Prihlásiť sa

Bola hlasom nádeje

Olga Oľga Berggoľc (1910-1975). Foto: archív redakcie

Niektoré zvuky sa stávajú symbolom doby. Ako tlkot srdca, tikot metronómu alebo hlas Oľgy Berggoľc. Tichý, pokojný, mladistvý, zvonivý, melodický, dôverný. Presne taký, po akom ľudia prahli v danom čase a na danom mieste.

„Masa Leningradčanov leží v tmavých, studených kútoch na škrípajúcich posteliach, v temnote ležia zoslabnutí, vyziabnutí… jediné spojenie so svetom majú cez rozhlas. Do takéhoto tmavého kúta, odrezaného od sveta, tak potom dochádza verš, môj verš, a ľuďom, týmto vyhladovaným, zúfalým ľuďom, je v ich premrznutých kútoch aspoň na chvíľku o niečo ľahšie. Ak som im poskytla aspoň okamih útechy, a vôbec nie je dôležité či iba celkom letmý alebo len zdanlivý, znamená to, že moje bytie malo zmysel,“ zapísala si do denníka v máji 1942 poetka a redaktorka literárno-dramatickej redakcie Leningradského rozhlasu Oľga Berggoľc. Mala 32 rokov, trpela pokročilým štádiom alimentárnej dystrofie a bola mostom od zóny smrti smerom k životu.


Ďakujeme, že čítate Štandard.

Získajte limitovaný bezplatný prístup k článkom vďaka vytvoreniu bezplatného účtu alebo sa prihláste a pokračujte v čítaní.

alebo

Neobmedzený prístup v rámci celého Štandardu. Možnosti predplatného

Pokračovaním súhlasíte s aktualizovanými Podmienkami k ochrane súkromia a Všeobecnými obchodnými podmienkami