Až príliš talentovaný pán Láník

Vejražka zvádzal ženy, ktoré mu vybrala ŠtB, medzi nimi aj svoju vlastnú tetu, pracovníčku talianskej ambasády, opíjal ich v bare a potom ich ťahal do služobného bytu, pričom boli z vedľajšej izby filmovaní. Za to bol tajnou políciou honorovaný a uprednostňovaný v divadle aj pri filme, hoci by vo svojej profesii bol asi úspešný aj bez toho. Motivovala ho najskôr vnútorná perverznosť, chuť ovládať druhých, ale zrejme tiež ozajstné ideologické presvedčenie, že tým niečomu pokrokovému slúži. Vejražka bol radikálny komunista do konca života, po roku 1968 patril k tvrdým kádrom prvej línie normalizácie.

Pritom bol tiež dobrý herec. Hnusná idea sa ideálne stretla s ľudskou zvrhlosťou a tiež s talentom, ktorý v takýchto veciach nie je na zahodenie. Možno ho to uspokojovalo, možno si pripadal ako „herec“, ktorý vlastne hrá len úlohu. Ale robil to s najväčšou pravdepodobnosťou zo svojej vlastnej vôle a dobrovoľne.