Napokon iba láska

Ktoré básne Milana Rúfusa máte najradšej? Tie emblematické poznáme takmer všetci. Sú venované tomu najdrahšiemu: mamám, otcom, starým rodičom, Slovensku... 

Prednedávnom uplynulo už 15 rokov od básnikovej smrti. Jeho jediná milovaná dcéra Zuzka odišla na večnosť vlani v apríli v požehnanom veku 62 rokov, vzhľadom na jej nevyliečiteľné postihnutie. Ako čítame v doslove, navždy zostala vo svojej šesťročnej podstate.

Vdova Magda Rúfusová vďaka editorke Slavomíre Očenášovej-Štrbovej ponúka čitateľom nový výber manželových básní nazvaný Napokon iba láska venovaných práve dcére Zuzanke ako svedectvo o vzácnom a neobyčajnom pute medzi otcom a dcérou. Odkedy dieťa vstúpilo do rodiny Rúfusovcov, stalo sa neoddeliteľnou súčasťou otcovej poézie prítomnou či už explicitne alebo implicitne v každom jeho básnickom diele. Paradoxne však prvýkrát nie v otcovej knižke, ale v zbierke Tŕpky z roku 1963 kolegu a priateľa Vojtecha Mihálika, ktorý uvažuje o veľkom dare byť rodičom, i keď niektorí „predčasne musia kolísať detskú bolesť – a tvoje dieťatko, Milan, počul som, je chromé“. Napokon kvôli dcére sa Rúfus rozhodol odmietnuť miesto lektora slovenského jazyka na univerzite v Neapole. Tak Zuzka sprevádzala Rúfusa celým životom i tvorbou. Preto v prvej básni výberu Rámcová kompozícia vníma Zuzanku ako rám, ako ohraničenie jeho pozemských ambícií.

S motívom mentálneho postihnutia sa v slovenskej lyrike nestretávame často. Hoci dnes už táto téma nie je tabuizovaná, v čase socialistickej kultúry nepatrila k tým protežovaným.