Po nemeckých poľnohospodároch sa dali do pohybu aj tí francúzski. Od začiatku týždňa blokujú cesty po celom Francúzsku a s traktormi sa chystajú na Paríž, chcú odradiť vládu od ďalšieho uťahovania finančnej a byrokratickej slučky, ktorou ich Brusel a Paríž už dlhodobo dusia. Stavajú Macrona pred neriešiteľný problém. Kým v Bruseli sa stavia do pozície najvzornejšieho ochrancu Európy, doma sa snaží presvedčiť, že mu na srdci neleží nič iné ako tradičné Francúzsko, s ktorým sú poľnohospodári neodmysliteľne spätí. Aj v iných oblastiach Macron sleduje úplne opačné ciele podľa hesla "..a zároveň". Takáto náročná úloha by si však vyžadovala schopnosť syntézy a stratégie, ktorou tento inak brilantný analytik a politický taktik vôbec nedisponuje.
Uťahovanie slučky nie je len metafora. Smutné štatistiky ukazujú, že v posledných rokoch každé dva dni spáchal samovraždu jeden francúzsky farmár, často práve obesením. Spolu s policajtmi sú v tomto smere najohrozenejším povolaním. Pätina z nich žije pod hranicou chudoby. Protestujúci si nenárokujú žiadne privilégiá, chcú len, aby mohli zo svojej driny dôstojne žiť.
Čo ich ženie do chudoby a zúfalstva?
Slučky splietajú štyri sudičky, ktoré dnes škodia naprieč Európou – progresivizmus, technokracia, liberalizmus a oligarchia. Poľnohospodári patria medzi prvé obete progresivistickej vojny s klímou. Klimatickí aktivisti na mocenských pozíciách sa netajili tým, že chcú transformovať, t. j. zničiť európske poľnohospodárstvo. Podobne ako ich kolegovia inde v Európe, aj francúzski poľnohospodári čelia rastúcemu daňovému zaťaženiu tzv. zelenej nafty, ktorá poháňa traktory a poľnohospodárske stroje. Kým vlani platili energetickú daň vo výške približne štyroch centov za liter, tento rok je to už približne sedem centov a daňová slučka sa bude každý rok uťahovať o tri centy, až kým v roku 2030 nedosiahne 24 centov. Ak neostane nikto, kto by ju platil, progresívci budú zrejme spokojní.
Zdanenie nafty je však len jedným z mnohých technokratických mechanizmov, ktorých ozubené kolesá drvia poľnohospodárov. Stále viac času musia venovať rôznym formulárom a kontrolám, ktorými ich Brusel a Paríž zaplavujú. Drobný farmár nemá šancu orientovať sa v neustále sa meniacich predpisoch. Žne pokuty od byrokratickej inkvizície, nedokáže sa dostať k informáciám o možnostiach dotácií. Nechce tráviť dni v kancelárii, chce byť pri zvieratách a na poli.
Premena kedysi hrdých a nezávislých poľnohospodárov na nevoľníkov bruselskej mašinérie súvisí aj s liberalizáciou obchodu s poľnohospodárskymi výrobkami. Do Európy sa dovážajú produkty z rôznych častí sveta, ktoré majú nielen priaznivejšie prírodné podmienky, ale nie sú zaťažené ani európskou reguláciou všetkého, čo roľník smie alebo nesmie robiť. Práve bola ratifikovaná obchodná dohoda s Novým Zélandom, pripravuje sa dohoda s Čile a ukrajinské obilie zaplavuje európsky trh. Francúzska neoliberálna elita upúšťa od pôvodnej dohody s Nemeckom, ktorá položila politickoekonomické základy európskej integrácie v 50. a 60. rokoch 20. storočia. Francúzsko sa vtedy vzdalo európskej ochrany svojho priemyslu v prospech konkurencieschopnejšieho Nemecka, ktoré na oplátku vyhovelo Francúzsku európskou ochranou poľnohospodárstva. Táto dohoda oslabila francúzsky priemysel a jej postupné opúšťanie v prospech väčšej liberalizácie dnes ničí francúzskych poľnohospodárov. Nie div, že poľnohospodári nechcú o Bruseli ani počuť.
Vzbura francúzskych poľnohospodárov nie je namierená len proti klimatickým progresívcom, bruselským technokratom a neoliberálom, ale aj proti veľkým hráčom francúzskeho a európskeho agrobiznisu. Títo oligarchovia sa na EÚ sťažujú len zriedka, pretože vedia, ako si Brusel ustrážiť. A nielen to. Dohliadnu si aj na národné organizácie, ktoré majú hájiť záujmy poľnohospodárov. Arnaud Rousseau, súčasný šéf zastrešujúcej organizácie poľnohospodárskych odborárov (FNSEA), má viac skúseností so špekuláciami na trhoch s poľnohospodárskymi produktmi, s dovozom argentínskeho mäsa alebo s riadením agropriemyselného koncernu ako s riadením traktora. Kritiku Bruselu počúva nerád a minulý rok schválil vyššie zdanenie zelenej nafty. K súčasným protestom sa pripája, pretože ak si chce udržať svoju pozíciu, nemá na výber. Motorom protestov sú však buď miestni odborári, alebo organizácia Mladí farmári, ktorí s takýmito papalášmi nemajú veľa spoločného.
Protesty podporuje národne orientovaná opozícia a komunistická ľavica, zatiaľ čo progresívna ľavica, nositeľka výhražnej ekológie, sa snaží, aby ju nebolo vidieť. Vládni politici si počínajú opatrne. Premiér sľubuje činy, minister vnútra rozposlal bezpečnostným zložkám inštrukcie vyzývajúce k zdržanlivosti. Poľnohospodári síce predstavujú len jeden a pol percenta pracujúceho obyvateľstva, ale dnes ich podporuje viac ako osemdesiat percent francúzskej verejnosti. Dokonca aj obyvatelia miest si zachovávajú mentálne spojenie s vidiekom a uvedomujú si, že mnohé z toho, čo stále robí Francúzsko veľkým a príťažlivým, krajina, gastronómia alebo tradičný spôsob života, je úzko spojené s vidiekom a v jeho obyvateľmi.
Prezident a premiér preto v najbližších dňoch vyslovia veľa pekných slov o budúcnosti francúzskeho vidieka. Nemožno však očakávať, že budú schopní alebo ochotní poľnohospodárom skutočne pomôcť. Na to sú mentálne a finančne príliš úzko prepojení s globalizáciou a Bruselom. Budú sa snažiť zahrať požiadavky poľnohospodárov do autu. Potom bude záležať na sile, ktorá vzíde z protestov. Rozplynie sa ako žlté vesty, alebo otrasie čoraz viac odmietaným režimom?