Prečo sa Európa bojí Trumpa
„Musíte pochopiť, že ak bude Európa napadnutá, nikdy vám neprídeme na pomoc a nepodporíme vás.“ Týmito slovami prednedávnom parafrázoval eurokomisár Thierry Breton výmenu názorov medzi americkým exprezidentom a šéfkou Európskej komisie Ursulou von der Leyenovou, ku ktorej podľa neho došlo v roku 2020 na pôde Svetového ekonomického fóra v Davose.
„Mimochodom, NATO je mŕtve a my odídeme, vystúpime z NATO,“ povedal podľa Bretona Trump.
Hoci si Trump na konto pripísal viacero podobných vyjadrení ohľadom Severoatlantickej aliancie či prítomnosti Spojených štátov v Európe a ich zahranično-politických záujmov na starom kontinente, tento jeho údajný výrok vystihuje podstatu obáv európskych štátnikov. Tí sú si vedomí, že stav európskych armád nie je ani zďaleka optimálny, zbraní i munície je pomerne málo a výrobné kapacity sú obmedzené.
Avšak nielen európski lídri sú tými, ktorí majú z návratu Trumpa obavy, politická zmena v USA sa dotýka aj zvyšku sveta. Podľa Gideona Rachmana, komentátora britských novín Financial Times, to vyvoláva otázniky aj nad budúcnosťou americkej ochoty vykonávať funkciu globálneho policajta.
„Ak by USA vážne obmedzili svoje vojenské záväzky vo svete, Čína, Rusko a Irán by sa snažili využiť vzniknuté mocenské vákuum. Medzitým tieto tri krajiny užšie spolupracujú. Všetky horlivo propagujú myšlienku multipolárneho sveta, čo je kódové označenie pre koniec americkej hegemónie,“ konštatuje novinár.
Niektorí to vnímajú ako príležitosť
Podľa belgického premiéra Alexandra De Crooa však Trumpova zahranično-politická orientácia a snaha uprednostňovať záujmy amerických občanov pred inými, môže pomôcť budovaniu silnejšieho európskeho hospodárstva.
„Ak nám rok 2024 znovu prinesie ‘Ameriku na prvom mieste‘, viac ako predtým to pre nás bude znamenať ‘Európa sama za seba‘,“ povedal De Croo.
„Nemali by sme sa tejto vyhliadky obávať,“ dodal s tým, že Európska únia by mala potenciálnu väčšiu izolovanosť Spojených štátov brať ako príležitosť na osamostatnenie a získanie väčšej suverenity.
V podobnom, i keď nie až tak pozitívnom duchu, sa vyjadril pred týždňom aj Thierry Breton: „Sme členmi NATO, takmer všetci. Samozrejme, máme spojencov, ale nemáme iné možnosti, ako drasticky zvýšiť (výdavky na zbrojenie), aby sme boli pripravení na čokoľvek, čo sa stane.“
Trump ešte nie je v kresle a pomoc Ukrajine stagnuje
Do novembrových prezidentských volieb v Spojených štátoch je ešte ďaleko. A či vyhrá Trump alebo nie, a či to bude mať také vážne následky, ako niektorí avizujú, alebo sa čierne scenáre vystúpenia USA z NATO nenaplnia a ukáže sa, že exprezidentove slová sú „samý štekot a žiadny hryz“, isté je, že balíky ďalšej pomoci pre Ukrajinu sa presadzujú ťažko už teraz.
Na pôde Kongresu, kde majú v Snemovni reprezentantov republikáni prevahu, je už niekoľko mesiacov zaseknutý balík v hodnote desiatok miliárd dolárov. V rámci EÚ je situácia podobná, keď pomoc v hodnote 50 miliárd eur zablokovalo Maďarsko. Vzhľadom na obrovský politický tlak zo strany väčšiny členských štátov však možno očakávať, že cesta, ako dostať na Ukrajinu peniaze, sa nakoniec nájde.
Problémom ostáva, že hlavnú časť vojenskej pomoci dodávajú Spojené štáty. S rastúcim odporom v zámorí sa ťažisko postupne presúva na krajiny starého kontinentu. A ak sa dodávky zbraní z USA zastavia úplne, Európa bude kryť Kyjevu chrbát sama.
Veď, povedal to aj Thierry Breton: „Teraz viac ako kedykoľvek predtým vieme, že sme na to, samozrejme, sami.“
Dokáže Európa ustáť vojenské potreby Ukrajiny?
Mnohí konštatujú, že táto otázka nie je o tom, či to dokáže, ale či chce.
„Využitie potenciálu väčšej sebestačnosti si bude vyžadovať značné investície a koordináciu európskej zbrojárskej výroby, aby sa zabránilo duplicite a dosiahla sa deľba práce, ktorá maximalizuje komparatívne výhody,“ skonštatoval v komentári pre New York Times politológ Rajan Menon.
„Ruská armáda nie je papierový tiger. Európania sú však plne schopní prevziať hlavnú zodpovednosť za svoju obranu,“ dodal s tým, že pozornosť americkej armády sa bude s postupujúcim storočím čoraz viac sústreďovať na ázijsko-tichomorský región.
Nestane sa to za rok. Spoločnosti potrebujú čas i záruky
Kapacity sa však nedajú rozširovať zo dňa na deň, súkromné firmy tiež potrebujú dlhodobé kontrakty a záruky, že sa im investície do nových výrobných hál či technológií vyplatia.
Hoci je HDP spojencov Ukrajiny násobne vyšší než ten ruský, je to Moskva, ktorá vďaka rozbehnutiu vojenskej mašinérie opäť preberá na Ukrajine iniciatívu. Je však jednoduchšie zbrojiť, ak spoločnosti kontroluje štát.
Tým sa od kontinentu odlišujú aj USA. Economist píše, že na rozdiel od Ameriky, kde sú muničné továrne vo vlastníctve štátu, Európa závisí od súkromných firiem. Nárast produkcie je preto menej istý, hoci prudký nárast akcií zbrojárov na starom kontinente ukázal, že investori v Európe dopyt po prezbrojení cítia.
Európski hlavní výrobcovia munície sa po skončení studenej vojny sústredili na výrobu menšieho počtu sofistikovanejších systémov. Predtým, ako prejdú na výrobné linky s vysokým tempom, chcú, aby im vlády poskytli istotu viacročných kontraktov, uviedol pre Economist Jan Pie, ktorý stojí na čele ASD, obchodného združenia pre obranný priemysel v Európe.
„Naše objednávky sú už teraz trikrát vyššie ako v marci 2022,“ hovorí zase Morten Brandtzaeg, šéf spoločnosti Nammo. Zvýšená výrobná kapacita je však podľa neho taká obrovská, že vláda musí pomôcť priemyslu zdieľať riziko. No zákony EÚ o hospodárskej súťaži bránia takým priamym investíciám do priemyselnej základne, aké môže uskutočniť Pentagon.
Nico Lange, bývalý poradca nemeckého ministerstva obrany, hovorí, že aby MBDA, najväčší európsky výrobca rakiet, mohol zriadiť nové továrne, musia vlády nakúpiť výrobu aspoň na desať rokov. Ak by sa investovalo teraz, rakety by podľa neho mohli začať prichádzať v roku 2026.
Súčasný stav európskych armád je žalostný
Hoci sa zdá, že sa európske štáty sčasti prebudili a do obrany sa investuje viac peňazí, súčasný stav armád i vojenských zásob je zlý. Pripomenúť možno slová šéfa vojenského výboru NATO, holandského admirála Roba Bauera, ktorý začiatkom jesene povedal, že Európa „vidí dno“, pokiaľ ide o to, čo môže Ukrajine ponúknuť.
Nemožno sa tomu diviť. Podľa nedávnej analýzy denníka Wall Street Journal klesli vojenské výdavky krajín NATO z približne troch percent HDP počas studenej vojny na približne 1,3 percenta do roku 2014. Od ruskej anexie Krymu, keď sa krajiny NATO dohodli, že v priebehu desiatich rokov budú na obranu vynakladať 2 percentá HDP, sa situácia začala meniť.
No je to zúfalo pomalé tempo, keď po takmer dekáde dosahuje cieľ iba približne tretina členov. Za ten čas sa výdavky členov EÚ na obranu podľa Európskeho parlamentu zvýšili o dvadsať percent. Zatiaľ čo tie ruské sa zvýšili takmer o tristo percent.
Briti, ktorí na obranu utrácajú najviac v Európe, majú len približne 150 použiteľných tankov a možno tucet použiteľných delostreleckých systémov dlhého dosahu. Francúzsko má menej ako 90 kusov ťažkého delostrelectva, čo zodpovedá tomu, čo Rusko stráca na ukrajinskom bojisku zhruba každý mesiac. Dánsko nemá žiadne ťažké delostrelectvo, ponorky ani systémy protivzdušnej obrany, píše americký denník.
Nemecko má teraz dvesto bojových tankov, z ktorých je podľa vládnych predstaviteľov funkčná približne iba polovica. Priemysel krajiny dokáže podľa nich vyrobiť len zhruba tri tanky mesačne a armáda má podľa informácií WSJ dostatok munície na dva dni boja.
V krátkom časovom horizonte to Európa neustojí
Ak Trump vyhrá v novembri americké voľby a hodí Kyjev cez palubu, Európa sa ocitne vo veľmi nebezpečných vodách. Podľa Economistu by mala problém udržať Ukrajinu v boji.
„Ak by sa takáto katastrofa odohrala, Európa by nebola pripravená nahradiť Spojené štáty,“ napísal vo svojej analýze Nicolas Tenzer z Centra pre analýzu európskej politiky (CEPA). Aj keby Európa prešla do módu vojnovej ekonomiky, podľa Tenzera by trvalo „ešte viac ako desať rokov, kým by získala konvenčný vojenský potenciál Spojených štátov“.
Aj analýza denníka Wall Street Journal poukazuje na to, že ak USA ustúpia od poskytovania väčšej časti pomoci, štáty starého kontinentu nemajú dostatočné zásoby a nemôžu zásobovať Ukrajinu a zároveň obnovovať svoje vlastné sily.
V dlhodobom horizonte však kontinent nemá podľa Economistu inú možnosť, ako svoj obranný priemysel obnoviť. „Máme technológie, musíme vybudovať kapacity. Nemôžeme to neurobiť,“ uviedol pre prestížne periodikum šéf firmy Nammo.
Odhliadnuc od všetkých obetí vojny je však v kontexte súčasných možností Európy, politických vyhliadok v USA a populačnej nevyrovnanosti dvoch bojujúcich národov na stole otázka, či napriek všetkým (mnohokrát opodstatneným) argumentom pre podporu cieľa kompletne vytlačiť Rusov z Ukrajiny, nie je rozumnejšie i výhodnejšie diskutovať o mieri.
Na to, aby štáty starého kontinentu prezbrojili a nezávisle od USA začali pôsobiť vojensky odstrašujúco, je totiž potrebný čas, ktorého má v tomto smere Európa evidentne menej ako Rusko.
