Pokrok je zločin, ktorý sa uchytil

Nech je tak. Ale možno zaujímavejšou odpoveďou na otázku, ako sa autentickosť mohla stať slovom roka, je to, čo sa po novom uvádza ako základná prednosť človeka: jeho schopnosť zlyhávať, no svoje chyby reflektovať, nie však preto, aby ich hneď napravil, ale aby z nich urobil svoj štýl. Autentickosť by bola osobnostnou črtou, ktorá je postavená na niečom, čo sa spočiatku javí ako chyba, ale s čím človek nakoniec uspeje, voľne podľa Nietzscheho tézy, že pokrok je zločin, ktorý sa uchytí.

Inými slovami, takáto autentickosť je schopnosť a ochota všetko pokaziť a ísť horšími cestami, pretože napriek určitej iracionalite v tom vidíme väčší zmysel ako v osvedčených cestách. Tento výklad má aj tú výhodu, že nám umožňuje vrátiť autentickosti niečo z jej pôvodnej temnoty, dokonca rousseauovského sociopatizmu. Ak je totiž autentickosť teraz len iným slovom pre úspech, pravdepodobne sme si udomácnili a tým zničili pojem, ktorý mohol otvoriť cestu kritike, či už spoločnosti alebo seba samého. To je symptomatické. Kritika je totiž disciplína, ktorej sa už nedarí. Namiesto toho sa ocitáme vo svete, v ktorom máme niektorých ľudí naozaj radi a iných nemôžeme ani vidieť, nieto sa s nimi rozprávať. Čo je skôr znakom archaickej než modernej spoločnosti. 

Páchateľ a autentickosť

Temnotu spojenú s pôvodnou autentickosťou vystihol americký literárny teoretik Lionel Trilling vo svojej knihe Úprimnosť a autentickosť: výraz authentés pôvodne znamenal mať nad niečím plnú kontrolu. Ten, kto bol authentés, bol pánom, ale aj tým, kto berie moc do vlastných rúk, čo mohlo ísť aj o krk. To isté slovo sa teda používalo aj pre páchateľa, dokonca aj pre vraha a samovraha, a tak autentickosť nesie v sebe aj niečo bezohľadné, dokonca násilné.

Takto chápe autentickosť aj jeden z najväčších mysliteľov druhej polovice dvadsiateho storočia Bernard Williams. V knihe Morálne šťastie ilustruje britský filozof autentickosť na príklade francúzskeho maliara Paula Gauguina. Mal manželku a štyri deti, pracoval pre burzového makléra a veľmi sa mu darilo. Až na to, že vo voľnom čase začal maľovať. Spočiatku nemal veľký úspech, ale bol presvedčený, že to je jeho cesta. Zároveň však zistil, že keď nie je s rodinou, dokáže dobre tvoriť, najmä na vzdialených miestach. Osobitnú záľubu našiel v nedotknutej krajine Tahiti – tu sa rozhodol pre autentickosť. Opustil svoju rodinu a vydal sa do svojej vysnívanej destinácie. Z hľadiska umenia sa to vyplatilo, z hľadiska osudu rodiny menej.

Bernard Williams tvrdí, že práve toto odhodlanie ísť si za svojím a riskovať, robí z Gauguina etického aktéra. Možno spočiatku nekonal správne, ale jeho úspech a diela, ktoré vytvoril, spätne ospravedlnili jeho správny krok. Stretávame sa teda s pozoruhodnou koncepciou etiky. Tá nie je – ako napríklad v Kantovej koncepcii – schopnosťou prispôsobiť sa normám, ktoré presahujú záujmy jednotlivca, ale je umením nájsť seba samého.

Williams na to dodáva: "Existuje myšlienka, možno dokonca posadnutosť, ktorá spája všetko, čo ma kedy zaujímalo – Nietzscheho obrat: "Staň sa tým, kým si." Toto tvrdenie sa vracia do čias, keď sa filozofia rodila z poézie. Básnik Pindaros, jeho autor, ho nemyslel individualisticky. Spomínaná pravosť nespočíva v tom, že si človek robí, čo chce. Je to práve naopak. Výrok si nárokuje, aby človek nahliadol do podstaty ľudskosti a stelesnil ju. Potiaľto je to opak toho, ako chápe autentickosť Williams, teda ako odvážne zrušenie záväzkov.

V antike by sa takéto zrieknutie povinností chápalo ako vražedné. V modernej dobe sa atentáty začínajú hromadiť a vzájomne sa legitimizujú. Nietzsche je len obyčajným odrazom tohto vyčíňania. Spochybňuje sa existencia Boha, autorita otcov, prijatých noriem, tradičných hierarchií. Zrejmé je však aj niečo iné: že toto oslobodenie ide ruka v ruke so zneisťovaním a že zaň treba zaplatiť vysokú cenu. Romantici, medzi ktorých sa Nietzsche zaraďuje, neskončili dobre. Skoro zomierali, skoro prichádzali o rozum.

Súčasná podoba demokratizovanej autentickosti chce byť upokojujúcou charizmou, ktorá nepodnecuje k rozchodu, ale označuje onen x-faktor, na ktorom sa zarába v televíznych programoch. Nehľadajú sa nové spôsoby, ako existovať, ale ako sa povzniesť trochu nad priemer, hoci aj remeselnej kvality. Nemá to nič spoločné so samovražednosťou, ale skôr so snahou zabezpečiť si príjem a stabilitu. Na tom nie je nič zlé. Ale faktom je aj to, že spoločensky schválená rebélia sa stala ďalšou budovateľskou normou.

Etika strašnej autentickosti

To, okolo čoho Williams neprestáva krúžiť, je intuícia, že človek a spoločnosť potrebujú určitú mieru deštruktívnosti, svoju odvrátenú stranu. Britský filozof preto neprestáva tematizovať tú autentickosť, ktorá je pozoruhodná svojou asociálnou razanciou. Mnohí filozofi, ako napríklad Derek Parfit, ďalšia intelektuálna hviezda druhej polovice dvadsiateho storočia, to zhodnotili ako egocentrický, odsúdeniahodný podnik. Nielenže tým legitimizujeme neresti, ale naviac tým zhadzujeme cnosti. Napríklad schopnosť obmedziť sa a zostať s rodinou, sa z tohto pohľadu javí ako prejav trápnej konformity. 

Človek si právom kladie otázku, čo s ľuďmi, ktorí sú veľkí aj svojimi – práve svojimi – neresťami. Ale to nie je všetko. Bernard Williams ide ďalej: Gauguin vraj stelesnil dôležitú hodnotu. Veď čo je podstatnejšie, ako stať sa skutočným? Filozof cituje naprieč svojím dielom výrok spisovateľa D. H. Lawrence, ktorý vyhlasuje za kráľovskú cestu etiky: „Nájdi svoj najhlbší popud a nechaj sa ním viesť.“

Tento popud je zvláštny okrem iného aj tým, že človeku jednoducho nie je vlastný. Nemáme ho tak, ako máme napríklad určitú farbu očí. Tiež k nemu nedospejeme rozhodnutím, je skôr záležitosťou objavu. Ďalším nesamozrejmým výkonom je mať odvahu na tento popud staviť. Williams navyše tvrdí, že môže byť nesprávne vidieť v takom počínaní obyčajnú sebeckosť. Túžba vytvoriť niečo krásne – hoci napríklad na úkor rodiny – nás prekračuje, neslúži len dotyčnému maliarovi, novú vrstvu skutočnosti môže odhaliť všetkým. 

Pointa však je, že autentickosť nie je len vražedná, pretože za ňu druhí platia. Platia za ňu aj páchatelia, nezriedka vysokú cenu. Podstatou riskovania býva, že nevyjde, ale aj keď sa vydarí, málokedy je odmenou šťastie. Williams to ilustruje na cite blízkom každému človeku. „Touto kombináciou – objav, dôvera a riziko, ktorá je jadrom tohto poňatia autentickosti, sa vyznačuje napríklad aj zamilovanosť.“ Ani v tomto prípade nejde len o rozhodnutie, ale vždy zároveň o dar aj o krádež. Darom je vzťah, ale okradnutý býva človek o doterajšie istoty a vždy aj o pokoj.

Láska, rovnako ako autentickosť, zvádza k najvyššiemu i najnižšiemu. Ak by sme autentickosti prinavrátili túto tragickú vlastnosť, možno by tento pojem priniesol niečo zaujímavejšie, prinajmenšom poznanie, že sme stratili vedomie tragickosti. Predpoklad, že to, čo je dobré, je aj bezbolestné, jednoznačné, príjemné, starajúce sa, je príznakom doby, ktorej hrozí, že sa minie nielen s každým plodným pojmom, ale napokon aj s podstatnejšími vecami, ako sú pojmy.

Netreba sa odvolávať na sociopatiu, aby sa človek občas cítil znepokojený z toho, do akej miery ho kmeňový charakter obklopuje a sleduje, či niekde nevybočuje mimo svojej skupiny. To, že uprostred tohto sledovania hľadáme v slovníkoch pojmy ako autentickosť alebo šarm, je pôvabný paradox. Ale označiť to za obyčajnú trápnosť by tiež nebolo vhodné. Možno toto listovanie v slovníkoch poukazuje na niečo lepšie v nás. 

Keby sme si z času na čas všetci strihli nejaký prejav autentického "páchateľstva", azda by sme sa stali trochu ozajstnejšími, teda aj dôveryhodnejšími, možno by sme sa nakoniec mali aj viac radi.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.