Kardinál Korec –  skutočná osobnosť svetovej cirkvi. V pondelok uplynulo 100 rokov od jeho narodenia

Ako poznamenal istý múdry muž: „My Slováci sme najväčší ikonoborci, nepotrebujeme diablovho advokáta, ktorý by vznášal námietky proti našim svätcom.“ Čo to znamená? Že na každom nájdeme niečo, čo sa nám nepozdáva. Svätých si z podstavcov zhadzujeme sami, osobnosti spochybňujeme a popritom nakúkame susedom za ploty a ticho závidíme, že majú takých skvelých velikánov svetového formátu. 

Táto naša vlastnosť by v teologickej rovine mohla poukazovať na to, že ide o akúsi intuitívnu školu pokory a svätosti. Skutočné osobnosti sú si potom vedomé, že si ich málokto váži za života a po smrti budú nemilosrdne zabudbuté, bez ohľadu na ich zásluhy. No skutočné osobnosti žijú svoj život v pravde a v službe iným. Inak nemôžu.

Na druhej strane my, bežní ľudia z davu, vieme, že k iným ľuďom nemôžeme, ba priam nesmieme vzhliadať s obdivom. Hocaké by to boli osobnosti! Svoj ikonoborecký zrak upierame teda priamo k výšinám, rovno k Bohu.

Samozrejme, žartujem. Avšak na tom našom ikonoborectve predsa len niečo je. 

Tento úvod som si dovolil, lebo vnímam, ako Slovensko zabúda na Jána Chryzostoma Kardinála Korca. Teraz 22. januára 2024 uplynie sto rokov od jeho narodenia. Samozrejme, budú nejaké pietne akcie, svätá omša a niekoľko diskusií… Ale čo potom? Opäť ho založíme do depozitu zabudnutých velikánov? 

Ján Korec bol jezuitom, rímskokatolíckym kňazom a tajným biskupom. Na svojich pleciach niesol kríž prenasledovanej cirkvi na Slovensku počas celej komunistickej éry. Hoci bol teológ svetového rangu, pracoval ako robotník. 

Jeho literárne dielo bolo rozsiahle, popri zamestnaní opravára výťahov či skladníka napísal sto kníh. Väčšinou ide o teologické knihy, ktoré mali zásadný význam pre veriacich, keďže vydávanie náboženskej literatúry bolo eliminované na minimum. 

Pre nás azda najzásadnejšie bude dielo Od barbarskej noci. Je to zaznamenaný čas, keď bola cirkev od päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia systematicky ničená. Sú tam spomienky na zrušenie kláštorov, rozpustenie reholí, väznenie duchovných, prenasledovanie veriacich. V tomto rozprávaní je množstvo autobiografických čŕt. 

Keď občas mladším ročníkom čítam úryvky z tejto knihy, neveria. Namietajú, že také niečo sa v našej krajine nemohlo diať. Dialo sa.