Francúzsko má od minulého týždňa novú vládu s novým predsedom Gabrielom Attalom. Prezident Macron vymenovaním už štvrtého predsedu vlády naplno využíva svoje ústavné právomoci. Zatiaľ čo premiér je zodpovedný za každodenný chod vlády, prezident prijíma kľúčové rozhodnutia a určuje smerovanie. Macron nechce meniť svoju centristickú orientáciu, chce len vzbudiť ten dojem. Politický komunikátor Attal sa na to hodí lepšie ako strnulá technokratka Borneová. Ak sa osvedčí, o štyri roky by mohol v prezidentských voľbách brániť Elyzejský palác proti Marine Le Penovej. Na novom tíme nie je zaujímavé ani tak to, čo má v úmysle robiť (odpoveď: nič nové), ale to, kto to vlastne je.
Po nástupe Macrona sa Attal stal najmladším ministrom v piatej republike a vo veku 34 rokov je najmladším predsedom vlády Francúzska. Za šesť rokov vo vysokej funkcii preukázal jednu (podľa kritikov jedinú) politickú schopnosť. Vyniká v politickej komunikácii. Začínal ako hovorca Macronovho hnutia a následne zastával štyri ďalšie funkcie. Všade sa však zdrží príliš krátko na to, aby ukázal niečo iné, ako pekné slová. O rozruch sa postaral v lete, keď po nástupe na ministerstvo školstva priznal, že školy nie sú v dobrom stave, a zakázal tradičné moslimské oblečenie pre žiačky. Kdekomu sa uľavilo po progresivistických experimentoch jeho predchodcu so senegalskými koreňmi.
Aj prvý mediálny škandál novej vlády sa týkal školstva. Attalova nástupkyňa vo funkcii ministerky Oudéa-Castéra čelila kritike za to, že posiela svoje deti do súkromných škôl. Macronova bývalá spolužiačka z prestížnej školy ENA a preplácaná manažérka reagovala úprimne. Na rovinu povedala, že vo verejných školách neustále odpadávajú hodiny a deti sa toho veľa nenaučia, preto ich dala do súkromnej katolíckej školy, kde sa cítia dobre a bezpečne. Rozpútala sa búrka. Učiteľské odbory žiadajú ospravedlnenie a komentátori špekulujú, či ministerka po niekoľkých dňoch vo funkcii neskončí.
Pokrytectvo je na všetkých stranách. Parížska elita, ku ktorej patrí ministerka, jej manžel (bývalý šéf veľkej banky, teraz prezident farmaceutického gigantu) a aj tí komentátori, verejne ospevujú pedagogické experimenty a kultúrne obohacovanie z migrácie. Sami však celý život žili v chránenom prostredí a svoje deti radšej nevystavujú pokrokovým experimentom a kultúrnemu obohacovaniu. Dávajú ich do súkromných škôl, kde prevláda tradičný spôsob vyučovania a disciplína a ktoré si starostlivo vyberajú, koho prijmú.
Verejné školy majú rôznu úroveň, ale ak sa dieťa ocitne v "kultúrne bohatej" štvrti v etnicky rôznorodom okolí, nemá šancu dostať sa do elitných škôl, ktoré mu otvárajú cestu ku kariére. Oudéa-Castéra radšej neriskovala ani nadpriemernú verejnú školu v bohatej štvrti, kde žije so svojím manželom. Čo však majú robiť bežní Francúzi?
Drvivá väčšina členov Macronovej novej vlády sa narodila a vyrástla so striebornou lyžičkou. Týka sa to aj vlád predchádzajúcich. Samotný Attal, syn filmového producenta a matky z aristokratických a veľkoburžoáznych kruhov, dostal celé priehrštie kultúrneho a ekonomického kapitálu. Dokonca ani nenavštevoval obyčajné súkromné lýceum, ale supervýberovú Alsaskú školu. Aby svojim voličom ukázal, že napriek svojej privilegovanej kariére chápe ich životné útrapy, šikovne upozornil na svoju homosexualitu. Nedáva ju do popredia, ale z médií sa dozviete, že v mladosti bol kvôli svojej orientácii šikanovaný, a preto je rovnakou obeťou sociálnej nespravodlivosti ako mnohí iní. Mainstreamové médiá potom oslavujú jeho politický vzostup ako veľký sviatok emancipácie a tolerancie.
Ani nová ministerka kultúry Rachida Datiová nezapadá celkom do šablóny privilegovaných: otec je murár z Maroka, matka Alžírčanka, desať súrodencov, z toho dvaja odsúdení za drogy. Sotva dokončila školu a do uhladeného parížskeho prostredia nezapadá. Do vrcholovej politiky ju pretlačil Sarkozy ako ministerku spravodlivosti. Datiová je konzervatívna, ale skôr na ľudový spôsob podľa Sarkozyho, nie na katolícky spôsob Fillona. Nepodporuje multikultúrne experimenty, feministické excesy ani imigráciu. Na druhej strane sa roky špekulovalo o tom, ktorý z jej milencov je otcom jej dcéry, než od jedného z nich vysúdila alimenty. Keď ju vládny kolega z ministerstva vnútra vytočil, dostal päsťou.
Foto: Rachida Dati/FB
Ako starostka prominentného siedmeho parížskeho obvodu (Eiffelovka, Invalidovňa, veľvyslanectvá) je úspešná, ale rozhodne nie je miláčikom kultúrnej elity. Na ministerstve vystriedala Libanončanku Rimu Abdul Malakovú, ktorá im išla po ruke. Svoju podlízavosť však prepískla, keď vyhlásila, že odoberie rád čestnej légie Gérardovi Depardieuovi, ktorý je predmetom dlhodobého prenasledovania zo strany aktivistov. Macron sa svojho obľúbeného herca zastal a Abdul Malakovú odpísal. Nomináciou Datiovej chce presvedčiť ľudí o svojej ľudovosti. Ako dopadne stávka na neriadenú strelu? Skôr dobre, do ničoho veľkého sa púšťať nebude. Kultúra ju nezaujíma, o dva roky chce na parížskej radnici nahradiť progresivistku Hidalgovú.
Stéphane Séjourné v saku uprostred. Foto: Stéphane Séjourné/FB
Hrou na istotu je nový minister zahraničných vecí Stéphane Séjourné, najbližší prezidentov spolupracovník od samého počiatku: poradca, generálny tajomník Macronovej strany, donedávna šéf liberálov v Európskom parlamente. Minister zahraničných vecí je rovnako ako premiér homosexuál, dokonca tvorili mocenský pár, jeden radil Macronovi, druhý hovoril za vládu a spolu žili v registrovanom partnerstve. Pred dvom rokmi sa rozišli, dnes sa stretávajú o jedno poschodie vyššie.
Attalova vláda je možno o niečo menej progresivistická a technokratická. Ale rovnako ako tá predchádzajúca bude vládnuť s elitnou prezieravosťou, ktorá Francúzov tak provokuje. A na to ani tá najgeniálnejšia komunikácia nebude stačiť.