S autentickosťou u intelektuálov nepochodíte. Prevrátia oči a už oznamujú, že ten pojem nemá obsah, tušia v ňom ideologický nástroj alebo prízemnejšie – ospravedlnenie za to, že sa človek chová ako idiot. Majú pravdu, ale to nie je celý príbeh. Autentickosť má natoľko dlhý a pohnutý osud, až môže niekoho prekvapiť, že ju zástupcovia spoločnosti Merriam Webster a vydavateľstva Oxford University Press vyhlásili za slovo roka 2023. Vari nám už neponúklo všetko, čo mohlo?
Zjavne nie, keď ho s takou intenzitou vyhľadávame v slovníkoch. Autentickosť tým dosvedčila, že sa vie premieňať naprieč dobou, a my dnes zažívame prinajmenšom jej tretí život. Jej kariéra začala v druhej polovici osemnásteho storočia, teda v prelomovej dobe, v ktorej sa nanovo definovali princípy spoločnosti. Podľa niektorých vyslal autentickosť do obehu Jean-Jacques Rousseau – človek, ktorý odovzdal svojich päť detí do sirotinca, napísal knihu o výchove Emil a obvinil svojho filozofického kolegu Davida Huma zo stalkingu. Bádateľ Robert Solomon sa preto nerozpakuje tvrdiť, že za objav nezameniteľnej duše, ktorú má v sebe každý človek, vďačíme sociopatovi zo Ženevy.
Autentickosť sa vrátila v šesťdesiatych rokoch. Keďže išlo o boj proti autoritám, ktoré v človeku otupujú vlastné zanietenie, preslávil sa napríklad slogan „Je zakázané zakazovať“. O to pozoruhodnejšie je, že sa autentickosti dnes darí tak dobre, keď rozhodne zakazovať nie je zakazované.