Bola hlasom nádeje

„Masa Leningradčanov leží v tmavých, studených kútoch na škrípajúcich posteliach, v temnote ležia zoslabnutí, vyziabnutí… jediné spojenie so svetom majú cez rozhlas. Do takéhoto tmavého kúta, odrezaného od sveta, tak potom dochádza verš, môj verš, a ľuďom, týmto vyhladovaným, zúfalým ľuďom, je v ich premrznutých kútoch aspoň na chvíľku o niečo ľahšie. Ak som im poskytla aspoň okamih útechy, a vôbec nie je dôležité či iba celkom letmý alebo len zdanlivý, znamená to, že moje bytie malo zmysel,“ zapísala si do denníka v máji 1942 poetka a redaktorka literárno-dramatickej redakcie Leningradského rozhlasu Oľga Berggoľc. Mala 32 rokov, trpela pokročilým štádiom alimentárnej dystrofie a bola mostom od zóny smrti smerom k životu.

Denník bol jej slabosťou, vášňou aj prekliatím. Písala si ho od detstva, sprvoti len tak zo žartu, no postupne sa stal jej bútľavou vŕbou a zverovala sa mu s najtajnejšími zážitkami, myšlienkami, pocitmi. Riskantná záležitosť v ľubovoľnej dobe, tobôž vtedy.  Na písanie denníka si trúfol málokto, ak nejaké mal, zničil ich. Ale Oľga nie. Svoje denníkové zápisky schovávala na tajné miesta, niektoré zakopala do zeme, neskôr sa ocitli na dlhé roky v archíve a časť z nich bola postupne spublikovaná desaťročia po jej smrti. Jej kariéra začala sľubne, a potom to začalo škrípať. Možno bola príliš aktívna, príliš sebavedomá, príliš zanietená, do všetkého príliš hŕŕ, možno aj pripekná a zo začiatku vzhľadom na dobu isto aj naivná. Kornej Čukovskij jej predpovedal veľkú budúcnosť, veď písala o úspechoch socializmu, vyšli jej zborníky básní, verše aj poviedky pre deti a potom ju prijali do Zväzu sovietskych spisovateľov. Po troch rokoch ju z neho vylúčili kvôli predvolaniu na súd vo veci protisovietskeho sprisahania. Nič jej nedokázali, všetko sa urovnalo a do Zväzu ju vzali späť. Nie však nadlho.