Komunistický Faust. Alebo čo mal v duši agent Štátnej bezpečnosti

Glińského film je sondou do života príslušníka poľskej komunistickej tajnej polície, sledujúceho biskupa Karola Wojtylu.

Foto: Figurant/FB

Publikované: 11. februára 2024 | 17:54

Autor: Vladimír Palko ml.,

Premietanie filmu Objekt (Figurant) v rámci festivalu stredoeurópskeho filmu 3KinoFilmFest prinieslo nevšedný zážitok, ktorý znesie aj náročnejšie odborné kritériá. Dráma poľského režiséra Roberta Glińského načrtáva prostredníctvom súkromného a profesijného života mladého príslušníka poľskej tajnej polície Broneka Budneho sledovanie budúceho pápeža Jána Pavla II. komunistickou tajnou políciou.

Bezpečnostná služba ministerstva vnútra Poľskej ľudovej republiky, alebo inak Służba Bezpieczeństwa (SB), bola nástrojom poľského komunistického vedenia na potláčanie akéhokoľvek politicky motivovaného odporu v štáte. Komunisti považovali za svojho najväčšieho svetonázorového nepriateľa najmä katolícku cirkev, ktorej vrcholní predstavitelia boli automaticky objektom sledovania a spravodajských hier. Keď sa mladý, 38-ročný Karol Wojtyla stal krakovským biskupom, tajná polícia sa okamžite snažila zmapovať všetky aspekty jeho života, a preniknúť do jeho najbližšieho okolia.

Glińského dráma ukazuje snahy SB prostredníctvom kariéry a osobného života začínajúceho príslušníka SB. Šikovný fotograf Bronek Budny (Mateusz Więcławek) nachádza uplatnenie v sledovaní Wojtylovho biskupského sídla či rôznych kresťanských stretnutí. Počas tajného fotografovania v kostole stretáva svoju budúcu manželku. Sympatická Marta (Marianna Zydek) študuje na umeleckej škole a pohybuje sa v protirežimovo naladených umeleckých kruhoch. Medzi ňou a Bronekom preskočí iskra, čo cieľavedomý policajt využije na infiltráciu do hereckej a hudobníckej komunity. Je to však náročná úloha, pretože umelci sa vyznačovali schopnosťou príslušníkov SB rýchlo identifikovať, čo sa nakoniec stalo aj v prípade Broneka Budneho.

Ale nepredbiehajme udalosti. Film sa v mnohých vrstvách snaží o faktografickú vernosť. Silná je scéna, keď obyvatelia Nowej Huty bránia drevený kríž na námestí pred zrútením aj v noci a bezpečnostné zložky po odpore demonštrantov spustia paľbu ostrými nábojmi. Na zemi ostávajú ležať mŕtvi a ranení. Budny celý nočný zásah natáča na kameru a v ten istý večer jeho žena Marta symbolicky potratí ich prvé dieťa. Tragédia má dopad na jej psychické zdravie, pokúsi sa o samovraždu liekmi a na istý čas končí v lekárskom zariadení.

Foto: Figurant/FB

Nowa Huta, sídliskové mesto a v podstate časť Krakova, mala byť niečím ako Novou Dubnicou – mestom bez kostola. Wojtyla výzvu režimu prijal a napokon cirkev triumfovala. To však už vo filme nie je.

Napokon ani samotný Karol Wojtyla sa vo filme veľmi nevyskytuje, je akoby komparzista, jeho výskyt sa obmedzuje na zábery z jeho sledovania a verejné vystúpenia. Nehovorí, nekoná, je iba objektom.

Agent Budny je jeho osobou fascinovaný, až posadnutý a stáva sa prakticky jeho tieňom. Zaujímavé sú snahy o Wojtylovu diskreditáciu, keď jednu z jeho návštev, Irinu Kinaszewsku podozrievajú, že je matkou jeho dieťaťa. Kvôli porovnaniu ich krvnej skupiny neváhajú rozbehnúť operáciu založenú na očkovaní žiakov v niektorých oblastiach, aby získali vzorku chlapcovej krvi. Na druhú stranu sa profesionál Budny takmer dekonšpiruje pred manželkou, keď ho tá ide čakať do krycieho zamestnania, ale tam ho nikto nepozná.

Zrejme najsilnejšou časťou filmu je, keď chce Budny získať na spoluprácu s SB Wojtylovho spolupracovníka, kňaza Michala Sochu. Opúšťa mantinely sledovača a prostredníctvom osvedčených manipulácií sa s ním snaží zblížiť v role operatívca. Socha vie, že Budny je "tajný", ale je mu zaviazaný, že ho vytiahol z drsnej väzby (do ktorej ho pred tým dostal, čo ale Socha nevie), zoženie lieky pre jeho sestru, dokonca študuje jeho básne a debatuje s ním o teológii a viere v Boha počas turistických výletov. Mladý kňaz zažíva stretnutie s Faustom, čo si postupne čoraz viac uvedomuje.

Prítomný je aj konflikt medzi Martinou vierou a Bronekovým ateizmom. Marta čiastočne zo vzdoru oznamuje manželovi, že chce pokrstiť ich vytúžené dieťa, ten sa jej však vyhráža, že zariadi jej umiestnenie na psychiatrii. Socha na Martinu žiadosť dieťa pokrstí a tá žiada Broneka, aby mu dal krížik na čelo. Či to Budny urobí, nevieme, trasúci sa palec pár milimetrov od jeho čela ukončí režisérov strih.

Spoluprácu však Socha podpísať nechce, a tak Budny vytvára kompromateriál sexuálneho charakteru pomocou paralýzy kňaza chemickou látkou a s najatou spolupracovníčkou.

. Keď na jednom zo spoločných turistických výletov postaví Budny Sochu pred dilemu, či podpíše spoluprácu a namontuje Wojtylovi do kancelárie odposluch, alebo zverejní kompromateriál, kňaz v zúfalej situácii odchádza od Budneho a skáče zo skaly. Faust dosiahol svoje, aj keď nie úplne. Zmysel tejto scény je však pre súčasného diváka väčší, ako sa môže zdať. Ukazuje drámu a slabosť mnohých kňazov, ktorí podpísali spoluprácu s SB (ŠtB) a pritom nikdy nič nedonášali. Boli k tomu dotlačení rôznymi okolnosťami, tak ako Socha pri prebratí liekov pre svoju sestru.

Vráťme sa späť k filmu. Aj jeho dobehne dráma a dotlačí ho do rohu. Morálne zdrveného operatívca, ktorý si napriek profesilnálnej deformácii Sochu obľúbil, opúšťa manželka Marta aj so synom. V emocionálne vypätej chvíli sám a opustený hľadá útechu v kostole. Tam prepadne bludom a v spovednici, kam si chodil po informácie k inému spolupracujúcemu kňazovi, ho spovedá sám Wojtyla.

Snímka končí scénou v parčíku, kde Bronek prvýkrát náhodne odfotil Martu. Je tam spolu so synom, ktorý svojho otca nepozná, ale keď mu podáva lietadlo z papiera, spoja sa pohľady oboch rodičov a odkaz je jasný. Nádej umiera posledná. Téma nádeje sa vo filme objavuje viackrát. Keď sa Budny pýta vážne chorej ženy, ktorá si prišla k biskupovi pre duchovnú útechu, čo jej povedal, odpovedá: Dôveruj v Boha a nestrácaj nádej.

Foto: Figurant/FB

Film svojou kvalitou predstihuje takmer všetky drámy, ktoré na tému komunistických tajných služieb vznikli po roku 1989 v stredoeurópskom priestore. Výnimkou je nemecká snímka Životy tých druhých, v roku 2007 oprávnene ocenená Oscarom za najlepší cudzojazyčný film, ktorá sa vynorila ako nastavená latka akosi automaticky. Figurant sa ocenenia Oskarom pravdepodobne nedočká, Poliaci však môžu spokojne hovoriť, že druhé miesto v žánri patrí im. Ak sa vám niekedy naskytne príležitosť snímku vidieť, nezaváhajte.