Za tri rodiny putoval celým Slovenskom. Michal Juršík sa chce vrátiť na trasu

Stovky kilometrov v zime, snehu a ťaživej samote. Michala Juršíka sme zastihli v druhej polovici jeho putovania a prinášame jeho dojmy a skúsenosti s extrémnou traťou. Svoju púť nateraz zakončil v Duklianskom priesmyku, no čoskoro sa tam plánuje vrátiť, aby ju natiahol až po stret slovenských, ukrajinských a poľských hraníc.

V jednej chvíli Michala hľadala horská služba

„Michalovu dlhú zimnú cestu sme sledovali od 26. decembra. Vtedy na ňu nastúpil a išiel cez celé Slovensko. Najhoršie to bolo v nízkych Tatrách, keď zopár dní nemal signál a jeho rodina zavolala aj záchranu horskú službu; boli sme radi, keď sa ozvali, že je v poriadku. Príspevok využijeme na rehabilitačný pobyt v Piešťanoch pre môjho synčeka Martinka v Hendi Centre. A čo odkázať Miškovi? Len zo srdca veľké ĎAKUJEME!“ uviedol Vladimír, ocko Martinka Iždinského, jedného z tých, pre ktorých Michal naprieč zimným Slovenskom putoval.

„Pri večernej modlitbe pripájame, Pane Bože, dopraj Miškovi teplé a bezpečné miesto na spanie, aby načerpal silu na ďalšiu cestu a vládal ísť ďalej. Miško, ďakujeme za nesmiernu obetu a odhodlanie. Myslíme na teba,“ napísala počas Michalovho putovania na svojej sociálnej sieti Janka Bírová, mamka prváka Filipka. „Každý deň sme sledovali jeho putovanie a denné zhrnutia zážitkov na FB stránke, sledovali mapu. Na niekoľko týždňov sa nám Miško postaral o náhradný program za večerné TV noviny,“ pridala postreh.

Prekvapoval aj úsmevom s omrznutou bradou

„Denne sme obdivovali krásy Slovenska, ale Filipko nechápal, prečo sa Miško na fotkách usmieva, keď má omrznutú bradu, všade je sám, chodí pešo v zime, po blate a vo vetre, spí často vonku, je veľké porcie jedla, pije v zime Kofolu…“ priblížila Janka úsmevnejší pohľad na Michalove putovanie. „Veľký obdiv za realizáciu nápadu ísť túto cestu znovu a v zime! Plus pridať si stupeň obťažnosti tým, že sa pokúsi robiť dobrý skutok. A to v dnešnej rýchlej a uponáhľanej dobe,“ skonštatovala.

„Celú jeho cestu sme sledovali na FB a občas cez videohovory. Pri jednom z nich bol jeho pozitívny hlas po prejdení 22 km neuveriteľný. Jeho prvá otázka bola: Janka, ste ok? Tu to trochu fúka. (Vietor fúkal brutálne.) Pri opisovaní „zošuchnutia“ do kosodreviny sme si predstavili, čo všetko sa mu mohlo stať. V ten deň mal jeho anjel asi veeeeľa roboty. Keď dorazil na Duklu, povedali sme si, že už by mohol ísť domov – a splnilo sa nám to. Za peniaze, ktoré sa Miškovi podarilo pre nás vyzbierať (obrovská vďaka všetkým darcom), chceme Fifkovi kúpiť špeciálny trojkolesový bicykel s odľahčenou konštrukciou a absolvovať rehabilitačný pobyt v centre Liberta Košice. Miškovi a darcom zo srdca ďakujeme,“ uviedla Janka Bírová.

Zavrel ambulanciu a išiel kráčať pre deti

„V mene Tomáška a Oliverka ďakujeme za neskutočne dlhú a odvážnu cestu,“ napísala mamka chlapcov Kristína Kalászová. „Priznám sa, keď sme pri našom osobnom stretnutí s Miškom sedeli na káve a on mi predostrel svoj plán, absolútne som netušila, čo taká cesta bude obnášať, resp. akú veľkú a náročnú trasu sa chystá prejsť,“ prezradila pre Košický Štandard. „Ani potom, ako som si načítala bližšie informácie, som nemala absolútne žiadnu predstavu, čo sa bude diať v reáli,“ opísala.

„Jediné, čo vo mne rezonovalo, bolo to, že som nechápala, prečo taký mladý, bezdetný človek zavrie ambulanciu a ide pešo kráčať takú diaľku pre cudzie hendikepované detičky, pretože žijeme v uponáhľanej dobe a každý má dosť svojich problémov či starostí. Na druhej strane musím povedať, že sa vďaka mojim chalanom našťastie všade stretávam s empatickými a dobrosrdečnými ľuďmi. A veľmi si to vážim,“ vyjadrila vďaku K. Kalászová.

Krásna bola vrúcnosť cudzích ľudí

„Samozrejme, jeho cestu som sledovala denne. Jeho reporty boli ako prečítať si napínavú časť knihy pred spaním. S nedočkavosťou som čakala jeho nový status. Miesta, ktorými prechádzal, som si vyhľadávala na mape, žasla som nad tým, koľko kilometrov denne prešiel. Krásne momenty boli pre mňa jeho stretnutia s neznámymi ľuďmi, ktorí ho vrúcne vítali, poskytli mu nocľah, jedlo, teplo, povzbudili ho osobne a dodali mu energiu na ďalšie putovanie. Naopak, z pohľadu matky som so strachom a hrôzou pozerala na fotky miest, na ktorých prespával, sám v lese, naokolo len sneh a hmla, skromná útulňa, piecka, to, ako si sušil oblečenie, stopy vlka či medveďa. Behal mi mráz po chrbte a neviem nájsť dostatočné slová obdivu a vďačnosti za jeho počin,“ priblížila svoje dojmy Kristína Kalászová.

„Vyzbierané peniaze určite poputujú na rehabilitácie v súkromnom centre v Šamoríne. Dvojičky potrebujú pravidelné cvičenie s fyzioterapeutom a masáže, aby sa im neskracovalo a neoslabovalo svalstvo. A Miškovi sa neviem dostatočne poďakovať, ale snáď úsilie, chuť a bojovnosť Tomáška a Oliverka pri cvičení mu budú potešením, že tá cesta stála za to. Naším cieľom je, aby boli chalani v dospelosti čo najviac samostatní a sebestační, aby neboli pre spoločnosť záťažou,“ uzavrela mamka dvoch chlapcov.

Michalovi priaznivci podporili jeho úmysel štedrými darmi

„Momentálne som už zahltený pracovne a dobieham byrokraciu, ktorú som pred odchodom nestíhal doriešiť. Myslím ale ešte na marec, kedy by som chcel dokončiť Bukovské vrchy,“ avizuje Michal Juršík zámer prejsť ešte úsek od Duklianskeho priesmyku na trojhraničný bod Kremenec. Púť začínal v blízkosti miesta stretu českej, rakúskej a slovenskej hranice.

Prezradil tiež, o čom počas putovania komunikovali s rodinami, za ktoré kráčal. „Väčšinou to boli povzbudenia a pozdravy od chlapcov, respektíve správy o progresoch na rehabilitáciách.“

Na transparentný účet počas putovania prispelo množstvo ľudí, ktorí chceli pomôcť dobrej veci. „Mojím cieľom je, aby sa pre štyroch chlapcov vyzbieralo minimálne po štyri eurá na každý prejdený kilometer púte,“ napísal Michal na začiatku.

„Suma moje očakávania mnohonásobne predčila. Som veľmi šťastný, že ľudia boli moju myšlienku ochotní podporiť. Účet nechám otvorený až do konca marca, kým nedorazím na Kremenec,“ avizuje Michal Juršík. A aké sú jeho plány na teplejšiu časť roka? „V lete bude oddych. Možno nejaká dovolenka pri mori. Na takej som nebol už roky.“