Šľachtenie nemeckého ovčiaka aj prečo neznášali nacisti mačky. Čo odhaľuje nová kniha o Hitlerovom režime a zvieratách

Hranice medzi prírodným a ľudským sú skúmané bez pauzy a cez rôzne kategórie: historické, vedecké a nakoniec i umenovedné. Vzájomná inšpirácia a súžitie vybraných druhov zvieracej ríše s nacizmom a jej pohlavármi dopĺňa detailnejší obraz režimu, ktorý po sebe nechal milióny mŕtvych, večnú nemeckú traumu i zvodnú politickú doktrínu inšpirujúcu svojou „hygienickou estetikou“ mnohých bojovníkov za čistotu i dnes.

Jan Mohnhaupt sa v šiestich kapitolách venuje vybraným zástupcom zvieracej ríše: psom, mačkám, koňom a prasatám, exotickej i lesnej zveri. Podáva originálny popis ich dobových spoločenských funkcií i to, ako vznikli a rozvíjali sa. Niekde na začiatku stojí istý pán Max von Stephanitz, v čase, keď dvanásťročný Adolf Hitler navštevuje gymnázium v Linzi, sa bývalý kavalerista behom bojového cvičenia zahľadí na pastiera zaháňajúceho stádo pomocou psov len pomocou gest a výkrikov. Je nadšený a pustí sa do šľachtenia psieho plemena, ktoré by v sebe spájalo cnosti pruského vojaka, vernosť, odvahu, vytrvalosť, poslušnosť a tak ďalej. Skrátka to, čo by sa mohlo stotožniť s predstavou „prapôvodného germánskeho psa“. Šľachtiteľské ambície Stephanitz čerpá od zoológa a lekára Ernsta Haeckela, ktorý bol inšpirovaný Darwinovou teóriou dedičnosti. Rozhodne sa ich aplikovať aj na ľudí a stáva sa z neho priekopník novej vedy, eugeniky. Haeckelov priateľ lekár Alfred Ploetz sa domnieva, že je možné zdokonaliť ľudskú genetickú výbavu prostredníctvom cieleného a riadeného šľachtenia. Uvedie do života termín „rasová hygiena“. Starostlivosť o ľudí s postihnutím, duševne chorých, alkoholikov či chorých odsudzujú ako humánny sentimentalizmus brániaci účinnosti prirodzeného výberu. Snahy o riadený proces síce existovali už za Weimarskej republiky, ale plánovane sa začínajú prostredníctvom ríšskych zákonov uplatňovať až po nástupe nacistov v roku 1933. Do tej doby sa rasová selekcia obmedzovala len na zvieratá.

Von Stephanitz sa teda šľachtením nemeckého ovčiaka presne trafil do ducha doby. Ten je v porovnaní  s inými obľúbenými rasami, ako napríklad dogami ríšskeho kancelára Otta von Bismarcka alebo jazvečíkmi cisára Wilhelma II., vyslovené mláďatko. Adolf Hitler tak k svojim 33. narodeninám v roku 1922 dostáva prvého nemeckého ovčiaka. Ako pripomína autor knihy, pretože mal sklony k romantickému gýču, pomenoval ho Wolf – vlk. Sám sa doň rád projektoval. V kruhu svojich dôverníkov sa dával oslovovať Wolf, takto podpisoval súkromné listy a jeho hlavné stany sú všetky „vlčie“ – Vlčie dúpä vo Východnom Prusku, Vlčia súteska v obsadenom Belgicku a názov werwolfovia zdedili aj paramilitaristické oddiely, ktoré mali v nemeckom pohraničí sabotovať postup spojencov.

Postupný nedostatok ochrany v koncentračných táboroch nahradzovali nemeckými ovčiakmi a táto väzenská kapitola je zvlášť brutálna. O trhajúcich beštiách povedal Konrad Lorenz, člen NSDAP a nacistický expert, ktorý sa rád chválil, že obrátil rad študentov na nacistickú vieru a ochotne prispôsoboval svoje vedecké práce nacistickej doktríne, že „pes je zrkadlovým obrazom podvedomia svojho pána“. Lorenz, aj dnes uznávaný etológ, bol od roku 1961 riaditeľom Inštitútu Maxa Plancka v hornobavorskom Seewiesene.