Rozprávka o Husákovi ako skutočnom otcovi slovenskej demokratickej štátnosti

Slovenský premiér si 10. januára prvýkrát pri jeho hrobe pripomenul výročie narodenia posledného komunistického prezidenta Gustáva Husáka. Spolu s Robertom Ficom sa kladenia vencov zúčastnili aj podpredsedovia parlamentu Ľuboš Blaha a Andrej Danko.

Nejedna indícia nasvedčuje tomu, že túto udalosť nemožno považovať za nejakú zablúdenú lastovičku, ale treba ju vnímať ako začiatok cieľavedomej akcie. Pozorujeme podsúvanie falošných naratívov o minulosti, ktoré sa opierajú o kalkuláciu so znechutenosťou ľudí z ponovembrových vlád, so zábudlivosťou a so (často oprávneným) spomienkovým optimizmom starších ročníkov.

Zapojil sa aj Eduard Chmelár, ktorý sa už dávnejšie vyjadril, že Husáka považuje za najväčšieho slovenského štátnika 20. storočia a aj teraz privítal „odklínanie Gustáva Husáka“. Podľa neho premiér v prejave nespomenul to najpodstatnejšie, a to jeho štátnický význam. „My si musíme konečne uvedomiť, že skutočným otcom našej modernej demokratickej štátnosti je práve Gustáv Husák,“ napísal Chmelár.

Tieto pokusy sú historicky neudržateľné. Gustáv Husák ako komunistický srdciar nemôže byť otcom ničoho demokratického a ako celoživotný etatistický čechoslovák (federalista) nemôže byť „skutočným otcom“ slovenskej štátnosti. Ide o opak skutočného Husáka.

Predpoklad stať sa otcom slovenskej sovietskej štátnosti

Husák mal isté predpoklady, aby sa stal otcom slovenskej štátnosti. Nie demokratickej, ale sovietskej. Známa je jeho správa z júla 1944, ktorú vypracoval pre moskovské vedenie KSČ. „Chceme byť súčasťou ZSSR [...] Prečo máme hľadať spásu v Benešovi, keď osvedčený recept je u Stalina,“ písal Husák v správe. Oživil tak starší námet Sovietskeho Slovenska ako jednej zo zväzových republík ZSSR, ktorý ale stratil platnosť vypuknutím vojny medzi Nemeckom a ZSSR v roku 1941. Ak by tento plán považovala Moskva v roku 1944 za aktuálny, Husák by zrejme nemal problém s jeho uskutočnením.

Ešte zaujímavejšie pasáže v správe boli Husákove posudky o prvej Slovenskej republike. Mimoriadne kladne hodnotil hospodársku, sociálnu a ekonomickú situáciu Slovenska aj na konci svetovej vojny. Slovensko hodnotil ako číslo jeden v strednej Európe a o slovenskej korune dokonca napísal, že „je v obchodnej Európe najlepšou menou“. „Podľa šesťročných skúseností je Slovensko schopné hospodársky a finančne samostatne existovať, samo sa vie udržať a má dnes aj potrebné sily (i technické) i výrobné predpoklady ku konkurencii medzinárodnej.“

Husák sa dotkol aj národného a politického rozmeru. „Keby mal tento štát iný obsah a bol vedený iným režimom, nehovoriac ani o zámene spojencov, nedalo by sa nič proti nemu namietať zo slovenského stanoviska. Nie je divu, že tu u poctivých ľudí vznikajú veľmi vážne hnutia vymeniť režim, dať štátu sociálnu náplň, ale štát ponechať,“ písal Husák a uzavrel, „štátna forma, územie, jazyk a politický režim sú dve rôzne veci.“

Husák z týchto konštatovaní nevyvodil politické stanovisko, aké by sme očakávali od „skutočného otca“ demokratickej štátnosti: zachovať samostatnosť aj po vojne, ale zmeniť jej obsah.

Komunisti napokon – na už dávnejší pokyn Moskvy – zaujali opačné stanovisko. 13-členná Slovenská národná rada (SNR) – na čele ktorej za komunistov stál Husák – sa v Deklarácii z 1. septembra 1944 vyslovila za obnovenie Československa. Husák bol jedným zo štyroch členov predsedníctva SNR a spolu s Ivanom Štefánikom aj povereníkom vnútra.

SNR sa samozvane vyhlásila za jediného politického reprezentanta Slovákov a následne v ich mene slávnostne vyhlásila zánik vlastnej samostatnosti. Tento skutok bol tým bizarnejší, že v tom čase už dva dni bojovali proti nemeckej armáde tisícky slovenských vojakov, z ktorých mnohí, možno väčšina, netušili, že riskujú svoje životy za obnovenie Československa.

Deklaráciou z 1. septembra sa SNR sklonila pred medzinárodným uznaním Benešovej exilovej vlády a rezignovala na prihlásenie sa k spojencom ako reprezentantka samostatnej slovenskej štátnej jednotky.

Týmto aktom sa rozbila postupne budujúca sa celospoločenská zhoda na tom, že Slováci ako každý iný národ majú právo na vlastný štát a vedia si ho efektívne spravovať. Popretie tých najzákladnejších fundamentov národného kolektívu vyústilo do ich surovej kriminalizácie – ktorej limity posúval aj Husák – a následne do národnej demoralizácie tak aktérov tohto činu, ako aj jeho rukojemníkov, teda celého národa. Kriminalizácia napokon dostihla aj tých prvých vrátane Husáka.

Už v počiatkoch Husákovho nástupu do veľkej politiky tak majú rozprávky o „skutočnom otcovi“ štátnosti zásadné trhliny. Deklarácia z 1. septembra totiž neodmietla iba konkrétnu Slovenskú republiku, ale aj slovenskú samostatnosť ako takú.

Federalizmus s vyškrtanou pomlčkou

Štátoprávna línia SNR bola federalistická. Ergo, etatistický čechoslovakizmus. „V banskobystrickom povstaní porazené boli dve koncepcie o štátnom zaradení slovenského národa: odmietli sme tisovskú koncepciu samostatného štátu za každých okolností [...], odmietli sme tiež čechoslovácku koncepciu, popierajúcu slovenskú svojbytnosť,“ vyhlásil Husák vo februári 1945 na konferencii KSS s dodatkom:„Želáme si federatívny štát, štát jednotný a spoločný.“

Husákovi treba priznať, že v rámci SNR sa profiloval ako najvýraznejší federalista, hoci vplyvom národnej školy prvej Slovenskej republiky sa zmenil aj postoj mnohých čechoslovákov, ktorí si všeobecne osvojili Hodžov autonomizmus. V deklarácii z 1. septembra by sme však ducha federalizmu hľadali márne. Forma budúceho spolužitia Čechov a Slovákov sa tam spomína iba vágnym „sme za bratské spolužitie s bratským národom českým v novej Československej republike“.

Názov republiky sa v dokumente písal bez pomlčky, symbolu federalizmu. Ako neskôr spomínal jeden z lídrov občianskeho odboja Ján Ursíny, Husák „dôsledne uvádzal pomlčku medzi slová Česko-slovenská republika“. Lenže Matej Josko, Ursínyho švagor, ktorý dokument niesol do tlačiarne, všetky pomlčky vyškrtal a takto vznikla finálna verzia dokumentu, ako ho poznáme dnes.

Proti federácii

Bodom, v ktorom sa Husák-federalista premenil na Husáka-antifederalistu, boli voľby v roku 1946. Na Slovensku dominantne zvíťazili demokrati, v Česku komunisti, a teda aj v celkovom súčte komunisti. Slovensku bola nanútená vôľa českej väčšiny, ktorú najnovšie začali podporovať aj tí, ktorí vo voľbách na Slovensku prehrali. Slovenským komunistom v tomto momente prestalo politicky vyhovovať silné Slovensko, ktoré im vo voľbách uštedrilo takú nakladačku, ale začala im vyhovovať silná centrálna vláda, v ktorej mala dominantné postavenie KSČ.

Práve s oporou českého vedenia KSČ sa presadila ponižujúca tretia Pražská dohoda, ktorá slovenské orgány takmer úplne podriadila Prahe. Koncept federácie definitívne padol. Spolu s ním však nepadol Husák, ako by sa logicky mohlo predpokladať.

Presne naopak, politicky z toho profitoval a stal sa predsedom Zboru povereníkov. Počas skladania sľubu do rúk predsedu vlády Klementa Gottwalda Husák lojálne sľuboval: „Chceme na Slovensku zaistiť ešte silnejšie a úplnejšie autoritu štátu a ostatných orgánov.“ Nastala paradoxná situácia: na slovenskú suverenitu útočil federalista Husák a preškrtávači pomlčiek z Demokratickej strany sa ocitli v úlohe jej obrancov.

Husák v roku 1946 bol diametrálne odlišný od Husáka v roku 1944, ktorý (iba teoreticky) pripúšťal slovenskú samostatnosť. Ukázalo sa, že aj Husákov federalizmus bol viac teoretický a pri prvom bolestivom náraze s praxou sa rozsypal. Jeho federalizmus v prospech Slovákov nebol natoľko neochvejný, aby na jeho pozíciách zotrval aj po debakli od Slovákov.

V boji Husáka-Slováka s Husákom-komunistickým straníkom ťahal prvý Husák aj v budúcnosti vždy za kratší koniec. Ani druhú skúšku štátnictva behom dvoch rokov Husák nezložil úspešne.

Husáka dobieha jeho vlastná politika

Interpretácia procesov s "buržoáznymi nacionalistami" na čele s Husákom ako aktu pomsty českých stalinistov voči dobrým slovenským vlastencom iba za to, že bojovali za federáciu a rovnoprávnosť Slovenska, je obohraným "buržoázno-nacionalistickým" a postkomunistickým šlágrom, ktorý z vinníkov vyrába obete. Refrén znie: každý, kto v SNP niečo znamenal, bol prenasledovaný českým stalinistickým režimom ako buržoázny nacionalista, a to iba preto, že žiadal rovnoprávnosť Slovákov.

Nie je náhoda, že s týmto naratívom prišli sami preživší „buržoázni nacionalisti“, ktorí sa prostredníctvom falošného martýrstva usilovali zveľadiť svoj morálny kredit v národe a spolu s tým aj legitimitu svojho politického smeru. Zároveň sa nenápadne dištancovali od stalinizmu, ktorý tu sami pomáhali nastoľovať.

K politickému ovzdušiu, v ktorom bolo možné posielať ľudí na šibenicu iba za nedôsledné presadzovanie slovenskej časti federácie, viedli dve paralelné trajektórie. Prvou bola cesta etatistického a etnického čechoslovakizmu, ktorý slovenské právomoci ohlodal až na kosť, a to mimoriadne rýchlo. Jej začiatok sa datuje na 1. september 1944. Druhá cesta viedla skrze komunizmus a satelitné postavenie republiky v sfére sovietskeho vplyvu. Výslednicou splynutia oboch ciest na konci bola absolútna nadvláda českých komunistov.

Husák šiel po oboch cestách s nohou na plyne. Od roku 1944 opúšťal jednu národnú pozíciu za druhou a dočasne z toho stranícky a politicky profitoval. Iniciatívne sa zapojil do realizácie „víťazného februára“ a nastolený systém posúval do krajností. V momente, keď ho dobehne vlastná rýchlosť, nestáva sa obeťou českých stalinistov, ale maximálne seba samého a svojej protislovenskej a protidemokratickej politiky.

Iróniou je, že s perzekúciou významných predstaviteľov SNP vôbec nezačal český stalinizmus. Významných predstaviteľov SNP začali ako prví perzekvovať iní významní predstavitelia SNP. Ešte na jeseň 1947 spustil Husák a celá KSČ pohon proti Jánovi Ursínymu. Boli to dozvuky volieb 1946 a po tretej pražskej dohode ďalší stupienok k prevzatiu absolútnej moci komunistami. Ursínyho v apríli 1948 pred šibenicou zachránila pravdepodobne iba skutočnosť, že bol odsúdený podľa zákona na ochranu z republiky z roku 1923, a nie podľa nového zákona z októbra 1948.

Husák nebol otcom, ale prekážkou

Otcom štátnosti nemôže byť niekto, kto sa raz vzdal práva na vlastný štát a následne sa nikdy oň neusiloval, naopak, pracoval proti nemu. V prípade takého „otca“ by Slovensko získalo imidž nechceného ľavobočka.

Husákov federalizmus bol vždy účelový, podriadený iným cieľom a aj po roku 1968 ostal nedotiahnutý a povrchný. Chýbal mu akýkoľvek ťah smerom k slovenskej štátnosti a zároveň mal v sebe moment vyhranenia sa voči nej. Tieto dva momenty spolu súviseli, pričom prvý bol implikáciou druhého.

Retardačný moment odmietnutia vlastnej štátnosti ostal nemennou konštantou politického DNA povstaleckých federalistov. Obávali sa, že príliš dôsledné slovenské stanovisko by logicky viedlo k posilneniu smerov za slovenskú samostatnosť. To by pre federalistov znamenalo obrovskú politickú prehru a stratu politickej prestíže.

V živej pamäti mali aj traumu z volieb 1946, ktorej vinníka jasne identifikovali: nebola to žiadna Demokratická strana, ale slovenská katolícka majorita, ktorá komunistom ukázala, kde je na Slovensku ich miesto. Záver z volieb znel: v pomeroch samostatného, dominantne katolíckeho, Slovenska je totálna nadvláda komunistickej strany neuskutočniteľná. Preto boli opatrní aj s federáciou po roku 1968. A tak vystrašené a nedôsledné federalistické balansovanie medzi dôsledným českým a dôsledným slovenským stanoviskom v konečnom dôsledku hralo vždy do karát početne silnejším Čechom.

Husák nielenže nebol „skutočným otcom“ demokratickej slovenskej štátnosti, ale spolu s celou povstaleckou generáciou bol jej najväčšou prekážkou. Táto generácia musela byť nahradená svojimi politickými odchovancami, ktorí ju po páde sovietskej geopolitickej architektúry v mene vlastných politických účelov dodatočne úplne prefarbili podľa aktuálnych politických potrieb.

Ponovembrové postkomunistické rozprávky

Tézy o Husákovi ako otcovi slovenskej štátnosti a SNP ako začiatku budovania slovenskej demokratickej štátnosti nevznikli v dobe Povstania ani v ére Husáka. S týmito tézami Husák nikdy nepracoval, ale z horeuvedených príčin ich priamo odmietal.

Založené sú výlučne na právnej kontinuite súčasného Slovenska s povstaleckou SNR. Ani tento prístup neobstojí, pretože počiatočný bod tejto štátoprávnej línie nie je rok 1944, ale 1918. Tieto rafinované historické nezmysly si v roku 1992 vymysleli komunisti prezlečení už za demokratov, aby skrze národný rozmer povstania legitimizovali svoju účasť vo verejnom a politickom priestore, z ktorého boli po roku 1989 vytlačení. Tak ako sa čechoslovakisti tvárili, že slovenské dejiny sa začali písať v roku 1918, pre komunistov je rokom nula 1944.

Skrze Povstanie si tiež prisvojili antifašizmus, ktorý automaticky stotožnili s pojmom demokracia, a zázračná premena bývalých komunistov a etatistických čechoslovákov na demokratických slovenských vlastencov bola úspešne zavŕšená. Podľa týchto algoritmov vyprali nielen seba a svoju minulosť, ale aj historické osobnosti z radov menej skompromitovaných komunistov, aby sa k nim mohli verejne prihlásiť. Na tomto stojí aj najnovší mýtus o Husákovi, čo je prekročením doterajšieho prístupu prania menej skompromitovaných komunistov.

Každý má právo uznávať ľubovoľného politika, ktorý sa mu páči. Mal by ho uznávať za to, aký v skutočnosti bol, a nie za to, aký nebol, alebo dokonca za to, proti čomu bol.

Ak už chceme Husákovi prisúdiť otcovstvo, tak nie demokratickej štátnosti, ale komunistickej federácie. Mať pri tom na pamäti jeho premenlivý postoj k federácii a nemenný postoj ku komunizmu. Uvedomiť si, že obnovovanie stratenej slovenskej samostatnosti mohlo začať až po rozbití monopolu komunistickej strany a po politickom páde Gustáva Husáka v roku 1989. Slovom, kde Husák začínal, tam končila prvá Slovenská republika. Kde Husák končil, tam začínala druhá, demokratická Slovenská republika.