Čitateľ (názvu) skočí do náručia najľahšej kritiky: ale nie každý trpí úzkosťou. Samozrejme. Nie je teda názov prehnaný? Bezpochyby. Zmyslom takejto skratky je pozrieť sa lupou na určitý jav, a to aj za cenu skreslenia zvoleného uhla pohľadu. Je užitočné, že Jan Géryk, mladý sociológ, právnik a stand-up komik, tematizuje aj túto dnes už rozšírenú tendenciu pomenúvať spoločnosti. Konštatuje, že sa objavila až v čase, keď spoločnosti vypadli z chronologického rámca, ktorý smeroval k určitému cieľu, teda keď spoločnosti a ľudia v nich vedeli, kam smerujú.
Účelom takéhoto názvu je preto nahradiť chronologické rámce. Označovaním získava spoločnosť identitu, ktorú stratila, keď vypadla z vývojovej línie. Treba dodať, že členovia týchto spoločností na tom nie sú o nič lepšie. Nedostatky smerovania, tlak na efektívnosť a zrýchľovanie plodia úzkosť. Sme však naozaj takí dezorientovaní a úzkostliví? A ak áno, je to zlé?
Strach z úzkosti
V koncepcii úzkosti autor spája filozofiu a sociológiu, čo hneď ukazuje na slabosť aj silu knihy. Najprv k slabosti. Zdá sa, že autorovo spracovanie filozofickej úzkosti zodpovedá jeho tvrdeniu, že modernému človeku chýba zmysel pre príbeh a históriu. Na jednom mieste poznamenáva: "Veci zbavené pamäti sa stávajú informáciou."
Filozofická úzkosť má korene v diele Sørena Kierkegaarda, od ktorého ju preberá Martin Heidegger, čím sa pre spomínané rozpoloženie začína dychberúca kariéra. Jan Géryk si všíma pôvod tohto termínu, ale nie celkom vážne. Ak by ho bral vážne, sotva by túto filozofickú úzkosť považoval za problém. Je to priznanie neistoty ľudskej existencie, jej nepredvídateľnosti, prihlásenie sa k tomu, že sme všetci sami – a vždy budeme, napriek najlepšej starostlivosti, blízkym, solidarite. Úzkosť túto osamelosť odhaľuje, čím odkrýva ľudskú podstatu. Inými slovami, na tento stav nie je dobré predpisovať neurológa. Strach z takejto úzkosti je, naopak, spôsobom sebaodcudzenia.
Pozoruhodný je prechod, ktorý Jan Géryk naznačuje medzi individuálnou a sociálnou úrovňou. Je to originálny krok a jedna z mnohých silných stránok knihy. Kým úzkosť je stav, v ktorom sa človek nesústreďuje na niečo konkrétne – je to neurčitý nepokoj –, my sa niečoho konkrétneho bojíme. Autor ukazuje, že populistické hnutia sa snažia usmerniť neurčitú úzkostnú nepohodu svojich obyvateľov jedným smerom – a tým vytvoriť z úzkosti strach.
Rovnaké termíny používa autor na rozlíšenie dvoch typov neslobody. Občas nielen od politikov, ale aj od filozofov a intelektuálov počúvame, že naša doba trpí neslobodou, že možno žijeme v novom type totality. Je ľahké tieto námietky zmietnuť zo stola poukázaním na to, že koniec koncov – nikto nie je za svoje názory väznený. Na to Jan Géryk reaguje, že môže existovať nesloboda, ktorá podobne ako v "tradičných" totalitných režimoch nie je založená na strachu, ale na bezhraničnej úzkosti, ktorá vzniká uprostred nahromadenej neistoty, charakteristickej pre neskorú modernu. Takáto úzkosť plodí napríklad menšiu ochotu ľudí vyjadrovať svoje názory jednoducho preto, že človek nechce znemožniť svoje postavenie uprostred už aj tak vyhrotených pracovných a vzťahových podmienok.
Predstavuje nárast úzkosti problém?
Hlavnou inšpiráciou Jana Géryka je dielo jenského sociológa Hartmuta Rosu, ktorý je považovaný za príslušníka poslednej generácie Frankfurtskej školy. Známy je najmä svojou tézou o sociálnej akcelerácii, ktorá má za následok sociálne a individuálne patológie. Jan Géryk tvorivo spája Rosovu teóriu s fenoménom úzkosti.
Podobne ako v prípade Rosu je však potrebné položiť si kritické otázky. Ak Rosovi kritici spomínajú, že spoločnosti sa vždy zrýchľovali, a preto akcelerácia nie je špecifikom moderny, môžeme sa v podobnom duchu pozastaviť nad Gérykovou tézou o náraste úzkosti a iných psychiatrických diagnóz. Sám autor uvádza mnohé teórie, ktoré zmierňujú katastrofické tvrdenia, že všetci sme psychiatrickí pacienti. Jednou z teórií je destigmatizácia – nárast je spôsobený tým, že ľudia sa nehanbia za svoje problémy a otvorene ich riešia. Druhou je medikalizácia – moderné spoločnosti majú tendenciu rýchlejšie patologizovať prepady, ktoré sa kedysi považovali za nedramatickú súčasť života.
Je tu ešte jedno hľadisko, ktoré autor neuvádza: mnohí výskumníci sa nepripájajú k téze o explózii psychiatrických porúch, alebo aspoň zmierňujú silnú, často žurnalisticky vyhrotenú tézu. Napríklad Harvey Whiteford, austrálsky psychiater a profesor výskumu duševného zdravia v západných spoločnostiach, si nemyslí, že existujú presvedčivé údaje, ktoré by potvrdzovali nárast závažných psychiatrických porúch, ako sú schizofrénia a depresia, za posledných tridsať rokov. Pozoruje sa však pokles "blahobytu", t. j. subjektívne vnímanej pohody.
V Českej republike sa podobne vyjadruje psychiater Jan Vevera, prednosta Psychiatrickej kliniky Fakultnej nemocnice v Plzni. V Salóne Echa Neroztočte koleso úzkosti [č. 50/2023, pozn. red.] konštatuje, že schizofrénie a depresie pribúdajú len mierne, nárast pacientov je saturovaný emocionálnymi poruchami. Aj počet samovrážd od 70. rokov 20. storočia klesá. K tomu treba dodať, že v roku 2022 došlo k 6,5-percentnému nárastu samovrážd, ale ťažko z toho možno vyvodiť nejaký trend.
O to viac sa treba pýtať, či úzkosť nie je prejavom neistoty, ktorá však nevyhnutne súvisí so slobodou. Čím nepopieram, že súčasné spoločnosti čelia mnohým výzvam. Na istej základnej úrovni však človeku napadne, že moderna je definovaná nárastom úzkosti jednoducho preto, že dáva ľuďom – vzhľadom na tradičné spoločnosti – bezprecedentnú mieru slobody, ktorej odvrátenou stranou je neistota a odcudzenie. Koniec koncov, k tomuto záveru možno ľahko dospieť, ak berieme vážne filozofickú tradíciu, na ktorú Géryk nadväzuje. V kontexte tejto tradície možno dokonca povedať: Sloboda nie je spojená s neistotou a odcudzením, ale ona neistotou a odcudzením je.
Musí to dobre dopadnúť!
Ďalšou silnou témou knihy je príbeh alebo naratív. Moderna sa často definuje ako doba, ktorá stráca zmysel pre rozprávanie. Charakterizuje ju narušená stabilita základných časových línií. Tradíciu zakorenenú v minulosti nevnímame ako kritérium, nepovažujeme ju za hodnú nasledovania. Moderna sa tak odpútava od minulosti, jednotlivec a spoločnosť sa menia závratným tempom a budúcnosť sa v dôsledku toho stáva nepredvídateľnou. Utápame sa v prítomnosti, čím vzniká paradox, ktorý Rosa nazýva "zúrivou apatiou". Robíme toho veľa, ale urobíme málo.
To, že sa takto rozpadla štruktúra spoločenského času, súvisí s tým, že už nedokážeme rozprávať o našej dobe, ako na to upozorňuje Géryk. Nehovorí to len on. Absencia spoločného príbehu je – dalo by sa povedať – spoločným rozprávaním súčasných humanitných a spoločenských vied. Ale nie sú tieto spoločenské príbehy len iné slovo pre tradíciu, ktorá v týchto vedách nemá dobrú povesť? Na krátky čas sa ujala téza o pokroku, dokonca o konci dejín, ale dnes sa z dobrých dôvodov aj tento príbeh skôr odmieta. Možno dôležitejšie než to, prečo sme odmietli ten či onen príbeh, je toto: Prinajmenšom jeden z dôvodov, prečo sme zavrhli príbehy veľkého rozsahu, je ten, že nie sú nevinné a pre mnohých sú vyslovene stiesňujúce. Možno zmyslom moderny je práve nemať spoločný príbeh.
To nie je neoliberálna téza. Jedna z najznámejších viet z diela Michela Foucaulta znie: "Nepýtajte sa ma, kto som, a nežiadajte odo mňa, aby som zostal rovnaký." Mnohí rebeli, ako napríklad Nietzsche, Foucault a Deleuze, chápali tendenciu spoločností vyžadovať od ľudí pevnú identitu, ktorú často podporovali príbehy, ako čistý nátlak. Dokonca aj Giorgio Agamben, súčasný kritik neoliberalizmu, ktorého Géryk často cituje, tvrdí, že rozpúšťanie identít je pozitívnym rozmerom neoliberálneho poriadku, ktorý napĺňa to, čo títo autori považujú za podstatu človeka: nemať len jednu tvár.
Ak však stálosť identity nahradíme nekonečnou snahou o zdokonaľovanie a prekonávanie samých seba, potom sme si veľmi nepomohli. Mojou námietkou teda nie je tvrdenie, že na súčasnosti nie je čo kritizovať; skôr mám podozrenie, že mnohí z tých, ktorí hovoria o nových príbehoch, nehovoria, na čo by mali slúžiť. Ak z tohto príbehu nevyplýva tlak na záväznosť, môžeme si ho asi ušetriť, pretože potom z neho nevyplýva žiadna "zábezpeka"; ak však tento tlak prítomný je, potom si nie som istý, nakoľko je žiaduce sa na niečom takom podieľať.
Napriek tomu je namieste otázka, či je pravda, že spoločnosť je roztrieštená v rozsahu, ako sa tvrdí. Mnohé väzby sú pravdepodobne také pevné a blízke, že si ich ani neuvedomujeme. Jednou z takýchto "chytľavých" hodnôt, ktoré by mohli súvisieť s úzkosťou, je šťastie. Asi nikdy predtým neexistovala kultúra, ktorá by tak veľmi zdôrazňovala dôležitosť osobného šťastia a nárok na to, aby nakoniec všetko dobre dopadlo. Čo je – v hyperbole – nedocenená konšpiračná teória v srdci našej kultúry.
Predstava, že šťastie by malo byť normou, je z hľadiska histórie všetko, len nie samozrejmý postoj. V nemalom počte náboženských tradícií existuje prinajmenšom vzácna zhoda v tom, že život a bolesť spolu súvisia. Neochota priznať si, že žiť znamená trpieť, môže viesť k tomu, že každý neúspech považujeme za znepokojivejší, než by mal byť, a prežívame ho ako osobnú nespravodlivosť.
To však neznamená, že by sa ľuďom, ktorí trpia, malo povedať: To je život. Tvrdenie, že ľudia trpia z rôznych dôvodov a že niektoré z nich môžeme a mali by sme zmierniť, je banalita. Na druhej strane je dobré zamyslieť sa aj nad tým, či príbeh o úzkosti nie je zabalený do iného príbehu – do moderného príbehu o šťastí. Náš dôraz na šťastie nemusí byť hlavnou príčinou úzkosti, ale mohol by ju osvetliť ešte z iného uhla pohľadu.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.