Po nemeckých poľnohospodároch sa dali do pohybu aj tí francúzski. Od začiatku týždňa blokujú cesty po celom Francúzsku a s traktormi sa chystajú na Paríž, chcú odradiť vládu od ďalšieho uťahovania finančnej a byrokratickej slučky, ktorou ich Brusel a Paríž už dlhodobo dusia. Stavajú Macrona pred neriešiteľný problém. Kým v Bruseli sa stavia do pozície najvzornejšieho ochrancu Európy, doma sa snaží presvedčiť, že mu na srdci neleží nič iné ako tradičné Francúzsko, s ktorým sú poľnohospodári neodmysliteľne spätí. Aj v iných oblastiach Macron sleduje úplne opačné ciele podľa hesla "..a zároveň". Takáto náročná úloha by si však vyžadovala schopnosť syntézy a stratégie, ktorou tento inak brilantný analytik a politický taktik vôbec nedisponuje.
Uťahovanie slučky nie je len metafora. Smutné štatistiky ukazujú, že v posledných rokoch každé dva dni spáchal samovraždu jeden francúzsky farmár, často práve obesením. Spolu s policajtmi sú v tomto smere najohrozenejším povolaním. Pätina z nich žije pod hranicou chudoby. Protestujúci si nenárokujú žiadne privilégiá, chcú len, aby mohli zo svojej driny dôstojne žiť.
Čo ich ženie do chudoby a zúfalstva?
Slučky splietajú štyri sudičky, ktoré dnes škodia naprieč Európou – progresivizmus, technokracia, liberalizmus a oligarchia. Poľnohospodári patria medzi prvé obete progresivistickej vojny s klímou. Klimatickí aktivisti na mocenských pozíciách sa netajili tým, že chcú transformovať, t. j. zničiť európske poľnohospodárstvo. Podobne ako ich kolegovia inde v Európe, aj francúzski poľnohospodári čelia rastúcemu daňovému zaťaženiu tzv. zelenej nafty, ktorá poháňa traktory a poľnohospodárske stroje. Kým vlani platili energetickú daň vo výške približne štyroch centov za liter, tento rok je to už približne sedem centov a daňová slučka sa bude každý rok uťahovať o tri centy, až kým v roku 2030 nedosiahne 24 centov. Ak neostane nikto, kto by ju platil, progresívci budú zrejme spokojní.
