Každé dva dni si francúzsky farmár zoberie život. Čo ich likviduje a čo im vie ponúknuť Macron

Francúzski farmári sa búria proti klimatickým progresívcom, bruselským technokratom a neoliberálom, ale aj proti veľkým hráčom francúzskeho a európskeho agrobiznisu. A hoci ich podporuje viac ako osemdesiat percent francúzskej verejnosti, prezident a premiér im nebudú schopní alebo ochotní skutočne pomôcť. Profesor Petr Drulák vysvetľuje, prečo je to tak.

Po nemeckých poľnohospodároch sa dali do pohybu aj tí francúzski. Od začiatku týždňa blokujú cesty po celom Francúzsku a s traktormi sa chystajú na Paríž, chcú odradiť vládu od ďalšieho uťahovania finančnej a byrokratickej slučky, ktorou ich Brusel a Paríž už dlhodobo dusia. Stavajú Macrona pred neriešiteľný problém. Kým v Bruseli sa stavia do pozície najvzornejšieho ochrancu Európy, doma sa snaží presvedčiť, že mu na srdci neleží nič iné ako tradičné Francúzsko, s ktorým sú poľnohospodári neodmysliteľne spätí. Aj v iných oblastiach Macron sleduje úplne opačné ciele podľa hesla „..a zároveň“. Takáto náročná úloha by si však vyžadovala schopnosť syntézy a stratégie, ktorou tento inak brilantný analytik a politický taktik vôbec nedisponuje.

Uťahovanie slučky nie je len metafora. Smutné štatistiky ukazujú, že v posledných rokoch každé dva dni spáchal samovraždu jeden francúzsky farmár, často práve obesením. Spolu s policajtmi sú v tomto smere najohrozenejším povolaním. Pätina z nich žije pod hranicou chudoby. Protestujúci si nenárokujú žiadne privilégiá, chcú len, aby mohli zo svojej driny dôstojne žiť.

Čo ich ženie do chudoby a zúfalstva?