Až príliš talentovaný pán Láník

Vejražka zvádzal ženy, ktoré mu vybrala ŠtB, medzi nimi aj svoju vlastnú tetu, pracovníčku talianskej ambasády, opíjal ich v bare a potom ich ťahal do služobného bytu, pričom boli z vedľajšej izby filmovaní. Za to bol tajnou políciou honorovaný a uprednostňovaný v divadle aj pri filme, hoci by vo svojej profesii bol asi úspešný aj bez toho. Motivovala ho najskôr vnútorná perverznosť, chuť ovládať druhých, ale zrejme tiež ozajstné ideologické presvedčenie, že tým niečomu pokrokovému slúži. Vejražka bol radikálny komunista do konca života, po roku 1968 patril k tvrdým kádrom prvej línie normalizácie.

Pritom bol tiež dobrý herec. Hnusná idea sa ideálne stretla s ľudskou zvrhlosťou a tiež s talentom, ktorý v takýchto veciach nie je na zahodenie. Možno ho to uspokojovalo, možno si pripadal ako „herec“, ktorý vlastne hrá len úlohu. Ale robil to s najväčšou pravdepodobnosťou zo svojej vlastnej vôle a dobrovoľne. 

Autori trojdielnej televíznej série Herec, scenáristi Petr Bok a Pavel Gotthard, priznávajú, že Vejražkův prípad poznali a že sa ním inšpirovali. Druhým inšpiračným impulzom im bol vraj Eduard Cupák (1936 – 1996), výborný herec, ktorý si zažil v mladosti pre svoju homosexuálnu orientáciu ústrky a šikanovanie.

Emília Vašáryová v roli babičky. Foto: RTVS

Čo majú tieto dva úplne odlišné, ba protikladné osudy spoločné? Azda len to, že v oboch prípadoch išlo o herca. Televízny film Herec zmiešal dohromady tieto dve „ingrediencie“, heterosexuálneho prostitúta, ktorý ide cez mŕtvoly, a kultivovaného umelca, v privátnom živote homosexuála, potriasol nimi a vypadla krajne nepravdepodobná, hybridná a umelá postava Stanislava Láníka, ktorej chatrnú konštrukciu zachraňuje a drží sugestívne výkon herca Jana Cinu. Tou ďalšou vecou, pre ktorú seriál získal takú pozornosť a vcelku priaznivý ohlas, je bezpochyby poctivá produkcia, dobre zachytená temná až hororová atmosféra začiatku 50. rokov (dej sa odohráva okolo úmrtia Stalina a Gottwalda) a rýchly dramatický spád, aspoň v prvých dvoch dieloch. 

Titul Herec možno čítať viacerými spôsobmi, ale povedzme, že primárne ide o to, že Láník je hercom. Alebo chce byť hercom. Má talent, ostatne nielen herecký, vlastne by sa dalo povedať, že na ten „dramatický“ dôjde najmenej: všetky scény v divadle sú veľmi bizarné. Svoje „herectvo“ nasadzuje, aby prekonal nepriazeň osudu. Východiskom je zlý kádrový profil, keďže jeho otec padol pri Tobruku a matka bola obvinená z kolaborácie s nacistami. A obesila sa v ruzynskej väznici, akoby jedno z toho nestačilo…

Profesor matematiky Viktor Hél (Ľuboš Veselý), ktorý tiež spolupracuje s režimom. Foto: RTVS

On sám pritom je voči režimu lojálny, hrá v ochotníckom súbore, má hlavnú úlohu v nejakej dobovej agitačnej zlátanine, a hoci to všetko vyzerá dosť absurdne, je považovaný za vychádzajúcu hviezdu. Žije so svojou papuľnatou sestrou (Jenovéfa Boková) a chuderou babičkou (Emília Vášáryová), tá čoskoro umrie. Siroty zostanú samy v byte, okolo ktorého krúži podlý sused Štepánský (Adrian Jastraban), zlý boľševik, ktorý ich chce vysťahovať.

Táto postava by však mohla byť vyhlásená za mučeníka českého komunizmu, lebo Štěpánskému súrodenci Láníkovci postupne ovracajú topánky, vytopia byt, dajú nakladačku v pivnici (príde o jeden semenník, ako sme informovaní) a nakoniec ho Láník pri potýčke na chodbe udrie tak, že príde i o život, čím dráma vrcholí. Skoro by sa chcelo povedať, kto tu teda koho prenasledoval…

Nádejný matematický talent, nádejný herec a najmä agent ŠtB Láník. Foto: RTVS

V obrane proti susedovi Štěpánskému a azda aj preto, že nedostal v amatérskom súbore úlohu v Tylovej Tvrdohlavej žene (veľmi sa na ňu tešil, lenže si to pokazil svojou prostorekosťou), začne Láník snovať pomstu. Na nej sa dohaduje v bufete, kde sa schádza so svojim riadiacim orgánom, eštebákom Korčákom (Martin Finger), ktorý si počas toho vychutnáva kôprovú s takým gustom, že divák by sa rád spýtal, kam sa na ňu dá v Prahe ešte zájsť. Orgán sa potom objavuje v kľúčových okamihoch Láníkovho putovania, je to všemocný eštebácky Mefisto, ktorému sa Láník upisuje viac a viac, pričom sa súčasne čoraz viac prepadá do pasce. Mefisto len luskne prstami a Láník sa zrazu stane členom súboru vinohradského divadla, vtedy armádnej scény. Musí si to však, ehm, vysúložiť, lebo to je súčasť plánu, ktorý s ním eštebácky Mefisto má…

Láník je de facto univerzálny génius. Vie naspamäť všetky Shakespearove sonety, po česky aj anglicky, vie aj ďalšie jazyky, no je aj talentovaný matematik a údržbár, vie opraviť akékoľvek kúrenie. Matematický talent sa prejaví, keď bezchybne odpovedá na logické hádanky profesora Héla, ktorý mrzne v studenom kabinete a je prekvapený, že údržbár okrem odvzdušnenia radiátora prejaví záujem aj o diferenciálne rovnice. Tak mu požičia učebnicu matematiky, za čo je Láník neskonale vďačný. Keď potom ešte zachráni pred vymrznutím celú poslucháreň a len tak mimochodom vylúšti ďalší rébus, rozsvietia sa profesorovi oči, čo sa stane jeho prekliatím. Láník je však na profesora nasadený, má ho zviesť, to mu nerobí veľký problém, pretože je… Nuž, taký talentovaný.

Stretnutie Láníka s Mefistom, ktorý ho úkoluje. Foto: RTVS

Prečo má vlastne ŠtB záujem profesora zlikvidovať, sa nedozvieme, nevie to ani Láník, čo vyjde najavo v obzvlášť dramatickej scéne mučenia v saune v treťom diele. Tam z neho chce kauzálnu súvislosť medzi profesorom Hélom a druhou Láníkovou obeťou, plukovníkom Kempným, „vypotiť“ jednooký ruský oficier, ale Láník to jednoducho nevie. Možno sa domnievať, že to nevedia ani scenáristi; celá scéna je čímsi ako sebareflexiou, asi ako keď sa postmoderný autor pýta, čo to vlastne napísal a čo to má znamenať, takže mučí sám seba, aby sa to dozvedel.

Nepochybne veľkou atrakciou „projektu“ je povedzme téma homosexuality, zasadená do čias, keď boli homosexuáli prenasledovaní. Film je poňatý dosť odvážne, aj keď asi ako pre koho, ale predsa len muži sa často v slovenskej televíznej tvorbe nebozkávajú a scény v posteli, hoci nepresiahnu isté hranice, sú celkom otvorené. Divák teda ocení, že sa ide s dobou (aj keď nedávno mohol v kine vidieť film Šarlatán, ktorý v niečom Herca pripomína), ale pritom sa trochu čuduje, ako je tu homosexualitu poňatá: ako pasca, ktorú nastavuje príťažlivá volavka, de facto zradný prostitút, ktorý vie, že bude svojho partnera likvidovať. Láníkova homosexualita sa totiž neprejavuje inak než ako schopnosť zvádzať vytypované obete eštebáckych plánov, dvoch zamilovaných mužov, starého profesora matematiky Héla (Luboš Veselý) a potom plukovníka Kempného (Pavel Batěk), melancholického hrdinu od Sokolova, v ktorom jasnozrivý eštebák Korčák neomylne odhalí, ako sa vyjadrí, „bukvicu“, pretože vraj plukovníkove milenky majú malé prsia a úzke boky… Nuž, expert.

A Láník v oboch mužoch vyvolá predpokladanú citovú reakciu, ktorá sa im stane osudnou. On sám zostáva imúnny, o jeho skutočných vzťahoch a túžbach veľmi nevieme, na to vlastne nie je v permanentne „vybudovanej“ dráme priestor, lebo všetko je podriadené udržiavaniu vysokého stavu afektu, kde sa divák radšej nad ničím nemá veľmi zamýšľať, pretože by hrozilo nebezpečenstvo, že by si uvedomil, aký nesúrodý materiál konzumuje.

Všetko je tu totiž nesmierne prepojené, vyšpekulované a vyhnané do hysterickosti, ktorá niekedy prechádza do čistej idiocie, ktorá má isté komické čaro. Za ňu možno považovať napríklad podivnú epizódu so streľbou na javisku: zúfalý kolega sa z akéhosi nejasného dôvodu rozhodne zastreliť samopalom iného kolegu priamo počas skúšky sovietskej vojnovej hry, lenže dopadne to inak, skoro ako pri atentáte na Heydricha, takže to dostane Láník, ale našťastie ide len o čistý priestrel niekde na pľúcach.

Bezcieľna komediálna rovina filmu vrcholí v treťom diele, keď sledujeme mladého hrdinu chystajúceho sa utiecť za hranice v bojovom vozidle, ktoré na Šumave zostalo po Nemcoch… Nenápadnejšie sa už v roku 1953 cez kopčeky asi dostať nedalo.

Láník a Mefisto – kapitán Jindřich Korčák z ŠtB. Foto: RTVS

Láník potom znova zasiahne a za hranice odchádza sám, s pomocou svojho Mefista, ktorý sa objavuje vždy v pravú chvíľu na pravom mieste. Posiela ho vraj so zmenenou identitou na Západ, kam Láník odchádza s papiermi s inštrukciami, ako sa dostať do Slobodnej Európy. Tu sú evidentné ďalšie inšpirácie, tentoraz kapitánom Minaříkom, o ktorom sa autori scenára určite tiež dopočuli, lenže ten sa do mníchovskej redakcie votrel až o dvadsať rokov neskôr. Z logiky veci sa tým naznačuje, že odbytiskom agentov, jedno akej orientácie, bola Slobodná Európa, do ktorej zrejme bolo veľmi jednoduché sa votrieť. Možno zase cez posteľ. Ľudia, ktorí vtedy v RFE pracovali, už dnes nebudú nažive, ozvať sa nemôžu, ale asi by sa dosť čudovali, koho im to ŠtB prostredníctvom Českej televízie posiela.

Text vyšiel pôvodne v českom týždenníku Echo.