Kultúra, umenie a vzdelanie nám pomáhajú riešiť mravné dilemy. U nás sa však na to kašle, hovorí režisér Martin Šulík
Keby sme hľadali filmového režiséra, ktorý kontinuálne nakrúcal počas celého trvania Slovenskej republiky, nenašli by sme veľa mien. Martin Šulík tvoril aj v časoch, keď sa filmy takmer nenakrúcali, a je aktívny dodnes. Rozprávala sa s ním Soňa Koželová, ktorá sa s ním pozná od študentských čias. Preto si tykajú.
02_Sulik_MZ
Martin Šulík. Foto: Matúš Zajac/Štandard
Pochádzaš z divadelnej rodiny a je logické, že máš k tomuto prostrediu vzťah. Pôvodne si chcel študovať divadelnú réžiu. Ako si sa ocitol na filmovej katedre?
Môj otec bol herec, a tak som v detstve strávil veľa času v martinskom divadle, kde mal angažmán, alebo u ochotníkov. S bratmi sme poznali všetky kultúrne domy v okolí, pretože tam každú sobotu nacvičoval hry slovenskej klasiky alebo rozprávky pre deti. Divadlo ma priťahovalo. Chcel som sa prihlásiť na réžiu, ale v roku 1981 otvárali na VŠMU len réžiu hraného filmu. Myslím, že to bolo šťastie. Nechcel som stratiť rok, a tak sa zo mňa zo dňa na deň stal filmár. Podal som si prihlášku a už počas príprav na skúšky som si uvedomil, že úzky kontakt reality a filmu mi je bližší ako štylizovaný svet divadla. Páčili sa mi filmy bez dialógov, ktoré rozprávali obrazom. Mal som rád prvé dokumenty Fera Feniča, hlavne Diadém. Fotografoval som krajinu – aj keď mizerne.