Prichádzate s výstavou, ktorá je venovaná odkazu a dielu Kardinála Korca. Aká je koncepcia tejto výstavy?
Výstava Samizdatové dielo J. Ch. Korca chce predstaviť biskupa – robotníka, v akých podmienkach žil a ako dokázal napísať rozsiahle dielo označované ako Knižnica viery. Tvorí ju takmer 70 autorských kníh vydaných spočiatku iba prepisom na písacích strojoch, neskôr s použitím rozmnožovacích strojov, kopírok a niektoré knihy vychádzali aj v zahraničí. V našej knižnici samizdatu máme 48 jeho titulov a ak počítame rôzne druhy vydania, tak je ich až 79. Tie sme prezreli, rozdelili si ich a uvažovali o tom, aký kľúč výberu zvolíme na tvorbu výstavy.
Bolo viacero možností – podľa tematického zamerania, a toho je neúrekom, či podľa literárnej hodnoty. Nakoniec sme zvolili kritérium – „pre koho písal“, komu boli určené. Vyšlo nám, že najrozšírenejšie boli knihy pre študentské či mládežnícke krúžky, pre detské stretká a katechétov, pre pracujúcich, pre manželov a rodiny, ale veľká časť kníh slúžila kňazom či osobám zasväteného života. Je nám ľúto, že sme do výstavy mohli zaradiť iba zlomok toho, čo napísal.
Čo bolo najviac prekvapujúce a objavné pri koncipovaní tejto výstavy?
Možno sa bude zdať, že za prekvapujúce či objavné, resp. neobjavené pokladáme to, aký rozdiel je vo vydávaní kníh dnes a v minulosti, v dobe samizdatu. Dnes povieme, že vyšla nová kniha, alebo je to druhé vydanie a pod. Ale ak biskup Korec napísal knihu a jeho blízki spolupracovníci ju prepísali na písacom stroji, tak vzniklo 10 exemplárov knihy „v prvom vydaní“, ale tie sa rozdali na prepisovanie ďalej, a tie ďalej a ďalej. Koľko vlastne bolo vydaní jednej samizdatovej knihy? A podobne to bolo aj s kopírovaním či iným rozmnožovaním. Asi sa nikdy nedozvieme, koľko bolo vydaní ktorejkoľvek Korcovej knihy. A platilo to aj o vydávaní samizdatov v zahraničí. Tie boli prepašované na Slovensko, boli vzácne, ale nestačilo to, tak sa rozmnožovali a kopírovali ďalej.
Koľko ľudí a koľko času bolo treba venovať prepisovaniu kníh? Samozrejme, že tieto kvantitatívne čísla sú zaujímavé – poukazujú na to, aký hlad bol po kvalitných knihách, keď si ľudia museli „odrobiť“ dobrú knihu.
Ktoré z jeho diel sa javí ako najzásadnejšie v čase svojho vzniku?
Mňa osobne zaujala samizdatová kniha – O kompetencii vied. Každá veda má svoj predmet, metódu aj jazyk, ktorým popisuje spoznané skutočnosti, a tým má určené aj svoje kompetencie. Často sa stáva, že niektoré vedy svoje kompetencie prekračujú, a tak robia nekompetentné závery. Tá kniha bola napísaná v čase, keď sa bežne hlásalo, že „veda dokázala, že Boh neexistuje“. Môže veda dokázať niečo, čo neexistuje? Biskup Korec s ľahkosťou vysvetľuje kompetencie prírodných aj humanitných vied, poukazuje na ich hranice a kladie otázky, ktoré spadajú do oblasti filozofie či teológie. Ale aj ďalšie knihy mi pripomenuli študentské časy, keď sme si potrebovali ujasniť svoje kresťanské názory a postoje.
Objavná bola pre mňa kniha – Chesterton, filozof zdravého rozumu. Dovtedy som nevedel, kto bol Chesterton a nepoznal som jeho knihy.
Ktorá z jeho prác podľa vás pretrvala a prehovára aj do súčasnosti?
Keď som znovu čítal knihu Ježiš zďaleka a zblízka, uvedomil som si, že podať ucelený výklad Starého a Nového zákona na necelých dvesto stranách je neobyčajné. Zvlášť zaujímavé na nej je, že výklad je postavený na historických faktoch citovaných aj z iných zdrojov ako je Biblia. Kto si to prečíta, nemal by mať pochybnosti o historickej existencii osoby Ježiša Krista. Samozrejme, že zámerom knihy je výklad duchovných dejín a priblíženie živej osoby Ježiša Krista aj dnešnému človeku. Myslím, že dnes sú aktuálne aj iné knihy.
Možno sa štýl písania už posunul, ale aj dnes je potrebné jednoducho a zrozumiteľne podať nehmotné skutočnosti, akými sú duchovný život človeka a jeho zdravé vonkajšie prejavy a správne ich pochopiť. Teda ak veriaci chce mať v niektorých témach jasno, nech sa vráti ku Korcovi. Knižnica viery je vybudovaná systematickým spôsobom, jednotlivé knihy na seba nadväzujú a dávajú ucelený pohľad na kresťanskú vieru aj jej správne pochopenie. A čo je tiež dôležité, písal pre nás, poznal podmienky, v akých žijeme, aká je naša tradícia a ukazoval cestu viery pre osobný rast aj rast našich spoločenstiev.
Vy ste kardinála Korca poznali ešte počas obdobia komunizmu. Kým bol pre vás tajný biskup Korec?
Jeho život bol obdivuhodný. Keď som tam chodieval vo štvrtom a piatom ročníku vysokej školy v rokoch 1977 až 1979, ešte pracoval ako robotník. Vstával pred piatou, pretože o šiestej už bol na pracovisku. Okolo tretej popoludní prichádzal domov a od šestnástej do dvadsiatej druhej prijímal návštevy, zvyčajne po pätnástich minútach. Keďže mal odpočúvaný byt a bol pod neustálym dohľadom štátnej bezpečnosti, bolo potrebné pri príchode dodržiavať „bezpečnostné predpisy“. Nepoužíval sa výťah a zvonček nezvonil, ale vydával svetelný signál. Dvere otváral jeho spolubývajúci Ing. Ján Michal. Bolo potrebné prísť presne na stanovený čas, aby sa nevytvárali „zápchy“ v ich byte.
V byte bolo posvätné ticho. Pri vstupe do obývačky, „pracovne“ otca Jána, ako sme ho volali, sa rozprávalo potichu do novodurovej rúry. Keď do nej hovoril on, ja som priložil ucho na koniec rúry. Keď som hovoril ja, tak to urobil on. V rukách mal tranzistor, ktorý bol zapnutý a pri dôležitých rozhovoroch ho zosilnil. V rohu bytu bola impulzná rušička, ktorá vydáva každých pár sekúnd zvukové signály, ktoré mali rušiť odpočúvanie. V byte nad ním býval človek, pracovník štátnej bezpečnosti, ktorý zabezpečoval celodenný odposluch biskupovho bytu. Žiť roky v takýchto podmienkach asi nebolo jednoduché.
Trochu viac som sa zameral na popis podmienok, v akých žil, ale nebol to nešťastný človek. Tých pätnásť minút ušlo pri ňom veľmi rýchlo. Ak by som mal už iba stručne popísať svoju skúsenosť, tak jeho duchovné sprevádzanie sa týkalo môjho duchovného života a usmernenia v laickom apoštoláte. Boli to vzácne rady, napríklad o tom, že sa nemáme utiahnuť do nejakej svätej ulity, ale máme žiť radostný život v škole aj na internáte. Bol to čas, keď bolo potrebné robiť dôležité životné rozhodnutia ohľadom budúcej odbornej práce, miesta bývania, ale najmä hľadania správneho životného partnera a „opúšťania“ aj starostlivosti o rodičov. A myslím, že som dostal veľa dobrých rád do života.
Po roku 1989 sa tajný biskup Korec stal nitrianskym biskupom, svätý Ján Pavol II. ho menoval na Kardinála. Ako ste vnímali túto jeho cestu a zápasy, ktoré zvádzal v novej ére?
Čo sa týka duchovnej oblasti jeho pôsobenia jeho línia zostala rovnaká – príhovory, kázne aj knihy po roku 1990 boli aj naďalej obohacujúce. Spomeniem aspoň duchovné cvičenia vo Vatikáne. Ale asi máte na mysli niektoré jeho politické vyjadrenia. Odpoviem stručne. Myslím, že by nebolo správne, keby sme kvôli niektorým jeho politickým názorom, s ktorými sme sa mnohí nestotožňovali, zabúdali na jeho obrovský duchovný prínos pre Slovensko. A platí aj to, že tí, ktorí sa odvolávajú na jeho politické vyjadrenia, by sa mali viac oboznámiť s jeho duchovným bohatstvom, pretože práve tam je ťažisko jeho života.
Kardinál Korec bol biskupom v Nitre, v neslobodných časoch býval v Bratislave, v paneláku. Výstava je však v Košiciach. Ako tomu rozumieť?
S východom Slovenska bol tiež spojený. Bol internovaný v Jasove aj v Podolínci, vysvätený bol v Rožňave. Vo Vysokých Tatrách bol na dlhšom liečení a stretol sa aj s mládežou z Košíc, ktorá bola na duchovných cvičeniach pod Tatrami. Sú z toho nielen fotografie, ale aj spomienky z vyšetrovania košických vysokoškolákov. A nechýbalo veľa a pôsobil by v Brehove, na Zemplíne, kde ho štátna moc chcela za každú cenu odpratať z Bratislavy. Tajná cirkev v Košiciach aj na celom východe bola v spojení so svojím biskupom. To by bola samostatná téma. Ale bezprostredným dôvodom bol váš článok, pán Chrappa, keď ste pred rokom upozornili na sté výročie narodenia pána kardinála s výzvou „nemali by sme na neho zabudnúť“. A keďže sme asi jedinou knižnicou samizdatovej literatúry, pokladali sme za svoju povinnosť urobiť výstavu o samizdate Jána Chryzostoma Korca.
Poďme k vášmu Múzeu obetí komunizmu. Projekt má za sebou prvé roky fungovania. Je oň záujem? Vieme to uviesť na konkrétnych číslach?
Múzeum obetí komunizmu vzniklo 24. júna 2021, netušili sme, či o túto tému bude nejaký záujem. A zdá sa, že mladá generácia, ktorej je múzeum predovšetkým určené, sa zaujíma o to, čo prežili ich rodičia, starí rodičia či prastarí rodičia. V roku 2022 sme mali 2 200 návštevníkov a v minulom roku 3 400, takže záujem zatiaľ rastie. A máme ešte jeden údaj, ktorý nás teší – takmer 20 percent vstupov do múzea tvoria práve zahraničné návštevy. Keďže tie prichádzajú skôr jednotlivo ako v skupinkách, sledujeme ich záujem podľa počtu vstupov. Naši lektori sa venujú návštevníkom rovnako dlho, či prichádza skupina 20 študentov, alebo iba dvaja-traja zo zahraničia.
Čo si z neho návštevníci odnášajú? Čo v nich najviac rezonuje?
Mnohí návštevníci nachádzajú na našej mape mená svojich príbuzných. A sú veľmi vďační za to, že získajú aspoň základnú informáciu o ich perzekúciách. Potom môžu zisťovať ďalšie podrobnosti a dozvedieť sa o histórii svojej rodiny, ktorá bola poznačená bolesťou a utrpením. Možno už len pár rokov majú možnosť spýtať sa ešte v rodine, čo sa vlastne stalo, keď ich príbuzní museli opustiť svoju rodinu odchodom do väzenia, alebo boli vysťahovaní ďaleko od domova.
Minulý týždeň sme sa stretli s jednou paňou, ktorá prišla z Česka zistiť, čo prežil jej svokor aj manželov dedko. Manžel už nežije, ale ju aj jej rodinu to zaujíma. A podarilo sa nám v spisoch nájsť list, ako manželova 12-ročná sestra písala prezidentovi, „aby ste im prepustili ocka z väzenia“. A takýchto príbehov je veľmi veľa, aj keď nemáme kapacitu sa venovať bádaniu o všetkých takýchto osobách, keď sa na nás ľudia obracajú.
Čo by ste odkázali čitateľom Štandardu v súvislosti s aktuálnou výstavou, v ktorej venujete pozornosť kardinálovi Korcovi?
Príďte sa pozrieť! A prípadne napíšte alebo povedzte svoje svedectvo zo stretnutia s biskupom Korcom. Alebo napíšte, či ste poznali nejaké Korcove samizdaty a ako sa k vám dostali. Zbierame takéto príbehy, hovoríme o nich a tak oživujeme pamäť národa.