Prihlásiť sa

Napokon iba láska

Milan RÚFUS - gesto Milan Rúfus (1928-2009). Foto: Profimedia.sk, Kubáni Samuel/ČTK

Magda Rúfusová vďaka editorke Slavomíre Očenášovej-Štrbovej ponúka čitateľom nový výber manželových básní nazvaný Napokon iba láska venovaných dcére Zuzanke ako svedectvo o vzácnom a neobyčajnom pute medzi otcom a dcérou.

Ktoré básne Milana Rúfusa máte najradšej? Tie emblematické poznáme takmer všetci. Sú venované tomu najdrahšiemu: mamám, otcom, starým rodičom, Slovensku… 

Prednedávnom uplynulo už 15 rokov od básnikovej smrti. Jeho jediná milovaná dcéra Zuzka odišla na večnosť vlani v apríli v požehnanom veku 62 rokov, vzhľadom na jej nevyliečiteľné postihnutie. Ako čítame v doslove, navždy zostala vo svojej šesťročnej podstate.

Vdova Magda Rúfusová vďaka editorke Slavomíre Očenášovej-Štrbovej ponúka čitateľom nový výber manželových básní nazvaný Napokon iba láska venovaných práve dcére Zuzanke ako svedectvo o vzácnom a neobyčajnom pute medzi otcom a dcérou. Odkedy dieťa vstúpilo do rodiny Rúfusovcov, stalo sa neoddeliteľnou súčasťou otcovej poézie prítomnou či už explicitne alebo implicitne v každom jeho básnickom diele. Paradoxne však prvýkrát nie v otcovej knižke, ale v zbierke Tŕpky z roku 1963 kolegu a priateľa Vojtecha Mihálika, ktorý uvažuje o veľkom dare byť rodičom, i keď niektorí „predčasne musia kolísať detskú bolesť – a tvoje dieťatko, Milan, počul som, je chromé“. Napokon kvôli dcére sa Rúfus rozhodol odmietnuť miesto lektora slovenského jazyka na univerzite v Neapole. Tak Zuzka sprevádzala Rúfusa celým životom i tvorbou. Preto v prvej básni výberu Rámcová kompozícia vníma Zuzanku ako rám, ako ohraničenie jeho pozemských ambícií.

S motívom mentálneho postihnutia sa v slovenskej lyrike nestretávame často. Hoci dnes už táto téma nie je tabuizovaná, v čase socialistickej kultúry nepatrila k tým protežovaným.

V knihe básne nie sú riadené chronologicky, no vždy je uvedené, z ktorej básnickej zbierky verše pochádzajú. V tých najstarších (zbierka Zvony) cítiť bolesť, smútok, sklamanie: „A že si pritom bolesť prosí meno, / pokrstíš si ju. / Zuzanka.“ V doslove to editorka nazvala ako hnev na osud. Rúfusova poézia sa niekedy definuje ako poézia o človeku a jeho údele, ťažkom, no zároveň poetickom žití, o čom svedčia napríklad aj knihy s fotografom Martinom Martinčekom. Preto je v znášaní údelu občas celkom ľudský, priam materialistický: „Odkiaľ ho máš, ten balzam na bolesť?“ pýta sa. Neskôr celkom otvorene lyrizuje dcérkine nedokonalosti: „ako domček na stračej nôžke / otáčaš sa mi za láskou,“ keď má na mysli jej pohyb alebo jej nedokonalú reč: „Tak / ako pečieš koláčiky z piesku, / hovoríš slová. / Vyklopené / z nádobky tvojich úst, / plné sú krásnych nedokonalostí.“


Ďakujeme, že čítate Štandard.

Získajte limitovaný bezplatný prístup k článkom vďaka vytvoreniu bezplatného účtu alebo sa prihláste a pokračujte v čítaní.

alebo

Neobmedzený prístup v rámci celého Štandardu. Možnosti predplatného

Pokračovaním súhlasíte s aktualizovanými Podmienkami k ochrane súkromia a Všeobecnými obchodnými podmienkami