Kde hľadať zmysel života, keď sa celý svet zbláznil

V rastúcich mestách už človek nemusel chodiť do kostola, ale ani dodržiavať ľudové zvyky. Oslobodil sa od mnohých povinností, ale tiež sa začínal pýtať, odkiaľ vlastne ide a kam smeruje. Obe svetové vojny končili nielen biedou a utrpením, ale aj otázkou, prečo sa stali a aký malo toto veľké ničenie zmysel.

Viktor Frankl (1905 – 1997), ktorého otec pochádzal z juhomoravských Pohořelic, bol rakúsky psychológ, ktorý pôvodne vyšiel z okruhu Sigmunda Freuda, ale postupne sa mu, ako všetci nadaní žiaci, čoraz viac vzďaľoval. Kľúčovým obdobím pre neho boli tri roky strávené v rôznych koncentračných táboroch vrátane Terezína, kde prišiel o svojich najbližších príbuzných. 

Po návrate do Viedne z neho počas deviatich dní „vytryskla“ kniha, ktorá vyšla pod jednoduchým názvom Psychológova skúsenosť v koncentračnom tábore (1946). Jej hlavným posolstvom je, že ľudia v koncentračných táboroch, ktorí verili, že ich život má nejaký zmysel, lepšie prežívali roky hrôzy a poníženia. Kniha bola neskôr preložená do angličtiny s pozmeneným názvom Človek hľadá zmysel. Nikto to nečakal, ale predaj rýchlo dosiahol niekoľko miliónov kusov. Dodnes je považovaná za jednu z najdôležitejších kníh 20. storočia. Často sa na ňu odkazujú špecialisti, ktorí sa zaoberajú prežívaním národov i jednotlivcov.

Franklove názory prenikli aj do náuk filozofických a náboženských spoločností a obohatili hebrejskú tradíciu „devekut“. Ide o široko poňatý výraz, ktorý znamená život v komunite a zároveň primknutie k Bohu. Je to štýl života, ktorý nás ukotvuje v spoločnosti a zároveň spája s niečím, čo stojí nad človekom. Zatiaľ čo „Božia milosť“ kresťanských cirkví na nás samotných príliš nezávisí, devekut je úplne v našej moci. Nie je cieľom, ale východiskom k ďalším vyšším cieľom. Stal sa súčasťou pôvodne chasidských náuk, ktoré zanechali svoj odtlačok napríklad v okolí Černobyľu, po celej Haliči a napríklad aj v moravskom Mikulove.

Vedieť, že zmysel života existuje

Význam Franklovej eseje o hľadaní zmyslu života spočíval nielen v počte čitateľov hľadajúcich zmysel svojho života, ale aj v obrovskom vplyve na desiatky ďalších výskumov, na ktorých sa zúčastnili až tisíce respondentov. Ukázalo sa – a to je možno jeden z najdôležitejších poznatkov psychológie 20. storočia –, že vedomie zmyslu života má obrovský celkový dosah na schopnosť prežívania a spokojnú vyváženosť nášho života vrátane ďalších nečakaných účinkov.

Tie sa prejavujú napríklad rýchlosťou, s akou sa hoja rany, či tým, ako pociťujeme bolesť po operácii kolena. V náročných časoch, aké najskôr prichádzajú, je, myslím, prvá a nevyhnutná vec ujasniť si, o čo nám v živote ide a čo vlastne chceme. Mladšia generácia to má zložitejšie, pretože sociálne médiá kladú dôraz na to, ako sa človek javí svojmu okoliu, a nie na to, aký je.

Slovo „zmysel“ je blízke anglickému „meaning“, je to prchavý cieľ, ku ktorému sa približujeme premýšľaním či rozjímaním. Nemecké slovo „Sinn“ je odlišné a viac odkazuje na hľadanie cesty a udržanie správneho smeru. Zmysel života sa v priebehu života mení, je to územie, ktoré opakovane strácame a opakovane si ho musíme vybojovať. 

Pokiaľ spoločnosť hľadá hlavný zmysel v tom, aby sa cítila dobre („feel good society“), tak nemôže byť pevne ukotvená v pocitoch, ktoré sú z povahy veci pominuteľné. Potrebuje si budovať vlastnú, zato veľmi zraniteľnú bublinu, ktorá ju izoluje od hocikedy krutej reality. Mať zmysel života znamená, že je dôvod žiť. Keď sme sa zdržiavali v navažskej rezervácii, ktorú postihla vlna samovrážd mladých ľudí, došli sme za miestnym učiteľom práve s Franklovou knihou v ruke.

Jednoduchá celistvosť 

Franklova kniha sa síce stala klasickým titulom, ale len nedávno zhrnula viedenská psychologička Tatjana Schnellová výsledky mnoho desiatok pokusov a výskumov na tému zmyslu života. Príliš o nich nepočujeme, pretože sme vo vleku zlých správ, navyše si ľudia častejšie rozprávajú o chorobách ako o tom, že sa im vlastne dobre darí.

Psychológovia, ktorí sa zmyslom života dlhodobo zaoberali, predpokladajú, že v sebe obsahuje štyri hlavné súčasti. Tou prvou je súdržnosť či celistvosť ako presvedčenie, že svet aj naša povaha držia pohromade, že celok dáva zmysel. V čínskej praktickej filozofii, ako je vyjadrená napríklad v Knihe premien, sa často hovorí o blahodarnom pôsobení, ktoré pochádza z jednoduchej celistvosti. Druhou súčasťou je vidieť, že to, čo robíme, má nejaký praktický, viditeľný vplyv, hoci že sa postaráme o deti alebo vypestujeme paradajky. Zmysel prestávame cítiť, keď naše činy k ničomu nevedú a nikto ich nepotrebuje. Vedomie zmyslu vytvára aktívne prostredie, nedostatok zmyslu pasívne prešľapovanie. Keď nič nemá zmysel, nemám ho ani ja.

Ďalšou základnou zložkou zmyslu života je orientácia ako schopnosť nájsť smer vlastného života. K tomu však potrebujem poznať smer, ktorým sa uberá celá spoločnosť či dokonca svet, čo je v súčasnosti, ktorá umožňuje mnoho ciest, ťažké. Podobne neľahké je v čase pominuteľnosti a sociálnych bublín niekam patriť a byť toho súčasťou, teda byť zakotvený v niečom trvalejšom, kde mám svoje miesto. Môj mladší kolega odišiel na cestu okolo sveta, ktorá sa predĺžila na niekoľko rokov. Veľa toho videl a spoznal, ale pritom sa vedome odpojil od svojej spoločnosti a mal potom problém sa do nej vrátiť a nájsť si partnerku.

Keď myseľ lieči telo

Mať pocit zmyslu života je niečo iné ako cítiť sa šťastný. Podľa výskumov tá vôbec najnebezpečnejšia situácia nastáva, keď sa človeku darí celkom dobre, a napriek tomu túži po šťastí. Tieto typy prežívajú viac stresov a depresií snáď preto, že šťastie trvá len chvíľu a nepodobá sa extáze, ktorú videli vo filme.

Napriek tomu – a to opäť podľa sociologických výskumov – existuje spôsob, ako prežiť sériu šťastných rokov. Ide o dobré manželstvo a pekné rodičovstvo. Má to zhruba štvrtina ľudí. Asi všetci poznáte výskumy, podľa ktorých vyšší plat znamená lepší pocit, ale len do určitej miery, potom ani viac peňazí neprináša ďalšie šťastie. Typy, ktoré sa potrebujú porovnávať s ostatnými, vyžadujú ku „šťastiu“ nadpriemerné príjmy, ostatným k spokojnosti stačí menej. Tu je rozhodujúcim pocitom, či cítime vďačnosť za to, čo máme alebo prežívame.

Lekári a psychológovia dlhodobo skúmali vplyv zmysluplnosti života na myseľ, ale aj na telo. Pri jednom z výskumov, na ktorom sa zúčastnilo 11-tisíc Američanov, sa ukázalo, že ľudia, ktorí veria v zmysel sveta, starli pomalšie, lepšie si pamätali a mali menej neurotických a depresívnych stavov. Nemecká štúdia ukázala znížené riziko Alzheimerovej choroby. Niekoľkoročný výskum 43-tisíc Japoncov, ktorí mali odpovedať, či život má zmysel, vo variantoch Áno, Nie, Čiastočne, opäť preukázal významný vplyv zmysluplnosti. To by sme koniec koncov očakávali, ale oveľa záhadnejší a zaujímavejší je vplyv na telo.

Starať sa napríklad o záhon s mrkvou

Až tisíce ľudí rôzneho veku sa v tomto prípade zúčastnilo štúdie. Začína sa dotazníkom, keď sa psychológ niekoľkými otázkami dostáva k jadru oznámenia, či pre dotyčného má svet a jeho vlastný život nejaký zmysel. Po niekoľkých rokoch sa výskumníci vracajú a sledujú napríklad úmrtnosť, krvný tlak, rýchlosť chôdze, pohyblivosť alebo schopnosť znášať bolesť. Prakticky sa vždy ukazuje, že ľudia, ktorí veria v zmysluplnosť sveta, sú na tom aj o 50 alebo viac percent lepšie.

Hlavným dôvodom, prečo sa pocit duše tak významne premieta do tela, je pravdepodobne kombinovaný účinok. Pocit zmyslu nás motivuje k ďalším aktivitám a zároveň vedie k bežnej sebaúcte a striedmosti v tom zmysle, že nepotrebujeme toľko extrémnych a mizériu sveta prehlušujúcich zážitkov, ako je napríklad silné návykové pitie či závislosť od hracích automatov alebo rýchleho šoférovania.

Máme tendenciu hovoriť o tom, že západná spoločnosť podlieha všetkým možným krízam, ale realita je často oveľa lepšia. Kríza hľadania zmyslu sa výrazne posunula k mladým generáciám (v Nemecku až 40 percent) a zostáva pomerne vysoká (asi 20 percent) u stredných generácií. Formu existenčného smútku a pociťovanej zbytočnosti má menšia skupina seniorov nad 70 rokov. To súvisí s tým, že títo ľudia nemajú už žiadne zodpovednosti, teda že ich nikto (už ani tá mačka) nepotrebuje. Takže sa nebojte dávať úlohy seniorom, úplne im život neuľahčujte a nechajte ich, nech majú nejakú zodpovednosť, napríklad za zeleninový záhon.

Prečo zanikajú ríše?

Nie je nutné presne vedieť, čo je zmyslom sveta či osobného života, ale dôležitý je pocit, že existuje. Ten býva sprevádzaný často neurčitým vedomím toho, či sa tohto zmyslu držím, alebo sa mu vzďaľujem. Vyžaduje aspoň čiastočnú predstavu o tom, kto som.

Ak má totiž svet aj ja nejaký zmysel, má hodnotu, o ktorú sa treba starať a chrániť ju. Pražský židovský autor Johannes Urzidil po konci Rakúsko-Uhorska napísal krátke zamyslenie, prečo zanikajú ríše. Podľa jeho skúsenosti z nedostatku lásky. Pôsobia tak nezmyselne a zbytočne, že vlastne už nikomu nestojí za to, aby ich udržoval pri živote. A to bol zrejme aj prípad zániku socialistického režimu. Rozpadol sa, pretože prestal dávať zmysel aj svojim tvorcom.

Dnes sa nachádzame v ďalšej podobnej fáze, keď sa zdá, že celý svet sa nejako pokazil a zbláznil. V podstate máme dve možnosti. Buď ho necháme zrútiť a nová situácia nám ukáže ďalší smer života, alebo sa pokúsime nejako prehodiť výhybku a nastaviť si svet inak. 

Kolaps starého sveta môže mať charakter vojny v Gaze, ale aj celkom radostného a tvorivého budovania Poľska či Československa po katastrofe rokov 1914 – 1918. V každom prípade sa ukazuje, že niečo tak zdanlivo vzdialené a abstraktné ako zmysel života odďaľuje vek, hojí rany a možno zachraňuje civilizácie.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.