Rozprávka o Husákovi ako skutočnom otcovi slovenskej demokratickej štátnosti

Gustáv Husák mal isté predpoklady, aby sa stal otcom slovenskej štátnosti. Nie demokratickej, ale sovietskej, v ktorej by sa Slovensko stalo súčasťou Sovietskeho zväzu so všetkými negatívami, ktoré by takýto vývoj znamenal. Demokratická Slovenská republika v skutočnosti začínala tam, kde Husák končil, ale nie jeho pričinením.

Slovenský premiér si 10. januára prvýkrát pri jeho hrobe pripomenul výročie narodenia posledného komunistického prezidenta Gustáva Husáka. Spolu s Robertom Ficom sa kladenia vencov zúčastnili aj podpredsedovia parlamentu Ľuboš Blaha a Andrej Danko.

Nejedna indícia nasvedčuje tomu, že túto udalosť nemožno považovať za nejakú zablúdenú lastovičku, ale treba ju vnímať ako začiatok cieľavedomej akcie. Pozorujeme podsúvanie falošných naratívov o minulosti, ktoré sa opierajú o kalkuláciu so znechutenosťou ľudí z ponovembrových vlád, so zábudlivosťou a so (často oprávneným) spomienkovým optimizmom starších ročníkov.

Zapojil sa aj Eduard Chmelár, ktorý sa už dávnejšie vyjadril, že Husáka považuje za najväčšieho slovenského štátnika 20. storočia a aj teraz privítal „odklínanie Gustáva Husáka“. Podľa neho premiér v prejave nespomenul to najpodstatnejšie, a to jeho štátnický význam. „My si musíme konečne uvedomiť, že skutočným otcom našej modernej demokratickej štátnosti je práve Gustáv Husák,“ napísal Chmelár.

Tieto pokusy sú historicky neudržateľné. Gustáv Husák ako komunistický srdciar nemôže byť otcom ničoho demokratického a ako celoživotný etatistický čechoslovák (federalista) nemôže byť „skutočným otcom“ slovenskej štátnosti. Ide o opak skutočného Husáka.

Predpoklad stať sa otcom slovenskej sovietskej štátnosti