„Masa Leningradčanov leží v tmavých, studených kútoch na škrípajúcich posteliach, v temnote ležia zoslabnutí, vyziabnutí... jediné spojenie so svetom majú cez rozhlas. Do takéhoto tmavého kúta, odrezaného od sveta, tak potom dochádza verš, môj verš, a ľuďom, týmto vyhladovaným, zúfalým ľuďom, je v ich premrznutých kútoch aspoň na chvíľku o niečo ľahšie. Ak som im poskytla aspoň okamih útechy, a vôbec nie je dôležité či iba celkom letmý alebo len zdanlivý, znamená to, že moje bytie malo zmysel,“ zapísala si do denníka v máji 1942 poetka a redaktorka literárno-dramatickej redakcie Leningradského rozhlasu Oľga Berggoľc. Mala 32 rokov, trpela pokročilým štádiom alimentárnej dystrofie a bola mostom od zóny smrti smerom k životu.
Denník bol jej slabosťou, vášňou aj prekliatím. Písala si ho od detstva, sprvoti len tak zo žartu, no postupne sa stal jej bútľavou vŕbou a zverovala sa mu s najtajnejšími zážitkami, myšlienkami, pocitmi. Riskantná záležitosť v ľubovoľnej dobe, tobôž vtedy. Na písanie denníka si trúfol málokto, ak nejaké mal, zničil ich. Ale Oľga nie. Svoje denníkové zápisky schovávala na tajné miesta, niektoré zakopala do zeme, neskôr sa ocitli na dlhé roky v archíve a časť z nich bola postupne spublikovaná desaťročia po jej smrti. Jej kariéra začala sľubne, a potom to začalo škrípať. Možno bola príliš aktívna, príliš sebavedomá, príliš zanietená, do všetkého príliš hŕŕ, možno aj pripekná a zo začiatku vzhľadom na dobu isto aj naivná. Kornej Čukovskij jej predpovedal veľkú budúcnosť, veď písala o úspechoch socializmu, vyšli jej zborníky básní, verše aj poviedky pre deti a potom ju prijali do Zväzu sovietskych spisovateľov. Po troch rokoch ju z neho vylúčili kvôli predvolaniu na súd vo veci protisovietskeho sprisahania. Nič jej nedokázali, všetko sa urovnalo a do Zväzu ju vzali späť. Nie však nadlho.
Po pár mesiacoch ju zadržali, tentoraz nie ako svedka, ale ako obvinenú. Podrobili ju dlhým, krutým výsluchom, vo vyšetrovačke strávila vyše pol roka. Ona prežila, dieťa čo nosila pod srdcom - nie. Malo sa narodiť ako tretie v poradí, dve dcérky jej zomreli už dávnejšie. Viac detí mať nezmôže. Vykonštruované obvinenie nakoniec šlo dostratena, no voľakedajšia Oľa je preč. Z väzenia vychádza doráňaná, ubolená žena, ktorá sa dokopy dáva len veľmi, veľmi pomaly. Prejdú mesiace, pokým prestane viesť dialógy v šere svojej izby s pomyselnými vyšetrovateľmi, v hlave jej dotieravo hučia nekonečné otázky, dohady, provokácie, v mysli nanovo prežíva fyzické týranie, a nielen to. „Vytiahnu dušu, prehrabujú sa v nej smradľavými prstami, pľujú na ňu, svinia, potom strčia naspäť a povedia: ži!“ zhrnula drsne. Pred preverovacou komisiou sa ocitne aj v 50-tych rokoch, ale to už bude príliš veľkou celebritou na to, aby jej prišili protistranícku činnosť, sprisahanie, vlastizradu alebo niečo iné.
Metronóm tiká, rozhlas vysiela, mesto žije
Vojna ju zastihne v Leningrade. Jej rodné mesto sa čoskoro ocitne v obkľúčení a nadíde prvá „blokádna“ zima s rekordnými mrazmi. Je dlhá, krutá a spolu so svojím verným kumpánom – hladomobnaží ľudské charaktery. Mnohí dovtedy nevedeli, koľko je v nich statočnosti; ďalší ani len netušili, koľko sa v nich skrýva podlosti, a hranica medzi jedným aj druhým sa ukáže taká krehká... Súčasťou rozhlasového vysielania je zvuk metronómu. Tiká, znamená to, že mesto pulzuje. 50 úderov za minútu – kľud, 100 úderov – poplach, 150 úderov – nálety. Oľga píše, tvorí, chodí recitovať po nemocniciach, školách, sirotincoch, stacionároch, hospicoch a z rádia sa denne prihovára zmučeným obyvateľom obkľúčeného mesta. „Mala talent, ale hlas mala spočiatku slabý a nevypracovaný. A zrazu práve jej hlas sa rozoznel z rádia na celé obkľúčené mesto. Znel odhodlane, dôveryhodne, bol plný lyrickej sily... Muž jej umrel, nohy jej spuchli od hladu, a ona každý deň písala a účinkovala. Ako odpoveď na svoje verše dostávala listy od bežných Leningradčanov, spolupútnikov v utrpení a zápase. Napísala poému Februárový denník, jeden z najrealistickejších a najprecítenejších diel o Leningrade a období leningradskej blokády. Sila tejto poémy spočíva v tom, že nevypovedá o výnimočných osobnostiach Leningradu, ale o tom najobyčajnejšom, bežnom Leningradčanovi,“ napísal spisovateľ a vojnový korešpondent Alexander Fadejev. Patril k veľkým rybám vo vodách sovietskej kultúrnej elity, no ani v jeho prípade to neprinieslo stopercentnú záruku nedotknuteľnosti.
Oľginou devízou nebol len zvonivý hlas. Na pozadí frontových správ, agitačných vstupov a tikotu metronómu si dokázala vytvoriť priestor pre vlastný štýl aj celý rozhlasový žáner. Bol to akoby spontánny mix z veršov, lyrizovaných poviedok a najmä improvizácie, lebo čo i len malá chybička, pokĺznutie na vlastnom jazyku, či zdanlivý dvojzmysel mohol viesť k ďalšiemu, možno už naozaj poslednému výsluchu. Oľga číta, recituje a rozpráva s vypracovanou melodikou a rytmus reči intuitívne zosúlaďuje s tempom metronómu v režime kľud. Vyžaruje sebaistotu, pokoj a najmä – nádej. Zafungovalo to. Nazývajú ju „hlasom obkľúčeného Leningradu“, aj keď ona o tom ani netuší. Žije s hŕstkou kolegov rovno v budove rozhlasu. Všetci majú nohy spuchnuté od hladu, myšlienky na jedlo zaháňajú prácou. Neraz si trpko povzdychnú, lebo vysielacia miestnosť je až na siedmom poschodí a vyjsť hore stojí hladom zmoreného človeka obrovské úsilie. Rovnakú skúsenosť budú mať aj hudobníci rozhlasového orchestra. Avšak tých, čo ešte žijú najprv treba zúbožených nájsť v studených bytoch a ich dirigenta Karla Iľjiča Eliasberga doslova priterigať na sánkach zo stacionára pre distrofikov, kde ho prichýlili spolu s manželkou.
Hudobný projekt
Prvá skúška rozhlasového orchestra sa po niekoľkomesačnej odmlke bude konať v marci 1942 pri vchodových dverách budovy. Vyjsť na druhé poschodie by nezvládol nikto. „Odskúšali sme Úvod a Veľký valčík z Čajkovského Labutieho jazera. Po dvadsiatich minútach som orchester rozpustil. V ten deň sme viac urobiť nemohli,“ zaznamenal si v pracovnom zošite dirigent. O prvej skúške sa zmieňuje aj Oľga Berggoľc. „Nikto by nepovedal, že títo vychudnutí, potemní, priam surrealisticky naobliekaní ľudia sú hudobníci, tobôž – orchester. Pripomínajú utečencov, pohorelcov... Pred orchestrom stojí dirigent v ušianke a v kožušinových palčiakoch a hráči naňho upierajú svoje vpadnuté oči.“
Prvotným motívom bolo vrátiť do rozhlasového vysielania vážnu hudbu, slovo potrebovalo prirodzený stimul. A potom prišiel nápad urobiť niečo väčšie a samotná Berggoľc sa bude podieľať na jednom z najkolosálnejších projektov v dejinách vážnej hudby.
V obkľúčenom Leningrade písal svoju siedmu symfóniu Dmitrij Šostakovič, dokončil ju v Kujbyševe, dnešnej Samare, kam bol aj s rodinou evakuovaný na jeseň 1941. Zrod diela sledovala celá krajina, v rozhlasovom vysielaní pravidelne informoval, v akej fáze sa komponovanie nachádza. Symfónia číslo 7 mala premiéru v marci 1942 v Kujbiševskom divadle opery a baletu. Nasledovala premiéra v Moskve, Novosibirsku, Taškente, kde v evakuácii žila Anna Achmatovová, a práve ona symfóniu nazve „Leningradskou“. Najlepšie svetové orchestre žiadajú o expresné doručenie partitúry aj so zvukovým záznamom. Prvá zahraničná premiéra sa uskutoční v Londýne v júni 1942, premiéru v USA si vydobyje Arturo Toscanini a 1. júla 1942 pod jeho taktovkou zaburáca v New Yorku. Koncert vysielajú rádiá v priamom prenose v USA, Kanade, krajinách Latinskej Ameriky a Šostakovičovu novú symfóniu do repertoára amerických orchestrov okamžite zaradia dirigenti Leopold Stokowski, Eugene Ormandy, Sergej Kusevickij, Artur Rodziński.
Chýbala už len premiéra v obkľúčenom Leningrade. Fáza číslo jeden spočívala v dopravení partitúry do obkľúčeného mesta. Podarilo sa, ale bol tu ďalší problém. „Účasť uvedeného počtu nástrojov v symfónii je bezpodmienečná,“ prečíta si dirigent nahrubo podčiarknutý odkaz od Šostakoviča. Nástrojové obsadenie vyžaduje 80 hráčov. Kde ich vziať? „Nikdy nezabudnem, ako v jedno ponuré ráno šéf hudobnej sekcie rozhlasu J. Babuškin diktoval zapisovateľke ďalšiu správu o stave orchestra: 'Prvé husle umierajú, bubon skonal na ceste do práce, lesný roh dokonáva...' Ale napriek všetkému tí, ktorí zostali nažive, tí hrozne vysilení hudobníci, sa zapálili pre myšlienku zahrať Siedmu v Leningrade stoj čo stoj... cez rozhlas sme vyzývali, aby všetci hudobníci, ktorí sa nachádzajú v meste, prišli hrať do orchestra,“ píše Oľga Berggoľc. Hudobníkov nakoniec doslova naškrabú. Niektorých uvoľnia na potrebný čas z frontu, ďalších zachránia na poslednú chvíľu, ako trubkára a bicistu Žavdeta Ajdarova, ktorého Eliasberg nájde takmer nečujne dodýchavajúceho v suteréne bytovky medzi telami nebožtíkov. Na prvé skúšky Siedmej symfónie mnohých priniesli, ďalší sa podopierajú navzájom, avšak dirigent z nárokov nepopustí, úroveň musí byť čo najvyššia. Hudobný projekt bol dovedený do úspešného konca a leningradská premiéra Šostakovičovej symfónie sa uskutočnila v auguste 1943.
Ako sa ďalej vyvíjal osud Oľgy Berggoľc? Osobné tragédie ani blokáda jej neschádzajú z mysle, spomienky neblednú, trpí, odžité hrôzy nedokáže spracovať. Zhora prišlo rozhodnutie, že treba otočiť list, veď vojna skončila, zavládol mier a treba žiť radostnejšie. Oľge sa nedarí prepnúť, a potom ako naschvál, v jej veršoch sa kde-tu objavuje kresťanská symbolika, veď niekde spomenula kríž... Zároveň nechce písať do šuplíka, chce publikovať na stránkach literárnych časopisov, proste je otravná. Zožína kritiku, že živí spomienky na vojnu a nepomáha kráčať ďalej. Komisia opäť vyťahuje staré vyšetrovacie spisy, ale na viac si netrúfa. V 50-tych rokoch je Oľga Berggoľc pojem, hovorí sa o nej ako o „blokádnej Madone“. Jej posledné roky v podstate neboli ničím zvláštne. Žila v ústraní, bojovala so spomienkami, písala a s fľašou lacného koňaku pomaly odchádzala. Zomrela na jeseň 1975 vo veku 65 rokov.