Požehnávanie homosexuálnych párov spôsobuje vo Vatikáne zemetrasenie. Poškodí aj odkaz pápeža Františka?

To, čo sa v posledných týždňoch deje vo Vatikáne, je jednoznačne najväčšou krízou pontifikátu pápeža Františka. Dokument s názvom Fiducia supplicans, ktorý umožnil požehnávanie homosexuálnych párov, totiž spustil takú masívnu lavínu odporu, akú si Vatikán počas pontifikátov predchádzajúcich dvoch pápežov nepamätá.

Je to vlastne paradox. Keď pápež František v marci 2013 nastúpil na Petrov stolec, v cirkvi sa hovorilo, že ide o vítanú zmenu, keď sa do jej čela postaví biskup z Latinskej Ameriky. Práve tento kontinent a ešte Afrika sa označovali za budúcnosť cirkvi. Po vyše desiatich rokoch pápeža Františka je všetko inak – a Afrika je v ostrom spore práve s Latinskou Amerikou. Cirkvi a preláti v Južnej Amerike sú o poznanie progresívnejší a výrazne politickejší, ako to poznáme od nás, Afrika je zase konzervatívnejšia a nebojí sa ozvať sa aj tam, kde iní biskupi taktizujú.

V každom prípade, požehnávanie homosexuálnych párov spôsobilo niečo, čo Rím dávno nezažil: odhodlanú kritiku a zároveň pokus o záchranu konceptu pápežstva. Nariadenie Kongregácie pre náuku viery totiž odmietla nielen východná a stredná Európa, ale vlastne aj celá Afrika. Kritika je nákazlivá, objavila sa už aj vo Vatikáne, kde sa na zmeny údajne sťažoval kardinál Arthur Roche z dikastéria pre Boží kult a disciplínu sviatosti. No a čo je citlivé, v čase modlitieb za jednotu kresťanov prišla kritika aj od pravoslávnych veriacich.

To, samozrejme, nepomáha najmä kardinálovi Fernándezovi, ktorý dokument ako prefekt dikastéria pre náuku viery vypracoval a ktorý je vo svojej funkcii ešte len sedem mesiacov. Nesúhlas je taký silný, že sa v cirkvi ozývajú hlasy, ktoré hovoria o Fernándezovom konci a čoraz viac aj neslávnom odkaze pápeža Františka. Cirkevné reformy najskôr vytvárali najmä duchovný neporiadok, ale čoraz viac začínajú dobiehať samotných reformátorov.

Takéto politické uvažovanie o cirkvi sa dlho považovalo za tabu, ale dnes je už také bežné, že si naň zvykli všetci. A politická hra sa týka už aj interpretovania vzťahu pápeža Františka a jeho blízkeho spolupracovníka Fernándeza, ale o tom až za moment.

Fiducia supplicans vs Amoris laetitia

Čo sa deje vo Vatikáne najlepšie pochopíme, keď si súčasnú situáciu porovnáme s podobnou krízou, ktorej čelil pontifikát pápeža Františka, no ktorá však neprerástla až do takých veľkých rozmerov. Ide o polemiky o exhortácii Amoris laetitia, ktorá trochu kamuflovaným spôsobom povolila prijímanie eucharistie aj pre rozvedených a znovu zosobášených. Pravda, nie všade, ale tam, kde to preláti chceli.

Vyvolalo to prvé dubiá a vážne spory, ale omnoho menší odpor cirkevnej hierarchie ako dnes. Dôvody, prečo to vtedy dopadlo inak, boli v zásade tri: nešlo o takú kontroverznú tému, Vatikán bol v tomto prípade zdržanlivejší, a hlavne celá aféra mala iné personálne obsadenie. Je celkom možné, že práve v treťom bode, teda v osobe kardinála Víctora Fernándeza, sa nachádza kľúč k celej kríze.

Fernández je tretím prefektom dikastéria pre náuku viery, ktorý tento post zastáva počas pontifikátu pápeža Františka. Prvým bol nemecký kardinál Gerhard Müller, ktorého do tejto funkcie vymenoval ešte pápež Benedikt XVI. Druhým bol jezuita, kardinál Luis Ladaria Ferrer, ktorého začiatkom júla minulého roka vymenil Fernández.

Od neho sa očakávalo, že prinesie viac Františkovho ducha, veď napríklad aj on sám sa kedysi posťažoval, že z dokumentu o žehnaní homosexuálnych párov z roku 2021 necíti Bergogliov pach. Bol to on, kto mal po konzervatívnom Müllerovi a opatrnom Ladariovi dotiahnuť Františkove snahy o premenu cirkvi do konca. A tak spolu so Synodou o synodalite zavŕšiť pontifikát 87-ročného pápeža, ktorý sa s najväčšou pravdepodobnosťou chýlil do poslednej časti. Pápež starne, slabne, a preto ho prirodzene častejšie trápia zdravotné problémy.

Zo začiatku sa zdalo, že Fernández si túto rolu plne uvedomuje, preto sa usilovne pustil do práce. V októbri podnikol protiútok proti pätici kardinálov, ktorí Františkovi poslali takzvané dubiá, v súvislosti so synodou o synodalite. Už vtedy otvoril otázku udeľovania požehnania pre homosexuálne páry. Hneď na to zdanlivo ukončil niekoľkoročné debaty ohľadne podávania eucharistie rozvedeným a znovu zosobášeným, keď odpovedal na dubiá pražského kardinála Duku. Potom bol okolo neho zopár mesiacov pokoj, až prišlo k najväčšiemu sporu vnútri cirkvi za dlhé desaťročia, teda k vyhláseniu Fiducia supplicans.

Pritom sa zdá, že Fernández nielenže neodhadol situáciu, ale že sa na konflikt nedostatočne pripravil a precenil svoje sily. Možno preto, že zvolil príliš rýchle tempo a príliš priamočiary smer.

Stačí si to porovnať so spomínanou témou prístupu rozvedených a znovu zosobášených k eucharistii. Tú pápež František otvoril v ôsmej kapitole v apoštolskej exhortácii Amoris laetitia, na strane 87, ktorú navyše "schoval" v poznámke pod čiarou číslo 351. Poznámka pod čiarou predsa nie je samotný text, hovorili vtedy obhajcovia. Ktovie, ako to pápež vôbec myslel, domnievali sa iní. Pri Fernándezovi a Fiducia supplicans nič z toho neplatí.

Keď sa následne začali ozývať kritické hlasy, ktoré sa pýtali, čo chcel pápež poznámkou pod čiarou vlastne povedať, František mlčal a jeho prefekt pre náuku viery (vtedy ešte kardinál Müller) všetkých presviedčal, že exhortácia sa má chápať konzervatívne. Teda v súlade s predchádzajúcou náukou cirkvi o manželstve, hriechu a prístupe k sviatostiam.

Až po roku a pol, keď kritika ustala a Müller už bol preč, František potvrdil, že Amoris laetitia správne pochopila jeho domáca argentínska biskupská konferencia, ktorá na jej základe povolila prijímať eucharistiu aj rozvedeným a znovu zosobášeným. Na ďalšie otázky však znova neodpovedal. A tému uzavrel až prostredníctvom Fernándeza o sedem rokov neskôr, keď už vášne pominuli a polovica autorov prvých dubií odišla na večnosť.

To sa s Fernándezovým tempom pri téme požehnávania homosexuálnych párov nedá porovnať. Ten k téme stihol vydať tri dokumenty v priebehu troch mesiacov a k tomu v rovnakom čase poskytnúť aj niekoľko nie práve najšťastnejších rozhovorov pre médiá. Výsledkom je ešte väčší odpor a chaos, pri ktorom už nikto nevie, čo vlastne platí a čoho sa majú biskupi držať. Na to, aby sme to videli, ani netreba ísť do sveta. Stačí sa pozrieť na to, ako celú situáciu interpretujú slovenskí kňazi.

Druhým rozdielom je výbušnosť témy. Zatiaľ čo prístup rozvedených a znovu zosobášených k sviatostiam je čisto teologická téma, ktorá zaujíma najmä úzku skupinu teológov a laikov, požehnávania homosexuálnych párov je niekde omnoho citlivejšie.

Homosexualita je totiž prudko politická téma, okolo ktorej vznikla asertívna ideológia a v mnohých častiach sveta, kde cirkev pôsobí, aj stále prudko spoločensky absolútne neprípustná. Jednoduchý príklad je Afrika, kde je v niektorých krajinách problém veriacim vysvetliť, prečo by mali byť vzťahy medzi mužmi a ženami monogamné. Homosexualita je tam však aj naďalej považovaná za neakceptovaný životný štýl a deviáciu. V jemnejšej verzii možno podobný nesúhlas vidieť aj v rámci strednej a východnej Európy. Tu sa na homosexuálny sex pozerá viac-menej ako na súkromnú vec, ale obidve podoby spája odmietanie homosexuálneho životného štýlu a sexu ako hriechu.

Kontroverzný Fernández

Napokon, celej situácii nepomohla ani osobnosť údajného vykladača Františkovej náuky, ktorý v podstate od začiatku v úrade čelí viacerým pochybnostiam. Ten zoznam je pomerne dlhý a na pomery Vatikánu aj značne „neštandardný.“

Fernández údajne nevhodne riešil prípady sexuálneho zneužívania vo svojej diecéze La Plata v Argentíne (kde sa od jeho odchodu nedarí obsadiť úrad biskupa, pričom dvaja vymenovaní biskupi odmietli toto miesto). Pred vymenovaním za rektora Katolíckej univerzity v Argentíne ho vyšetrovala kongregácia (dnes dikastérium) pre náuku viery pre pochybnosti spojené s jeho teologickými názormi, ktorá pre ne taktiež pozastavila jeho menovanie za rektora (čo sa zmenilo až po zásahu kardinála Bergoglia). A aby toho nebolo málo, neskôr sa ukázalo, že Fernández v 90. rokoch napísal dve vskutku zvláštne knihy. Prvá je o liečivej sile bozkávania a volá sa Uzdrav ma svojimi perami: umenie bozkávania. Druhá je o mystickom orgazme a volá sa Mystická vášeň: spiritualita a zmyselnosť. 

Okrem toho sa zdá, že Fernández si pri Fiducia supplicans neurobil ani základnú domácu úlohu a neopýtal sa na názor na dokument ostatných dikastérií. Správal sa teda autoritársky, niekto by povedal mocensky. To v kombinácii s jeho údajne slabšími teologickými schopnosťami spôsobilo vlnu teologického odporu, ktorú prejavujú tak liturgisti, ako aj východné cirkvi a najnovšie aj dikastérium pre boží kult a disciplínu sviatosti. Tí spochybňujú hlavne Fernándezovu definíciu pastoračného požehnania, poukazujú na nedostatočné použitie teologických zdrojov vo Fiducia supplicans, prípadne mu vyčítajú chaos, ktorý dokument medzi kňazmi spôsobil.

Krátky proces kardinála Ambonga

Všetky tieto problémy vyvrcholili, keď 8. januára do Ríma priletel kardinál Fridolin Ambongo, ktorý je predsedom konferencie biskupov Afriky a Madagaskaru a ktorý pápežovi sprostredkoval reakciu Afriky ma Fiducia supplicans. Táto návšteva vraj na pápeža natoľko zapôsobila, že hneď na druhý deň zorganizoval stretnutie, na ktorom boli prítomní Fernández, Ambongo aj František a na ktorom malo dôjsť k dohode, že Afrika Fiducia supplicans odmietne (viac sme o tom písali tu).

Samo osebe ďalší príklad chaosu, a to všetko len pár dní po tom, čo Fernández 4. januára v dlhej tlačovej správe napísal, že „obozretnosť a pozornosť voči cirkevnému kontextu a miestnej kultúre umožňujú pripustiť rôzne spôsoby aplikácie, ale nie" – a teraz pozor – "úplne alebo definitívne odmietnuť túto cestu, ktorá sa kňazom predkladá.“ Pritom z kontextu bolo jasné, že kardinál tým myslel najmä na nesúhlas a odpor biskupov z Afriky.

Ambongo to celé zavŕšil tým, že celú situáciu medializoval, pričom si neodpustil štipľavé poznámky o Západe a jeho vzťahu k Afrike, keď povedal, že Afrika "nemôže byť propagátorom sexuálnej deviácie. Nech si to robia vo svojich domovoch, ale nie v našich." Následne skonštatoval, že kultúra aj hospodárstvo Západu upadá, lebo stratil význam manželstva. "Kúsok po kúsku sa vytrácajú. Zmiznú. Prajeme im šťastný skon (good demise)," uviedol kardinál, ktorý túto príležitosť využil aj na kritiku OSN, UNICEF a Svetovej zdravotníckej organizácie, ktoré podmieňujú financovanie projektov v Afrike presadzovaním genderovej ideológie.

Pritom Ambongo nie je kardinál, ktorý by bol Františkovým kritikom, skôr naopak. Až doposiaľ ho považovali za Františkovho spojenca, ktorý bol stúpencom jeho konceptu synodality. Aj preto patrí do Rady kardinálov, teda medzi deviatku jeho najbližších spolupracovníkov. Je paradoxné, že práve on teraz Vatikán kritizoval práve pri témach, ktorým sa tak rád venuje pápež: kritika kolonizácie každého druhu.

Fernándezova hlava

Ak Fernándezovo počínanie donútilo tak rázne konať aj tohto afrického kardinála, nečudo, že z Vatikánu v posledných dňoch už nepočuť obranu Fiducia supplicans, ale skôr kritiku tohto dokumentu, a s tým súvisiace špekulácie o ďalšom osude kardinála Fernándeza.

Zaujímavú analýzu k tomu priniesol americký portál The Pillar, ktorý je známy dobrými kontaktmi priamo v kúrii a ktorému v decembri poskytol rozhovor aj samotný Fernández. Ten teraz priniesol rekonštrukciu toho, ako je vlastne možné, že sa stal prefektom. V nej pripomenul, že prefektom sa údajne mal stať kontroverzný nemecký biskup Heiner Wilmer, v ktorého diecéze navštevuje pravidelne bohoslužby len 2,5 percenta katolíkov a ktorý presadzuje svätenie žien za kňažky, či zmenu učenia cirkvi vo vzťahu k sexuálnej morálke (jeho celý profil tu). Keď nemecká synodálna cesta neschválila tieto zmeny, vyjadril sa, že „je neprípustné, aby bolo ľuďom ubližované alebo boli diskriminovaní cirkevným učením. To nie je v duchu Ježiša Krista."

V roku 2021 zas dohliadal na zavedenie smerníc pre "rodovo citlivý jazyk" vo svojej diecéze. V rámci nich sa napríklad namiesto "Boh, náš Otec" navrhuje používať slovné spojenie "Dobrý Bože, ktorý si nám matkou a otcom".

Podľa portálu však vzbudili chýry o vymenovaní Wilmera takú vlnu nevôle, že u pápeža proti tomu vtedy vystúpil nielen kardinál Pell a ďalší preláti, ale aj prefekt Ladaria.

František vraj preto začať uvažovať nad americkým kardinálom Josephom Tobinon. Napokon sa však rozhodol, že ho ponechá v USA, kde mu robí spojenca a kde časom pravdepodobne zaujme miesto biskupa vo Washingtone, keď čoskoro skončí dnes už 76-ročný Wilton Gregory.

Voľba preto padla na Františkovho dlhoročného priateľa a pomyselného ghostwritera Fernándeza, ktorý údajne stál aj za spomínanou ôsmou kapitolou Amoris laetitia. Jeho počínanie však podľa portálu ide proti želaniam Františka, ktorému nejde o vyvolávanie konfliktov, ale ich tlmenie, čo sa Fernándezovi rozhodne nedarí. A to až tak, že namiesto upevnenia teologickej vízie pápeža Františka a zabezpečenia, aby prežila aj po konci jeho pontifikátu, môže spôsobiť pravý opak. Teda odmietnutie týchto zmien ešte počas Františkovho života.

Zlý Fernández, dobrý František?

Tu by sa však dalo so závermi portálu polemizovať. Autor totiž robí to, čo vidíme aj na Slovensku, teda tvári sa, že ide o dokument zlého kardinála, s ktorým pápež nemá nič spoločné. To však nesedí. Fernández je predsa Františkov dlhoročný priateľ a naozaj blízky spolupracovník. Navyše, Fernández bol jeho voľbou na miesto prefekta a až doposiaľ bol označovaný za nositeľa jeho myšlienok. No a napokon, dokumenty zjavne pripravoval v spolupráci s Františkom, ktorý s nimi musel súhlasiť, keďže je pod nimi taktiež podpísaný. Je to zaujímavé aj preto, že to v minulosti nebývalo zvykom.

Takáto obrana robí z Františka akoby nesvojprávneho pápeža, ktorý za nič nemôže a je v uväznení akýchsi zlých kardinálov. Nie je to úctivé a ani to nesedí.

Fernández je súčasťou pontifikátu pápeža Františka rovnako ako Fiducia supplicans. Zatvárať si pred tým oči by znamenalo zatvárať si oči pred realitou.