Vojna ju zastihne v Leningrade. Jej rodné mesto sa čoskoro ocitne v obkľúčení a nadíde prvá „blokádna“ zima s rekordnými mrazmi. Je dlhá, krutá a spolu so svojím verným kumpánom – hladomobnaží ľudské charaktery. Mnohí dovtedy nevedeli, koľko je v nich statočnosti; ďalší ani len netušili, koľko sa v nich skrýva podlosti, a hranica medzi jedným aj druhým sa ukáže taká krehká... Súčasťou rozhlasového vysielania je zvuk metronómu. Tiká, znamená to, že mesto pulzuje. 50 úderov za minútu – kľud, 100 úderov – poplach, 150 úderov – nálety. Oľga píše, tvorí, chodí recitovať po nemocniciach, školách, sirotincoch, stacionároch, hospicoch a z rádia sa denne prihovára zmučeným obyvateľom obkľúčeného mesta. „Mala talent, ale hlas mala spočiatku slabý a nevypracovaný. A zrazu práve jej hlas sa rozoznel z rádia na celé obkľúčené mesto. Znel odhodlane, dôveryhodne, bol plný lyrickej sily... Muž jej umrel, nohy jej spuchli od hladu, a ona každý deň písala a účinkovala. Ako odpoveď na svoje verše dostávala listy od bežných Leningradčanov, spolupútnikov v utrpení a zápase. Napísala poému Februárový denník, jeden z najrealistickejších a najprecítenejších diel o Leningrade a období leningradskej blokády. Sila tejto poémy spočíva v tom, že nevypovedá o výnimočných osobnostiach Leningradu, ale o tom najobyčajnejšom, bežnom Leningradčanovi,“ napísal spisovateľ a vojnový korešpondent Alexander Fadejev. Patril k veľkým rybám vo vodách sovietskej kultúrnej elity, no ani v jeho prípade to neprinieslo stopercentnú záruku nedotknuteľnosti.
Oľginou devízou nebol len zvonivý hlas. Na pozadí frontových správ, agitačných vstupov a tikotu metronómu si dokázala vytvoriť priestor pre vlastný štýl aj celý rozhlasový žáner. Bol to akoby spontánny mix z veršov, lyrizovaných poviedok a najmä improvizácie, lebo čo i len malá chybička, pokĺznutie na vlastnom jazyku, či zdanlivý dvojzmysel mohol viesť k ďalšiemu, možno už naozaj poslednému výsluchu. Oľga číta, recituje a rozpráva s vypracovanou melodikou a rytmus reči intuitívne zosúlaďuje s tempom metronómu v režime kľud. Vyžaruje sebaistotu, pokoj a najmä – nádej. Zafungovalo to. Nazývajú ju „hlasom obkľúčeného Leningradu“, aj keď ona o tom ani netuší. Žije s hŕstkou kolegov rovno v budove rozhlasu. Všetci majú nohy spuchnuté od hladu, myšlienky na jedlo zaháňajú prácou. Neraz si trpko povzdychnú, lebo vysielacia miestnosť je až na siedmom poschodí a vyjsť hore stojí hladom zmoreného človeka obrovské úsilie. Rovnakú skúsenosť budú mať aj hudobníci rozhlasového orchestra. Avšak tých, čo ešte žijú najprv treba zúbožených nájsť v studených bytoch a ich dirigenta Karla Iľjiča Eliasberga doslova priterigať na sánkach zo stacionára pre distrofikov, kde ho prichýlili spolu s manželkou.
Hudobný projekt
Prvá skúška rozhlasového orchestra sa po niekoľkomesačnej odmlke bude konať v marci 1942 pri vchodových dverách budovy. Vyjsť na druhé poschodie by nezvládol nikto. „Odskúšali sme Úvod a Veľký valčík z Čajkovského Labutieho jazera. Po dvadsiatich minútach som orchester rozpustil. V ten deň sme viac urobiť nemohli,“ zaznamenal si v pracovnom zošite dirigent. O prvej skúške sa zmieňuje aj Oľga Berggoľc. „Nikto by nepovedal, že títo vychudnutí, potemní, priam surrealisticky naobliekaní ľudia sú hudobníci, tobôž – orchester. Pripomínajú utečencov, pohorelcov... Pred orchestrom stojí dirigent v ušianke a v kožušinových palčiakoch a hráči naňho upierajú svoje vpadnuté oči.“
Prvotným motívom bolo vrátiť do rozhlasového vysielania vážnu hudbu, slovo potrebovalo prirodzený stimul. A potom prišiel nápad urobiť niečo väčšie a samotná Berggoľc sa bude podieľať na jednom z najkolosálnejších projektov v dejinách vážnej hudby.
V obkľúčenom Leningrade písal svoju siedmu symfóniu Dmitrij Šostakovič, dokončil ju v Kujbyševe, dnešnej Samare, kam bol aj s rodinou evakuovaný na jeseň 1941. Zrod diela sledovala celá krajina, v rozhlasovom vysielaní pravidelne informoval, v akej fáze sa komponovanie nachádza. Symfónia číslo 7 mala premiéru v marci 1942 v Kujbiševskom divadle opery a baletu. Nasledovala premiéra v Moskve, Novosibirsku, Taškente, kde v evakuácii žila Anna Achmatovová, a práve ona symfóniu nazve „Leningradskou“. Najlepšie svetové orchestre žiadajú o expresné doručenie partitúry aj so zvukovým záznamom. Prvá zahraničná premiéra sa uskutoční v Londýne v júni 1942, premiéru v USA si vydobyje Arturo Toscanini a 1. júla 1942 pod jeho taktovkou zaburáca v New Yorku. Koncert vysielajú rádiá v priamom prenose v USA, Kanade, krajinách Latinskej Ameriky a Šostakovičovu novú symfóniu do repertoára amerických orchestrov okamžite zaradia dirigenti Leopold Stokowski, Eugene Ormandy, Sergej Kusevickij, Artur Rodziński.
Chýbala už len premiéra v obkľúčenom Leningrade. Fáza číslo jeden spočívala v dopravení partitúry do obkľúčeného mesta. Podarilo sa, ale bol tu ďalší problém. „Účasť uvedeného počtu nástrojov v symfónii je bezpodmienečná,“ prečíta si dirigent nahrubo podčiarknutý odkaz od Šostakoviča. Nástrojové obsadenie vyžaduje 80 hráčov. Kde ich vziať? „Nikdy nezabudnem, ako v jedno ponuré ráno šéf hudobnej sekcie rozhlasu J. Babuškin diktoval zapisovateľke ďalšiu správu o stave orchestra: 'Prvé husle umierajú, bubon skonal na ceste do práce, lesný roh dokonáva...' Ale napriek všetkému tí, ktorí zostali nažive, tí hrozne vysilení hudobníci, sa zapálili pre myšlienku zahrať Siedmu v Leningrade stoj čo stoj... cez rozhlas sme vyzývali, aby všetci hudobníci, ktorí sa nachádzajú v meste, prišli hrať do orchestra,“ píše Oľga Berggoľc. Hudobníkov nakoniec doslova naškrabú. Niektorých uvoľnia na potrebný čas z frontu, ďalších zachránia na poslednú chvíľu, ako trubkára a bicistu Žavdeta Ajdarova, ktorého Eliasberg nájde takmer nečujne dodýchavajúceho v suteréne bytovky medzi telami nebožtíkov. Na prvé skúšky Siedmej symfónie mnohých priniesli, ďalší sa podopierajú navzájom, avšak dirigent z nárokov nepopustí, úroveň musí byť čo najvyššia. Hudobný projekt bol dovedený do úspešného konca a leningradská premiéra Šostakovičovej symfónie sa uskutočnila v auguste 1943.
Ako sa ďalej vyvíjal osud Oľgy Berggoľc? Osobné tragédie ani blokáda jej neschádzajú z mysle, spomienky neblednú, trpí, odžité hrôzy nedokáže spracovať. Zhora prišlo rozhodnutie, že treba otočiť list, veď vojna skončila, zavládol mier a treba žiť radostnejšie. Oľge sa nedarí prepnúť, a potom ako naschvál, v jej veršoch sa kde-tu objavuje kresťanská symbolika, veď niekde spomenula kríž... Zároveň nechce písať do šuplíka, chce publikovať na stránkach literárnych časopisov, proste je otravná. Zožína kritiku, že živí spomienky na vojnu a nepomáha kráčať ďalej. Komisia opäť vyťahuje staré vyšetrovacie spisy, ale na viac si netrúfa. V 50-tych rokoch je Oľga Berggoľc pojem, hovorí sa o nej ako o „blokádnej Madone“. Jej posledné roky v podstate neboli ničím zvláštne. Žila v ústraní, bojovala so spomienkami, písala a s fľašou lacného koňaku pomaly odchádzala. Zomrela na jeseň 1975 vo veku 65 rokov.
