Napokon iba láska

Ktoré básne Milana Rúfusa máte najradšej? Tie emblematické poznáme takmer všetci. Sú venované tomu najdrahšiemu: mamám, otcom, starým rodičom, Slovensku... 

Prednedávnom uplynulo už 15 rokov od básnikovej smrti. Jeho jediná milovaná dcéra Zuzka odišla na večnosť vlani v apríli v požehnanom veku 62 rokov, vzhľadom na jej nevyliečiteľné postihnutie. Ako čítame v doslove, navždy zostala vo svojej šesťročnej podstate.

Vdova Magda Rúfusová vďaka editorke Slavomíre Očenášovej-Štrbovej ponúka čitateľom nový výber manželových básní nazvaný Napokon iba láska venovaných práve dcére Zuzanke ako svedectvo o vzácnom a neobyčajnom pute medzi otcom a dcérou. Odkedy dieťa vstúpilo do rodiny Rúfusovcov, stalo sa neoddeliteľnou súčasťou otcovej poézie prítomnou či už explicitne alebo implicitne v každom jeho básnickom diele. Paradoxne však prvýkrát nie v otcovej knižke, ale v zbierke Tŕpky z roku 1963 kolegu a priateľa Vojtecha Mihálika, ktorý uvažuje o veľkom dare byť rodičom, i keď niektorí „predčasne musia kolísať detskú bolesť – a tvoje dieťatko, Milan, počul som, je chromé“. Napokon kvôli dcére sa Rúfus rozhodol odmietnuť miesto lektora slovenského jazyka na univerzite v Neapole. Tak Zuzka sprevádzala Rúfusa celým životom i tvorbou. Preto v prvej básni výberu Rámcová kompozícia vníma Zuzanku ako rám, ako ohraničenie jeho pozemských ambícií.

S motívom mentálneho postihnutia sa v slovenskej lyrike nestretávame často. Hoci dnes už táto téma nie je tabuizovaná, v čase socialistickej kultúry nepatrila k tým protežovaným.

V knihe básne nie sú riadené chronologicky, no vždy je uvedené, z ktorej básnickej zbierky verše pochádzajú. V tých najstarších (zbierka Zvony) cítiť bolesť, smútok, sklamanie: „A že si pritom bolesť prosí meno, / pokrstíš si ju. / Zuzanka.“ V doslove to editorka nazvala ako hnev na osud. Rúfusova poézia sa niekedy definuje ako poézia o človeku a jeho údele, ťažkom, no zároveň poetickom žití, o čom svedčia napríklad aj knihy s fotografom Martinom Martinčekom. Preto je v znášaní údelu občas celkom ľudský, priam materialistický: „Odkiaľ ho máš, ten balzam na bolesť?“ pýta sa. Neskôr celkom otvorene lyrizuje dcérkine nedokonalosti: „ako domček na stračej nôžke / otáčaš sa mi za láskou,“ keď má na mysli jej pohyb alebo jej nedokonalú reč: „Tak / ako pečieš koláčiky z piesku, / hovoríš slová. / Vyklopené / z nádobky tvojich úst, / plné sú krásnych nedokonalostí.“

Postupom času však dcérku čoraz viac prijímal a chápal ako nezaslúžený Boží dar a anjela. Jeho osobný vzťah s Bohom sa postupom času aj vďaka dcére stále vyvíjal. Ján Zambor hovorí o jeho kontroverzných rozhovoroch s Bohom. Odpoveď na otázku: „Či ma Boh povýšil, / či pokoril ma tebou?“ tak nachádza v prvej časti citátu. Dokonca si od nej začína brať príklad a čerpá silu :

Obdarovaná tým,

čo nám je odopreté,

stvorila Boží svet

na ľudskom strohom svete.

A postavila chrám

a je v ňom jeho svätou.

Aj názvy Rúfusových porevolučných zbierok na ňu čoraz jasnejšie odkazujú: Žalmy o nevinnej (1997) alebo Jednoduchá až po korienky vlasov (2000). Keď sa Milana Rúfusa pýtali, čo si želá k svojej osemdesiatke, povedal: „Aby som sa ešte dlho mohol starať o Zuzanku,“ nevestičku Božiu, ako ju nazval v jednej básni. No najväčšmi obdivoval starostlivosť matky – manželky Magdy: „Ďakujem za srdce / bijúce pre Zuzanku. / Anjela, / toho, ktorému / Boh na krídla už nemal. / I prenechal ho osudu. / A osud vtedy driemal.“ Preto je tento výber Rúfusovej poézie znakom lásky a citu k celej rodine. Prostredníctvom vrúcneho citu k dcére prehlbovali Rúfusovci svoj manželský zväzok:

Ďakujem za úžas,

madona, matka, žena:

za srdce pre Zuzanku.

Ďakujem deň čo deň.

Boh iste miluje ťa.

A dal tak, že i ja som tvoje veľké dieťa.

Nech ťa chráni

a o teba sa bojí.

Ako sa bojím ja v tom mojom nepokoji.

V Rúfusovej tvorbe tak sledujeme premenu od počiatočného chlapčenského obdivu k dievčaťu až ku láske muža k žene, ktorú vníma ako manželku a matku. Podľa jeho vlastných slov muž časom začne mať rád manželku predovšetkým ako matku svojich detí.

Aj kvôli dcérke sa Rúfus začal venovať literárnej tvorbe pre deti, preto sú tu viaceré básne z jeho Knihy rozprávok. V istom čase začal obdivovať jej bezstarostnosť a chcel byť ako ona: „Skôr ťava uchom ihly / ako ja, dieťa, / ako ja.“ V poslednej básnickej zbierke Ako stopy v snehu (2009) dospel až k mystickému záveru ich spojenia, ktoré nazval Živý triptych:

Cesta je viacej ako cieľ.

Cesta je hlad aj sýtosť.

Raz si ju pohladíš,

raz nad ňou zvieraš päste.

Ty, mama, ja – sme na tej ceste

tri telá, jedna bytosť.

Cesta je múdry učiteľ.

Odpovie na otázky.

Ty, mama, ja – sme na tej ceste

tri mená jednej lásky.

Rúfusova obava, že Zuzanka ostane sama sa nenaplnila: „Uzrozumený / stojím v povinnosti / a nereptám. / Naopak – prosím, Pane, / podrž ma v službe. / Ušetri moje kosti, / chráň ich tak dlho, ako budú treba.“ Ostala však vdova Magda, ktorá sa na prebale knihy vyznáva: „Ostala som tu sama. Trápim sa dni aj noci, ale plynúci čas, ten neúprosný vladár, ešte aj smrť vie premeniť v ňom na dar.“

V slovenskej poézii máme viacero svedectiev o vzťahu otec – dieťa. Andrej Žarnov napísal skladbu Mŕtvy o svojom synovi, ktorého sám pitval. Spomenutý Vojtech Mihálik skomponoval dielo Nárek venované zomrelej dcérke Lenke alebo Jozef Mihalkovič ako mladý vdovec a otec v zbierke Zimoviská. Napriek tomu je metamorfóza Milana Rúfusa a jeho dcéry v ich 40-ročnom vzťahu čímsi jedinečná a autentická. Ich vzťah nemal prekážky. Otec sa doň aj prostredníctvom lyriky vkladal rovnako úplne ako Zuzanka. Nebol to však jednoduchý proces. Verše tohto nového výberu ukazujú fázy od počiatočného prekvapenia, zúfania, výčitiek až ku neustálej prítomnosti Boha v ich životoch. Túto cestu tak čitateľ absolvuje akoby nanovo spolu s ním. Vrúcny cit medzi nimi akoby naďalej pretrváva a zostáva prítomný aj tu na zemi prostredníctvom poézie – veď Napokon iba láska...:

A napokon láska. Láska k žene,

ku dieťaťu, láska k živému.

Aj keď bolo všetko zaplatené,

je to dar. Tak zaďakujme mu.

Za to, že je, čím sú hviezdy lodi,

najjasnejšia medzi hviezdami.

Láska, ktorá plodí nás i rodí

na krátku púť svetom neznámym.

Láska – nebo naraz také blízke.

Víno bohov v krehkej nádobe.

Láska, ktorá sedí pri kolíske.

Láska, ktorá kľačí pri hrobe.

Láska – sviatok človečieho tvora.

Tá, čo iba nechtiac ublíži.

A nad ľudskou – láska Božia, ktorá

odovzdane visí na kríži.