Odvolávanie Šimkovičovej zatiaľ pripomína grotesku

V pozadí debaty o ministerke Martine Šimkovičovej a protestom proti nej má byť predstava, že kultúrna obec sa búri proti vládnej nekultúre. Tvárou nekultúry má byť ministerka Šimkovičová, tvárou kultúry – nech mi je odpustená personifikácia – pani poslankyňa Zora Jaurová.

Táto schéma však trošku kríva. A vôbec pritom nemusíme hovoriť o ministerke kultúry.

Začnime s tým, čo ministerke vytýkajú progresívni poslanci. Odbornosť a empatia.

„Martine Šimkovičovej chýba odbornosť, profesionálny kredit, potrebný prehľad, akákoľvek riadiaca skúsenosť, ale najmä citlivosť a empatia,“ napísali na sociálnu sieť predstavitelia strany Progresívne Slovensko v deň, keď v parlamente podali návrh na jej odvolávanie.

Problém je, že zatiaľ to vyzerá naopak. Teda že odbornosť, prehľad, skúsenosti a empatia chýbajú najmä im.

Dnes to preukázali najmä tým, že pod podanie návrhu na odvolanie ministerky Šimkovičovej nedokázali dodať ani dostatočný počet podpisov. Strany PS a SaS ich do podateľne doručili len 28. Na odvolávanie je ich pritom potrebných 30. Na celej situácii je milé to, že tieto dve strany majú dokopy 43 poslancov, teda o trinásť viac, ako treba. Vraj zabudli priložiť hárok. No dobre, poslankyne boli zjavne príliš nabudené. To sa dá pochopiť, ale ten trápny pocit z toho, že niekto ide odvolávať ministerku za chýbajúcu odbornosť a prehľad, no nedokáže dodať ani potrebný počet podpisov, už zostane. K odbornosti totiž patrí aj pokoj.

A k empatii vymedzenie voči vulgarizmom. Tých je na uliciach voči ministerke za SNS viac než dosť. Ľudia ju posielajú do p.tsee a podobne. To akosi nesvedčí o kultúrnej prevahe, všakže.

Prejdime k vecnej rovine. Šimkovičovej sa vytýka, že si nectí dôstojnosť iných. Zoberme tento argument vážne a pozrime sa, ako je to s jej kritikmi z parlamentu.

To najlepšie vidno na tlačovej konferencii, na ktorej poslanci PS a SaS oznámili odovzdanie podpisov na odvolávanie ministerky kultúry. Po krátkych príhovoroch nasledovali otázky novinárov, ktoré sa zúžili len na dve. Obe predkladateľom adresoval náš kolega. Ten sa spýtal, či je správne, že peniaze z fondov ministerstva kultúry dostávajú aj mimovládky ako Saplinq, ktoré vďaka tomu organizujú napríklad aj drag tréningy. A tiež na to, či považujú za správne, že Saplinq používa tieto peniaze na sexualizovanú show.

Slova sa ujala pani Jaurová, ktorá tlačovku viedla. Otázky jej zjavne neboli po chuti, zaútočila preto na nášho kolegu, že danej téme nerozumie. Následne dodala, že ministerka nemá čo zasahovať do toho, či peniaze idú na projekty, ktoré sexualizujú mládež, alebo nie (sic!) a že o drag show by sa dala zorganizovať celá konferencia.

Niekto by povedal, že strana, ktorej údajne záleží na scitlivovaní spoločnosti, ktorá chce meniť definíciu znásilnenia a pohoršuje sa na škandáloch sexuálneho zneužívania, bude z niečoho takého, ako je nevkusná a odpudivá sexualizácia mládeže, pobúrená. Obzvlášť, ak organizácia ako Saplinq ponúka svoje služby aj maloletým, čím môže napĺňať aj skutkovú podstatu niektorých trestných činov.

Z mimiky prítomných poslancov však bolo zrejmé, že sú viac vyvedení z miery z otázok nášho kolegu ako z toho, čo robia organizácie ako Saplinq. A to aj napriek tomu, že majú plné ústa rečí o empatii a citlivosti.

Takto nejako to vyzerá, keď chcú robiť politiku ideologickí aktivisti.