Táto naša vlastnosť by v teologickej rovine mohla poukazovať na to, že ide o akúsi intuitívnu školu pokory a svätosti. Skutočné osobnosti sú si potom vedomé, že si ich málokto váži za života a po smrti budú nemilosrdne zabudbuté, bez ohľadu na ich zásluhy. No skutočné osobnosti žijú svoj život v pravde a v službe iným. Inak nemôžu.
Na druhej strane my, bežní ľudia z davu, vieme, že k iným ľuďom nemôžeme, ba priam nesmieme vzhliadať s obdivom. Hocaké by to boli osobnosti! Svoj ikonoborecký zrak upierame teda priamo k výšinám, rovno k Bohu.
Samozrejme, žartujem. Avšak na tom našom ikonoborectve predsa len niečo je.
Tento úvod som si dovolil, lebo vnímam, ako Slovensko zabúda na Jána Chryzostoma Kardinála Korca. Teraz 22. januára 2024 uplynie sto rokov od jeho narodenia. Samozrejme, budú nejaké pietne akcie, svätá omša a niekoľko diskusií... Ale čo potom? Opäť ho založíme do depozitu zabudnutých velikánov?
Ján Korec bol jezuitom, rímskokatolíckym kňazom a tajným biskupom. Na svojich pleciach niesol kríž prenasledovanej cirkvi na Slovensku počas celej komunistickej éry. Hoci bol teológ svetového rangu, pracoval ako robotník.
Jeho literárne dielo bolo rozsiahle, popri zamestnaní opravára výťahov či skladníka napísal sto kníh. Väčšinou ide o teologické knihy, ktoré mali zásadný význam pre veriacich, keďže vydávanie náboženskej literatúry bolo eliminované na minimum.
Pre nás azda najzásadnejšie bude dielo Od barbarskej noci. Je to zaznamenaný čas, keď bola cirkev od päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia systematicky ničená. Sú tam spomienky na zrušenie kláštorov, rozpustenie reholí, väznenie duchovných, prenasledovanie veriacich. V tomto rozprávaní je množstvo autobiografických čŕt.
Keď občas mladším ročníkom čítam úryvky z tejto knihy, neveria. Namietajú, že také niečo sa v našej krajine nemohlo diať. Dialo sa.
„Napriek neistote, napriek prehliadkam a inému šikanovaniu, nik nám nemohol vziať chuť do života a nádej do budúcnosti. Na dne duše nám síce sedela akási nostalgia po tom všetkom, čo bolo násilne pretrhnuté v našom osobnom živote, v živote našich reholí i v živote celého slovenského národa, ale cez túto nostalgiu presvitalo hlboké presvedčenie viery, že Pán Boh o všetkom vie a že môže i z nešťastia vyvodiť nakoniec požehnanie,“ píše v spomínanej knihe Kardinál Korec.
Katolícka cirkev v našej krajine bola preverená ohňom útrap a aj vďaka tajnému biskupovi Korcovi v tomto zápase obstála.
Na inom mieste knihy Kardinál Korec uvažuje o svojej profesii robotníka, čo mu táto skúsenosť dala do kňazského života. Sú to silné slová, ktoré jeho osobnú púť prepájajú s jednoduchým človekom, ale aj s Ježišom, ktorý vyrastal v rodine tesára: „Boli to pre mňa nové cesty k spoznávaniu človeka. Uvedomoval som si, že azda niet takého človeka, s ktorým by nebolo možno nadviazať ľudské kontakty a že najuniverzálnejšia reč, ktorou sa možno dohovoriť s každým človekom, je kamarátstvo, priateľstvo, úsmev, žičlivosť, pomoc, obetavosť a úcta. V kresťanstve hovoríme o láske, ktorá je ešte bohatšia, pretože je hlbšia. Keby som nerobil robotníka medzi robotníkmi už vyše dvadsať rokov, ani by som neveril, aký tvrdý život má väčšina ľudí. Ako rád by som sa im prihováral ako kňaz od oltára! Koľko vecí by som chápal! Vedel by som presne, kto predo mnou stojí! Teraz aj sám viem, čo asi znamenal Nazaret a dielňa v ňom...“
Kardinál Korec čítal kontext doby prorockou optikou. To je schopnosť, ktorá človeku dáva nadhľad a neberie nádej, ba naopak, hovorí mu, že všetky námahy majú vyšší zmysel. Tento pohľad je cestou, ako neupadnúť do skepsy, do sebaľútosti či zatrpknutosti: „Ježiš si prial, aby jeho učeníci boli vo svete, ale aby sa „nestali svetom“. Svetská moc zhodila apoštolov do vírov sveta. Cirkvi tak zostala len jasná úloha „nestať sa svetom“ a hlásať v ňom evanjelium. Ak chceme priblížiť ľuďom živého Boha, musíme vychádzať z týchto ľudských situácií – z potreby lásky, dôvery, pozornosti, odpúšťania, spravodlivosti, ľudskosti, zo stavu nešťastia, neistoty smrti – a musíme ľuďom ukázať, že všetky tieto naše potreby a núdze riešil Boh cez Ježiša Krista.“
Listovať v diele Kardinála Korca je zážitok. O to viac je znepokojivé, keď čítame jeho postrehy zo sedemdesiatych rokov, ktoré v mnohom pripomínajú aj dnešné písanie a uvažovanie o cirkvi, o jej zhubnom vplyve na spoločnosť, politiku a život krajiny. „Čítal som v týchto rokoch mnohé útočné knihy proti náboženstvu a cirkvi. Žasol som nad tým, akými rozličnými spôsobmi chce ktosi ubíjať veriacich, aby boli prinajmenšom radi, že vôbec žijú a že sa im dovoľuje dýchať. Okrem toho mi prišli do ruky aj nejaké články z novín a časopisov. Sú určité príležitosti, pri ktorých sa znova a znova opakujú obvinenia, ktoré majú veriacemu človekovi vyraziť dych a pozbaviť ho akejkoľvek snahy dávať najavo, že je veriaci. Siaha sa hlboko do dejín a vyberajú sa stokrát opakované výmysly... V knihách, v článkoch, v reláciách rozhlasu a televízie sa znova a znova opakujú útoky na veriacich katolíkov za vznik Slovenského štátu, za údajné rozbitie prvej republiky... Je tu snaha umlčať a takmer ubiť dnešného veriaceho človeka za akúsi domnelú dedičnú vinu. Útoky mieria i na kňazstvo a na Cirkev vôbec.“
Kardinál Korec je, nepochybne, veľkou osobnosťou nášho národa a univerzálnej katolíckej cirkvi. Je našou povinnosťou poznať jeho dielo, analyzovať ho, poznať jeho príbeh a podávať ho ďalej. Hlavne tam, kde kresťanom ide skutočne o život. Tam, kde sú kresťania občanmi druhej kategórie.
Zároveň je pre nás učiteľom toho, ako nezatrpknúť, ako nevyhorieť, ako prijímať všetkých ľudí a odpúšťať svojim nepriateľom a ako sa v najťažších búrkach života neustále držať kríža.