Tajný biskup Korec nechcel, aby sme sa uzatvárali do „svätej ulity“, hovorí zakladateľ Múzea obetí komunizmu Pavol Hric

V sobotu 20. januára 2024 otvorili v Múzeu obetí komunizmu v Košiciach výstavu venovanú Jánovi Chryzostomovi kardinálovi Korcovi. Za aktuálnou výstavou, ako aj za celým konceptom múzea stojí jeho zakladateľ Pavol Hric. Spýtali sme sa ho, ako výstava vznikla, čo komunikuje návštevníkom, ako vnímal kardinála Korca a jeho cestu.    

Prichádzate s výstavou, ktorá je venovaná odkazu a dielu Kardinála Korca. Aká je koncepcia tejto výstavy?

Výstava Samizdatové dielo J. Ch. Korca chce predstaviť biskupa – robotníka, v akých podmienkach žil a ako dokázal napísať rozsiahle dielo označované ako Knižnica viery. Tvorí ju takmer 70 autorských kníh vydaných spočiatku iba prepisom na písacích strojoch, neskôr s použitím rozmnožovacích strojov, kopírok a niektoré knihy vychádzali aj v zahraničí. V našej knižnici samizdatu máme 48 jeho titulov a ak počítame rôzne druhy vydania, tak je ich až 79. Tie sme prezreli, rozdelili si ich a uvažovali o tom, aký kľúč výberu zvolíme na tvorbu výstavy.

Bolo viacero možností – podľa tematického zamerania, a toho je neúrekom, či podľa literárnej hodnoty. Nakoniec sme  zvolili kritérium – „pre koho písal“, komu boli určené. Vyšlo nám, že najrozšírenejšie boli knihy pre študentské či mládežnícke krúžky, pre detské stretká a katechétov, pre pracujúcich, pre manželov a rodiny, ale veľká časť kníh slúžila kňazom či osobám zasväteného života. Je nám ľúto, že sme do výstavy mohli zaradiť iba zlomok toho, čo napísal.

Čo bolo najviac prekvapujúce a objavné pri koncipovaní tejto výstavy?

Možno sa bude zdať, že za prekvapujúce či objavné, resp. neobjavené pokladáme to, aký rozdiel je vo vydávaní kníh dnes a v minulosti, v dobe samizdatu. Dnes povieme, že vyšla nová kniha, alebo je to druhé vydanie a pod. Ale ak biskup Korec napísal knihu a jeho blízki spolupracovníci ju prepísali na písacom stroji, tak vzniklo 10 exemplárov knihy „v prvom vydaní“, ale tie sa rozdali na prepisovanie ďalej, a tie ďalej a ďalej. Koľko vlastne bolo vydaní jednej samizdatovej knihy? A podobne to bolo aj s kopírovaním či iným rozmnožovaním. Asi sa nikdy nedozvieme, koľko bolo vydaní ktorejkoľvek Korcovej knihy. A platilo to aj o vydávaní samizdatov v zahraničí. Tie boli prepašované na Slovensko, boli vzácne, ale nestačilo to, tak sa rozmnožovali a kopírovali ďalej.

Koľko ľudí a koľko času bolo treba venovať prepisovaniu kníh? Samozrejme, že tieto kvantitatívne čísla sú zaujímavé – poukazujú na to, aký hlad bol po kvalitných knihách, keď si ľudia museli „odrobiť“ dobrú knihu.    

Ktoré z jeho diel sa javí ako najzásadnejšie v čase svojho vzniku?

Mňa osobne zaujala samizdatová kniha – O kompetencii vied. Každá veda má svoj predmet, metódu aj jazyk, ktorým popisuje spoznané skutočnosti, a tým má určené aj svoje kompetencie. Často sa stáva, že niektoré vedy svoje kompetencie prekračujú, a tak robia nekompetentné závery. Tá kniha bola napísaná v čase, keď sa bežne hlásalo, že „veda dokázala, že Boh neexistuje“. Môže veda dokázať niečo, čo neexistuje? Biskup Korec s ľahkosťou vysvetľuje kompetencie prírodných aj humanitných vied, poukazuje na ich hranice a kladie otázky, ktoré spadajú do oblasti filozofie či teológie. Ale aj ďalšie knihy mi pripomenuli študentské časy, keď sme si potrebovali ujasniť svoje kresťanské názory a postoje.

Objavná bola pre mňa kniha – Chesterton, filozof zdravého rozumu. Dovtedy som nevedel, kto bol Chesterton a nepoznal som jeho knihy.

Ktorá z jeho prác podľa vás pretrvala a prehovára aj do súčasnosti?

Keď som znovu čítal knihu Ježiš zďaleka a zblízka, uvedomil som si, že podať ucelený výklad Starého a Nového zákona na necelých dvesto stranách je neobyčajné. Zvlášť zaujímavé na nej je, že výklad je postavený na historických faktoch citovaných aj z iných zdrojov ako je Biblia. Kto si to prečíta, nemal by mať pochybnosti o historickej existencii osoby Ježiša Krista. Samozrejme, že zámerom knihy je výklad duchovných dejín a priblíženie živej osoby Ježiša Krista aj dnešnému človeku. Myslím, že dnes sú aktuálne aj iné knihy.

Možno sa štýl písania už posunul, ale aj dnes je potrebné jednoducho a zrozumiteľne podať nehmotné skutočnosti, akými sú duchovný život človeka a jeho zdravé vonkajšie prejavy a správne ich pochopiť. Teda ak veriaci chce mať v niektorých témach jasno, nech sa vráti ku Korcovi. Knižnica viery je vybudovaná systematickým spôsobom, jednotlivé knihy na seba nadväzujú a dávajú ucelený pohľad na kresťanskú vieru aj jej správne pochopenie. A čo je tiež dôležité, písal pre nás, poznal podmienky, v akých žijeme, aká je naša tradícia a ukazoval cestu viery pre osobný rast aj rast našich spoločenstiev.

Vy ste kardinála Korca poznali ešte počas obdobia komunizmu. Kým bol pre vás tajný biskup Korec?

Jeho život bol obdivuhodný. Keď som tam chodieval vo štvrtom a piatom ročníku vysokej školy v rokoch 1977 až 1979, ešte pracoval ako robotník. Vstával pred piatou, pretože o šiestej už bol na pracovisku. Okolo tretej popoludní prichádzal domov a od šestnástej do dvadsiatej druhej prijímal návštevy, zvyčajne po pätnástich minútach. Keďže mal odpočúvaný byt a bol pod neustálym dohľadom štátnej bezpečnosti, bolo potrebné pri príchode dodržiavať „bezpečnostné predpisy“. Nepoužíval sa výťah a zvonček nezvonil, ale vydával svetelný signál. Dvere otváral jeho spolubývajúci Ing. Ján Michal. Bolo potrebné prísť presne na stanovený čas, aby sa nevytvárali „zápchy“ v ich byte.

V byte bolo posvätné ticho. Pri vstupe do obývačky, „pracovne“ otca Jána, ako sme ho volali, sa rozprávalo potichu do novodurovej rúry. Keď do nej hovoril on, ja som priložil ucho na koniec rúry. Keď som hovoril ja, tak to urobil on. V rukách mal tranzistor, ktorý bol zapnutý a pri dôležitých rozhovoroch ho zosilnil. V rohu bytu bola impulzná rušička, ktorá vydáva každých pár sekúnd zvukové signály, ktoré mali rušiť odpočúvanie. V byte nad ním býval človek, pracovník štátnej bezpečnosti, ktorý zabezpečoval celodenný odposluch biskupovho bytu. Žiť roky v takýchto podmienkach asi nebolo jednoduché.