obchodnícke ja.
Kritický rozprávačov hlas však nezaznieva len na adresu jedného z hlavných protagonistov, ale všeobecne karhá spoločenské neduhy. Na pranier sa dostala napríklad nečinnosť úradov, ktoré očakávajú, že sa problémové prípady vyriešia samy, ale aj ľudská chamtivosť, ktorá dedičstvo rieši ešte skôr, než "milovaný" príbuzný opustí svet.
Intertextualita, návrat do minulosti aj odkaz budúcim generáciám
Jeden z najmenej nápadných, no najzásadnejších motívov Podmanického diela zrejme prináša intertextovú narážku na útle dielo Muž, ktorý sadil stromy od francúzskeho spisovateľa Jeana Giona. Význam neúnavného vysádzania drevín má však v oboch dielach odlišný význam.
Zatiaľ čo vo francúzskom diele húževnaté sadenie stromov odkazuje na tvorivú moc človeka a istú schopnosť pretvárať svet, rozsiahly jedľový les, ktorý je dielom staručkého Macangu, symbolizuje roky a skúsenosti jeho života.
Najzreteľnejšie táto skutočnosť rezonuje v závere diela, keď sa do pozornosti čitateľa aj samotného Optimusa Greata vráti Macangovo varovanie, aby nikdy nevyrúbal jedľový les, ktorý roky-rokúce vysádzal.
Pokiaľ totiž vytne svoje korene, ľahko znehodnotí pôdu, o ktorú mal taký bezhraničný záujem a ktorá mu mohla vďaka prácne vysadenému lesíku vyniesť obrovský kapitál. Materiálny, v inom význame však duševný.
Celé dielo môžeme pokojne označiť za metaforu varujúcu pred škodlivosťou zabúdania na tradície, snahy byť pokrokový za každú cenu, ale aj odstrihnutia sa od vlastných koreňov. Naša pôda, ktorej neodmysliteľnou súčasťou je les, teda dielo minulých generácií, sa ľahko môže stať neúrodnou, ak sa zbavíme "zavadzajúcej" hory.
Zdanlivé a skutočné víťazstvá i metamorfózy
Zaujímavým prvkom Podmanického diela je akási neúplná – či dokonca žiadna – katarzia jedného z hlavných hrdinov. Či sa nakoniec Optimus Great vymanil zo svojho umelého sveta a do akej miery na seba nechal zapôsobiť odkaz starého Macangu, si musí čitateľ premyslieť sám. Rozprávač tento fakt úmyselne „nedotiahol“.
Katarzia v pravom slova zmysle nastala u Martina Macangu. Hoci na prvý pohľad vychádza z diela ako morálny víťaz, ktorý je sám osebe "dokonalou" literárnou postavou, jeho vnútorný prerod je badateľný a veľmi sympatický.
Macanga sa však zmení aj navonok, keď sa z neho stane bežný smrteľník. Jeho recept na dlhovekosť a azda aj čítanie myšlienok má zrazu v plnej moci Optimus Great. Moc je však jediné, čím Great krátkodobo disponuje. Časom sa z nej stane kameň úrazu.
Keďže Najlepší a Veľký si do svojho remesla nenechá hovoriť, odstrihne sa od múdrej rady skúsenejšieho a veci vykonáva po svojom. V závere však na svoje pokrokové teórie doplatí a zo zdanlivého víťaza prieťahov o lúku sa stáva porazený na plnej čiare.
Nadčasovosť, viacvrstvovosť, láskavosť
Kniha Jána Podmanického sa dá bez výčitiek svedomia zaradiť do poličky prínosu pre slovenskú literatúru. Skrz krátku sondu do minulosti kysuckej dediny a jej obyvateľa prináša nadčasový odkaz do budúcnosti a zároveň dvíha varovný prst nad všetkým, čo sa môže javiť ako skvelý pokrok. Dielo potichu našepkáva, že môže ísť o pascu, v ktorej je naznačený skôr úpadok či regresia.
Negatívne môže pôsobiť na čitateľa nadužívanie názvov značkových vecí a ich špecifikácia. Prehnané charakteristiky síce čo-to vypovedajú o povrchných záujmoch Optimusa Greata, v texte sa však miestami môžu javiť takmer ako reklama.
Kladné hodnotenie si zaslúži aj zručnosť autora vniesť do príbehu viac rovín, ktoré možno vnímať osobitne. Buď prvoplánovo ako príbeh dedinského starca a mestského človeka, alebo ako metaforu rozporu medzi tradíciou a pokrokom. Obe vrstvy diela zvládol autor veľmi dobre.
Milo a ľudsky pôsobí v diele aj fakt, že žiadny protagonista sa neprofiloval ako tradičná záporná postava, ktorú by čitateľ z knihy najradšej vystrihol. Podmanický dokázal všetkým svojim postavám vdýchnuť aspoň kúsok ľudskosti, ktorá im ponecháva šancu na obrátenie.
Či však katarzia nastane, ponechal autor na čitateľovi. Odovzdal mu dielo s dôverou, že jeho postavy dotvorí a bude strážiť ich odkaz podobne, ako Macanga oplocoval svoj jedľový les.
